Origenes

† 253/254

Origenes je jedným z najväčších géniov nielen Cirkvi, ale aj ľudstva. V kresťanskom staroveku sa mu môže postaviť po boku iba Augustín. Ťažko povedať, čo by sme na ňom mali obdivovať najviac: rozsiahle a solídne vedomosti učenca alebo nadšenie a vrúcnosť človeka, náboženské prednosti kresťana, ohnivú dušu apoštola a mučeníka.

Pre jeho prebohaté nadanie a komplexnosť je ťažké ho obsiahnuť. Musíme ho objavovať postupne, alebo inak povedané, musíme ho ochutnávať po kvapkách, pokým do nás nakoniec neprenikne. V každom prípade v nás zanechá dojem, že je nevyčerpateľný a vždy nám poskytne nové objavy. A aké objavy!

Je len málo antických autorov, o ktorých sme tak dobre informovaní ako o Origenovi. Vďačíme za to historikovi Euzébiovi Cézarejskému, jednému z jeho najväčších obdivovateľov. Origenes pochádzal z bohatej kresťanskej rodiny. Jeho otec Leonides zomrel ako mučeník. Syn vyrastal v atmosfére náboženského zápalu a s výhľadom na mučeníctvo. To ho poznačilo na celý zvyšok života. Mesto Alexandria skutočne zahŕňalo to najlepšie i najhoršie, luxus i askézu, rozpustilosť i hrdinstvo.

Dieťa bolo pokrstené v mladom veku a získalo vynikajúce vzdelanie. Svojho otca udivoval svojím intelektuálnym elánom a otázkami o Svätom písme. Keď jeho otca zatkli, mladý Origenes ho chcel nasledovať. Matka bola nútená ukryť jeho šaty, aby mu zabránila vydať sa úradom. A tak aspoň napísal svojmu otcovi a vyzval ho, aby zostal neoblomný. Tento prvý list je už úvodným cvičením k jeho „Výzve na mučeníctvo“ (Exhortatio ad martyrium), ktorá dodnes patrí k jeho najkrajším dielam. V tom čase mal 17 rokov. Táto horlivosť, táto zrelosť sú preňho charakteristické; pri tomto kroku je už úplne sám sebou.

Po mučeníckej smrti jeho otca bol jeho majetok skonfiškovaný a tak rodina sa ocitla v núdzi. Vdova zostala so siedmimi deťmi, z ktorých Origenes bol najstarší. Rodine prišla na pomoc bohatá kresťanka z Alexandrie. Keďže však podľahla vplyvu gnostika menom Pavol, Origenes jej podporu odmietol. Čistota viery sa mu zdala cennejšia ako akýkoľvek majetok.

Origena pohltil zápal pre vedu a askézu. Toto nadšenie a predčasná vyspelosť presvedčili biskupa Demetria, aby mladého, ešte bezbradého muža poveril vyučovaním katechumenov v Alexandrii. Origenes ani zďaleka neutlmil svoju horlivosť, ale sám si uložil najtvrdšie odriekania, na istý čas sa zriekol profánnej literatúry a predal rukopisy gréckych autorov, ktoré vo veľkom množstve získal jeho otec. Viedol asketický život, ba zašiel ešte ďalej.

V škole bol mladý učiteľ obklopený peknými Egypťankami, ktoré sa pripravovali na krst. Jeho talent a mladosť museli očariť toto citlivé a nadšené publikum. Možno zmätený pokušením, ktoré spôsoboval, sa Origenes zrejme vykastroval – ak sa má tradícia chápať týmto spôsobom: Opäť si zvolil hrdinské, extrémne riešenie. Dobrovoľne sa stal „eunuchom pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 12). V starobe, keď bol zrelší, už tento verš nechápal doslovne, ale obrazne a duchovne.

Origenov úspech rástol a rástol. Na jeho prednášky sa hrnuli pohania i heretici. Niektorí z jeho poslucháčov sa dobre orientovali vo filozofii a svetských vedách. Aby im odolal, Origenes počúval prednášky legendárneho Ammonia Sakka, ktorý vyučoval platónsku filozofiu a neskôr sa stal aj Plotínovým učiteľom, a ponoril sa do štúdia Platóna a jeho žiakov. Vysvetlil to v liste, z ktorého môžeme usudzovať, že bol za to kritizovaný. Bol však dostatočne asketický, aby si nevšímal drobné pichnutia a pokračoval v platónskych štúdiách.

Škola, nazývaná Didaskaleion, sa stala takou slávnou a populárnou, že sa kurzy museli rozdeliť. Origenes prenechal začiatočníkov Heraklaovi a vyhradil so pokročilých. Jeho pedagogickú činnosť prerušilo niekoľko ciest. Vydal sa do Ríma, hnaný túžbou vidieť túto starobylú cirkev. Potom ho povolali do Arábie, kde boli jeho rady žiadané; na istý čas sa usadil v Palestíne a na žiadosť jeruzalemských a cézarejských biskupov mal biblické prednášky v chráme. Dovtedy bolo neslýchané, aby kázal laik. Alexandrijský biskup sa pohoršil, Origena povolal späť a mladý teológ pokračoval v prednáškach. Pravdepodobne v tomto čase sa Origenes stretol s gnostikom Ambrózom, ktorého priviedol späť k pravej viere. Tento muž, ktorému venoval svoj traktát O modlitbe (De oratione), vlastnil značný majetok. História a Cirkev mu dlžia viac ako sviečku: Origenovi poskytol tím siedmich stenografov, ktorí sa striedali pri písaní podľa jeho diktátu, a rovnako veľa prepisovateľov a pisárov na poctivé kopírovanie a rozmnožovanie diel. Od tohto času vznikali diela o texte a výklade Svätého písma.

Okolo roku 230 nepríjemná udalosť ukončila Origenovu pedagogickú činnosť v Alexandrii. Počas pobytu v Palestíne ho biskupi z Cézarey a Jeruzalema vysvätili za kňaza, aby mohol ľahšie vystupovať ako kazateľ.  V Alexandrii sa zdvihla vlna kriku! Biskup mesta s ním urobil krátky proces (Euzébius používa pekné podotknutie: „Pocítil ľudské emócie“): Biskup nechal anulovať vysviacku a obeť vylúčiť z cirkevnej obce.

Origenes sa natrvalo usadil v Cézarei, severozápadne od Jeruzalema pri Stredozemnom mori. Založil školu, skutočnú kresťanskú vysokú školu, a obnovil vyučovanie, ktoré mu už v Alexandrii nebolo dovolené, zatiaľ čo jeho bývalý kolega, budúci nástupca biskupa, tam prevzal vyučovanie katechumenov a svojím spôsobom pokračoval v práci svojho predchodcu. Origenes popri tom venoval vyučovaniu, každodennému kázaniu a písaniu svojich diel. Počas týchto rokov bola Cézarea duchovným ohniskom a žiarou kresťanstva. Origenes dosiahol zrelosť mysle a plnosť viery. Bol známy široko-ďaleko ako vyhľadávaný teológ.

Opäť zaradil niekoľko ciest do svojej pedagogickej činnosti. Niekoľkokrát sa vydal do Arábie, aby urovnal teologické spory. V roku 1941 sa v meste Tura neďaleko Káhiry našiel papyrus obsahujúci jeho spor s biskupom Herakleideom (Disputatio cum Heracleide).6 Origenes bol pozvaný ako odborník. Spochybnil biskupa a potom rozvinul svoje názory na vzťah medzi Otcom a Synom a na dušu. Text uchováva priamy tón rozhovoru. Origenes v diskusii prejavuje dokonalý takt.

V roku 250 vypuklo jedno z najstrašnejších prenasledovaní kresťanov, ktoré organizoval štát v celej ríši. Cisár Decius (249 – 251), ktorý ho rozpútal, sa zameral na biskupov a učiteľov. Origenes nemohol uniknúť. Bol pripravený. Roky len zvyšovali jeho túžbu po mučeníctve a jeho nadšenie nikdy neochabovalo. Podľa Euzébia znášal „okovy, muky na tele, muky železnými reťazami, muky uväznením v najhlbšej kobke. Niekoľko dní mal nohy natiahnuté až po štvrtý otvor mučiaceho bloku, hrozil mu oheň. Statočne znášal všetko, čo mu nepriatelia spôsobili.“

Mučeník prežil mučenie, ale čoskoro nato zomrel, pravdepodobne v Cézarei. Jeho hrob v Týre na juhu dnešného Libanonu bol po stáročia navštevovaný.