Tertuliánova literárna tvorba je značná. Hovorí prostredníctvom knihy; vo svojich spisoch sa vyčerpáva úplne. Zaoberá sa najrozmanitejšími témami, väčšinou vo forme obrany alebo pamfletu. Slovo „proti“ sa objavuje vo viacerých tituloch: „Proti Židom“ (Adversus Iudaeos), „Proti Marcionovi“ (Adversus Marcionem), „Proti Hermogénovi“ (Adversus Hermogenem), „Proti Valentiniánom“ (Adversus Valentinianos), „Proti Praxeovi“ (Adversus Praxean). Vo všetkých prípadoch ide o osoby.

Týmto spôsobom rozbíjal herézy svojej doby a odporcov kresťanstva, predovšetkým Židov, ktorí boli obzvlášť početní a aktívni v severnej Afrike. Ak protest a obvinenie nie sú v názve, sú v texte.

Apologeticum, ktoré sme už spomenuli, zostáva jedným z jeho hlavných diel - iskrivou, silnou kompozíciou. „Nielenže odmietnem obvinenia vznesené proti nám, ale obrátim ich proti ich autorom.“ Málokedy bola kresťanská obranná reč prednesená s takou právnickou precíznosťou, s takou krutou iróniou, s takou tvrdou logikou; argumenty sú prednesené ako údery kladivom, formy sú nabrúsené ako nože, dilemy sú nevyhnutne vyhrotené, bez ústupkov voči autoritám či filozofom. Nestačí mu presvedčiť svojho oponenta, hodí ho na zem, pošliape ho, poníži. V tomto človeku je čosi kruté.

Tertulián je vo svojom Apologeticum už úplne sám sebou. Je nielen majstrom svojho štýlu a dialektiky, ale už aj plne ovláda svoje umenie, ktoré niekedy hraničí so sofistikou a pri obhajobe spravodlivosti a tolerancie, ušľachtilosti kresťanstva, sa už zvrháva do preháňania, drsnosti a istej arogancie. Kniha bola čoskoro preložená do gréčtiny, čo je veľmi zriedkavý jav, podľa ktorého možno posúdiť jej vplyv. Patrí k tým, ktoré obohacujú spoločný poklad kultúrnych národov. Napriek častiam, ktoré zastarali, nestratila nič zo svojej veľkosti a, žiaľ, ani zo svojej aktuálnosti.

Opojený úspechom a bojovnosťou obrátil Tertulián svoju pozornosť na ďalších nepriateľov: Židov a heretikov. Kniha O zásadnej námietke voči heretikom (De praescriptione haereticorum) je mimoriadne dobre tesaná a hobľovaná a je aktuálna aj dnes, pretože sa v nej snaží načrtnúť úlohu Tradície v živote Cirkvi a vysvetliť vzťah medzi Svätým písmom a posvätnou Tradíciou. Tertulián konfrontuje herézy s dvoma tvrdeniami: Kristus poveril apoštolov a nikoho iného, aby hlásal jeho učenie. Apoštoli túto úlohu zverili iba cirkvám, ktoré založili. Jedine Cirkev je oprávneným vlastníkom viery a Svätého písma. Autor odmieta nelegitímne nároky heretikov.

Kým apologetické diela tvoria najduchaplnejšiu časť jeho tvorby, početné pojednania o morálke a askéze opisujú postoj kresťana k ešte pohanskej spoločnosti; aj tu však nachádzame dušu plnú hnevu a vášne. Podobne ako jeho súčasník Klement Alexandrijský sa Tertulián snaží vyzbrojiť kresťanov proti pohanstvu. Na začiatku 3. storočia Cirkev vytvorila malé skupiny, ktoré prenikli do spoločnosti. „Navštevujeme vaše fórum, váš trh s mäsom, vaše kúpele, vaše hostince, vaše jarmoky. S vami chodíme na more, s vami slúžime vo vojsku.“ Tertulián obhajoval bojovné kresťanstvo, ktoré sa postavilo pohanskému svetu bez toho, aby hľadalo mosty alebo iniciovalo dialóg.

Ako katechéta poverený prípravou na krst, ako moralista túžiaci formovať iných na svoj obraz, napísal traktáty o krste, pokání, modlitbe, ozdobovaní žien - všetko akoby zapadalo do rámca katechézy. Vydával zákony o spoločenskom živote kresťanov, zakazoval im navštevovať predstavenia, cirkusy, divadlá a štadióny. Opäť prekročil hranice, keď ich nie bez sadizmu utešoval predstavením Posledného súdu: „Je tu naozaj materiál na obdiv, smiech a radosť. Vidieť všetkých týchto kráľov... ako v temnote pykajú za nádheru svojej modloslužby!“

Keď sa stal montanistom, inkvizítor zašiel v rigorizme tak ďaleko, že zakázal povolania sochára a astrológa, pretože boli spojené s modloslužbou. Napokon bol jedným z prvých, kto vzniesol v Cirkvi námietky vo veciach svedomia. V knihe O vojenskom venci (De corona militis) odsúdil vojenskú službu ako nezlučiteľnú s kresťanským životom. Odsúdil aj tých, ktorí utekali pred prenasledovaním. S uštipačnou iróniou povedal: „Z evanjelia im zostalo len slovo: Utekajte z mesta do mesta!“

Podobne ako mnohí iní askéti, aj Kartáginec písal veľa o kresťanskej žene – akási kompenzácia za abstinenciu! Nerozumel jej o nič lepšie ako Hieronym. Tertulián sa zaoberal najmenšími detailmi: či má mladé dievča nosiť závoj mimo liturgických zhromaždení. Dĺžku závoja meral lakťom, predpisoval, ako má byť vpredu stiahnutý, ako má byť vzadu stiahnutý a kam má padnúť, presný vek, od ktorého sa má nosiť. Tento panovačný, roztopašný duch nenechával nič na súkromnú iniciatívu. Neustále sa zaoberal ženskou kozmetikou, starostlivosťou o vlasy a pleť, oblečením a používaním parfumov. Sám vstupuje do koketérie, keď sa s ňou literárne pohráva: „Od jednoduchosti si požičaj bielu, od hanby červenú, oči si natri zdržanlivosťou a pery mlčaním... Takto vyleštená máš Boha za milenca.“ Radi by sme videli denník jeho manželky!

Všetky tieto spisy obsahujú nádherné stránky plné informácií o pestrej spoločnosti afrických kresťanov, ktorých chcel Tertulián dobrovoľne alebo násilím postrčiť na úzku cestu hore strmým svahom evanjelia. Tento obávaný inkvizítor vzbudzuje obdiv a hrôzu. Trochu sa nás dotkne, keď sa prizná – možno viac netrpezlivo ako pokorne –, že svoju knihu o trpezlivosti napísal preto, lebo mu táto cnosť chýbala. „Mnou, nešťastným človekom, neustále otriasa horúčka netrpezlivosti.“ Nevyzerá to tak, že by mu napísanie knihy pomohlo zlepšiť si charakter. Tento muž, ktorý tak často prejavuje svoj temperament, nám sotva odhalí tajomstvo svojho vnútorného života.

Tertulián nás dojme aj tým, ako vzdáva hold svojim spoluobčiankam Felicite a Perpetui, obdivuhodným mučeniciam z Kartága; prejde nami záchvev obdivu, ktorý nám na chvíľu priblíži tohto neznámeho muža – ak je autorom tohto dojímavého príbehu.

Podľa Augustína bol Tertulián v starobe osamelý. Nakoniec si s montanistami nerozumel o nič lepšie ako s katolíkmi. Podarilo sa mu okolo seba zhromaždiť len malú skupinu stúpencov, nazývanú tertuliánisti, ktorá pretrvala až do Augustínových čias. O dátume jeho smrti nevieme nič. Jeho ohnivý život vyhasol v tichosti.

To bol tento vulkanický muž, ktorého spisy často niesli masy ohnivej lávy. Bol vášnivý, plný pýchy a literárnej márnivosti, pesimistický bez toho, aby sa vzdal boja. Vždy žil v stave vysokého napätia, ponechaný sám na seba. Jeho dielo zanechalo stopu v kresťanstve, ktoré bolo v plnom kvase. Afrika ho obdivovala pre jeho genialitu a originalitu. Pochádzal z Kartága, a nie z Ríma, pochádzal z Afriky, kde sú hrdinami korzári. On bol z tohto rodu.

Augustín ho trochu zatienil, takže história má tendenciu podceňovať to, za čo biskup z Hippo vďačí svojmu učiteľovi. Augustín však nikdy neskrýval svoj obdiv ani závislosť od neho. Stredovek ho takmer vôbec nepoznal. Až v novoveku si opäť získal svoje miesto. Jeho význam a postavenie nemožno preceniť. Patrí medzi velikánov.