Gregor z Nazianzu

† 389/390

História rada približuje Gregora z Nazianzu s jeho priateľom Bazilom Cézarejským. V skutočnosti boli títo dvaja takí rozdielni, ako len môžu byť; rovnako dobre možno zjednotiť čin so snom, ovládanie s citlivosťou. Títo dvaja sa navzájom úžasne dopĺňali a obohacovali. Gregor našiel u Bazila pevnosť charakteru, ktorá mu chýbala. Nikdy sa nevymanil z jeho poručníctva, hoci si niekedy povzdychol, keď mu priateľ dal pocítiť silu svojej vôle a autority.

Žiadny životopis sa nepíše ľahšie, Gregorove spisy sú také bohaté na informácie. Samozrejme, netreba sa nechať zmiasť istým literárnym prifarbením. Gregor ako romantik pred svojou dobou nemohol písať bez toho, aby nehovoril o svojich obavách a utrpeniach. V porovnaní s Bazilom mu chýba diskrétnosť. Neskrýva chyby, ktorých je sám prvou obeťou. Tým odzbrojuje akýkoľvek prísny posudok.

Podobne ako Bazil, aj Gregor pochádzal z aristokratickej rodiny z Kapadócie, ktorá bola majetná. Jeho otec patril k židovskej pohanskej sekte a jeho matka Nonna bola významná kresťanka. Gregor, ktorý pravdepodobne po nej zdedil istú citlivosť, o nej hovorí starostlivo vyberanými slovami.

Nonna robila všetko, čo mohla, aby svojho manžela priviedla k viere. Nakoniec ho získala, jej manžel sa obrátil a dokonca sa stal biskupom v Nazianze. Neskoré narodenie Gregora, prvého syna, bolo neopísateľnou radosťou. Matka ho obetovala Bohu a zasvätila ho jeho službe. Nemala problém nábožensky vychovať taký poddajný charakter, ktorý pohanské zvyky nelákali a ktorý v Božom slove našiel „chuť sladšiu ako med “. Patril k tým povahám, ktorých sa nedotýkajú vlny vášne.

Gregorova kresťanská viera mu nebránila využiť všetky kultúrne poklady, ktoré mu ponúkala pohanská antika, ale nepodľahol jej vplyvu. Neskôr sa priznal, že „už vtedy, keď jeho líce bolo ešte bez chĺpkov, mal vrúcnu lásku k literatúre“. Tejto vášne sa nikdy nevzdal, a tak svojím spôsobom zmieril cirkev s poéziou a vzdelanosťou. Boha miloval rovnako spontánne ako literatúru.

Gregor navštevoval najslávnejšie školy svojej doby: v Cézarei v Palestíne, v Alexandrii a napokon v Aténach. Pri poslednej ceste do Grécka sa ocitol v nebezpečenstve na mori; vtedy obnovil sľub, ktorý zaňho dala jeho matka, keď ho zasvätila Bohu.

Gregor miloval študentský život. Rád o ňom rozprával: o zmätených nováčikoch, o rôznorodom štúdiu, ktoré, samozrejme, nikdy neotriaslo jeho náboženským presvedčením. Bazil mu veľmi pomáhal. Gregor miloval štúdium – to ho priťahovalo viac ako praktická činnosť –, filozofiu, jazyk predovšetkým ako vyjadrovací prostriedok, poéziu, s ktorou mal toľko spoločného. Mal slabosť predĺžiť si pobyt v Aténach dlhšie ako jeho priateľ. Dokonca mu tam ponúkli katedru rétoriky. Možno by bol našiel svoje pravé povolanie v učiteľstve. Za svojou mladosťou smútil po celý svoj život.

Po návrate domov sa tam usadil ako rétor. „Tancoval som pre svojich priateľov“, poznamenal ironicky a bez ilúzií vo svojich vyznaniach, básni ‚O svojom živote‘ (Carmen de vita sua). Bol rodený rečník. Jeho vzdelanie, citlivosť, nadšenie, všetko mu bolo k službám. Treba priznať, že tok jeho reči viac zodpovedal vkusu tej doby ako nášmu; dnes sa môže zdať trochu rozvláčny.

Gregor bol však príliš spravodlivý a nepokojný na to, aby sa nechal strhnúť mágiou slov a obrazov. Od svojho návratu sa cítil rozpoltený medzi kontemplatívnym a aktívnym životom, čo ho stavalo do rozpakov. Zachovával si túžbu po bezstarostnom živote zasvätenom výlučne štúdiu; na druhej strane ho každodenný život so svojou obmedzenosťou ho mohol rozrušiť. Nikdy sa definitívne nerozhodol. Život v samote, filozofické a duchovné rozjímanie, to bolo to, čo ho priťahovalo. „Nič sa mi nezdá úžasnejšie ako umlčať zmysly a vzdialiť sa od tela a sveta, aby som sa rozprával sám so sebou a s Bohom, mimo viditeľných vecí.“

Jeho takmer chorobná citlivosť nikdy nedokázala zostať v pokoji. Potreboval okolo seba sympatie, možno jednoducho publikum alebo prítomnosť človeka, ako všetci úzkostliví ľudia. Bazil ho priviedol späť do svojej vtedajšej samoty, ale ani tu Gregor nenašiel pokoj. Pevnosť bola preňho potrebná a zároveň tiesnivá; napokon ju zo seba striasol.

Na nátlak rodičov, ktorých nechcel uraziť, sa Gregor rozhodol usadiť v Nazianze. Tam ho pokrstil jeho otec. Ten zostarol a bol trochu preťažený svojou úlohou. Cítil potrebu oprieť sa o mladšiu silu. Chcela to aj cirkevná obec. Gregor bol teda svojím otcom vysvätený za kňaza. S ťažkosťami sa podvolil nátlaku a neskôr sa sťažoval na to, čo nazval „aktom tyranie“. Najprv sa mu vyhýbal a utiekol k Bazilovi. Bola to neochota prevziať zodpovednosť alebo ostych pred kňazstvom? Po niekoľkých mesiacoch sa vrátil k svojmu priateľovi, ale s tajným zranením, ktoré bolo spôsobené skôr jeho povahou než vonkajšími okolnosťami. Jeho prvá reč, ktorú predniesol na Veľkú noc roku 362 po svojom návrate, odhaľuje citlivého človeka, ale aj teológa, ktorý sa zaujímal o svoju vieru: formuloval tu svoje myslenie, ktoré dozrievalo na základe osobnej skúsenosti.

Odvtedy sa jeho otec mohol celkom spoliehať na Gregora. Nervózny, vznetlivý syn mal dokonca sprostredkovateľský vplyv, keď hrozilo, že teologické spory narušia jednotu a mier. Okrem citlivosti Gregora inšpirovala viera, ktorá ho nútila obetovať svoje sklony, aby slúžil a čelil najťažším úlohám.