Klement Alexandrijský

† pred 215

Cestujúci z Európy, ktorý dnes zakotví v alexandrijskom prístave, si môže vytvoriť len slabú predstavu o význame tejto metropoly vo svete neskorej antiky: svetový trh pri križovatke ciest z Afriky a Ázie, pri zúženine Stredozemného mora. Je ťažké urobiť si obraz o vitalite tohto miliónového mesta, ktoré sa neustále rozrastalo nielen v Ptolemajových časoch, ale aj v 3. storočí, v dobe Klementa a Origena.

Vzdelanci mali k dispozícii vynikajúcu knižnicu, ktorej väčšina bola umiestnená v Museione, univerzite helenizmu. Intelektuálnu výbavu dopĺňal papyrusový priemysel. Hoci sa väčšina obyvateľstva zaoberala obchodom a remeslom, toto mesto intelektuálne predstihlo Atény a konkurovalo dokonca aj Rímu. Stretávali sa tu všetky filozofie, všetky morálne náuky a všetky náboženstvá. Alexandria bola zhromaždiskom systémov.

Keď tam okolo roku 180 prišiel Klement, našiel tam už etablovanú cirkevnú obec okolo biskupa. Kresťanstvo sa tam uchytilo najskôr možno v rámci židovskej komunity –   Apollo, ktorý sa spomína v Skutkoch apoštolov (Sk 18, 24), bol Alexandrijčan –, ktorá bola známa svojou otvorenosťou, ale začiatky sú zahalené rúškom temnoty. V 2. storočí sa v Alexandrii rozvinul pestrý, intelektuálne vyspelý kresťanský život.

V egyptskom hlavnom meste sa popri veľkej Cirkvi usadili gnostické školy Basilida, Karpokrata, Valentína a Herakleóna a ich učenie putovalo do Európy spolu s látkami a korením. Pantänus, ktorý prišiel zo Sicílie, založil podobnú školu ako Justín, ktorá mala niečo z kresťanskej univerzity vďaka bohatstvu vyučovaných predmetov a niečo z večeradla vďaka rovnakému zmýšľaniu študentov zhromaždených okolo učiteľa. Kresťanská filozofia bola, podobne ako jej pohanská sestra, spoločným vyučovaním a učením sa a spoločným životom. 

Tu sa skončili Klementove cesty a výskumy: tu našiel učiteľa a svetlo. Zo študenta sa aj on teraz stal učiteľom; v kresťanskom Didaskaleione, ako sa nazýval tento typ školy, vyučoval poslucháčov a poslucháčky, vzdelanú a bohatú vrstvu mesta. Vo svojom vyučovaní sa snažil vytvoriť spojenie medzi evanjeliom a kultúrou. Kresťanstvo, ktoré vzišlo z helenisticko-židovských kruhov, hlboko ukotvil v gréckej vzdelanosti. Vďaka Klementovi sa Alexandria na prelome 3. a 4. storočia stala kolískou kresťanského helenizmu. Klement je prvý z duchovného rodu, ktorý slúžil Cirkvi k príťažlivosti.

Klement má rímske meno, možno meno svojho pána, ktorý ho prepustil na slobodu. Pravdepodobne sa narodil v Aténach pohanským rodičom. Dostalo sa mu dôkladného literárneho vzdelania. Zdá sa, že sa nechal zasvätiť do eleusínskych mystérií. Potom konvertoval na kresťanstvo, ale presné okolnosti jeho obrátenia nie sú známe. Je možné, že ho priťahovala vznešenosť a čistota evanjeliovej morálky. Svoju úlohu určite zohrali aj iné motívy, ktoré boli skôr intelektuálnej povahy: kresťanské učenie mu muselo pripadať ako dovŕšenie helénskej filozofie.

Po svojom obrátení Klement podnikol cesty do južného Talianska, Sýrie a Palestíny, aby vyhľadal najuznávanejších učiteľov, až našiel Pantäna, vysnívaného učiteľa, ktorý ho zadržal v Alexandrii. Tam zostal až do prenasledovania za vlády Septimia Severa (193 –   211) a v roku 202 alebo 203 utiekol k svojmu bývalému žiakovi Alexandrovi do Jeruzalema. Tam pokračoval v službe Cirkvi a redigoval svoje diela. List, ktorý nám zachoval Euzébius, ho predstavuje ako „blaženého presbytera“. Bol skutočne kňazom? Alebo treba toto slovo chápať ako čestné označenie v zmysle „starých učiteľov“ tohto raného obdobia? Historici sa v tejto otázke nezhodujú. Klement zomrel pred rokom 215 bez toho, aby za uvidel Egypt.

Aj keď o Klementovom živote vieme len málo, objavujeme tohto človeka v jeho spisoch, kde sa prejavuje so šarmom a šíri svoju vieru a vzdelanie. Jeho vzdelanie bolo viac rozsiahle ako hlboké. Robí na nás dojem svojou gréckou vnímavosťou pre všetko, čo je vznešené a pekné. Duch evanjelia ho nijako neobmedzoval, ale skôr v ňom rozvíjal univerzálnu otvorenosť. Od prirodzenosti nadšený, poetický a mystický, presvedčivý a výrečný, v prípade potreby dokonca intuitívny, spôsobilý presvedčiť druhých; strháva ich svojou sviežosťou, spontánnosťou, citlivosťou, vždy živou predstavivosťou.

Alexandrijčan patrí k ľuďom, ktorí získavajú obľubu a celkom nenútene okolo seba zhromažďujú stúpencov. Má vrelú, tolerantnú lásku k ľuďom a s radosťou im darúva dôveru. Je opakom Tertuliána. Na rozdiel od neho sa vyznačuje umierneným úsudkom, ktorý je imúnny voči extrémom, čo dokazuje aj jeho postoj k bohatstvu.

Obraz pedagóga, ktorý aplikuje na Krista, sa v rovnakom pomere hodí aj na neho. Klement je rodený pedagóg, bystrý, pozorný, občas figliarsky. Vie starostlivo karhať a bičovať neresti, nie tak ako komediant, ktorý napodobňuje prešľapy, ale ako mudrc, ktorý odhaľuje ontologickú a morálnu prázdnotu obžerstva, márnivosti, luxusu a peňazí. Neustále sa usiluje o to, aby ľudí obracal, vychovával, viedol k dokonalosti.

Klement je viac učiteľ ako spisovateľ. Rozprávanie nie je písanie. Pri všetkej brilantnosti je ako spisovateľ rozvláčny, nejasný, zložitý. V jeho výstavbe a metóde chýba prísnosť. Musíme sa preniesť cez kompozičné nedostatky, aby sme prenikli ku kresťanskému mudrcovi, ktorý v sebe nemá nič pedantné. Uvádza nás do ducha synovstva tým, že sa s nami delí o tajomstvo svojho života a ústrednú myšlienku svojej viery. Kontakt s ľuďmi naučil tohto filozofa uchopiť problémy konkrétne a ich riešenia pretaviť do života. Filozofické otázky berie vážne len do tej miery, do akej sú schopné zmeniť človeka.

Zachovali sa tri hlavné diela, ktoré tvoria niečo ako klementínsku trilógiu: Protreptikos, Paidagogos a Stromata. Tvoria postupný rad, duchovnú cestu od obrátenia k dokonalosti.

Protreptikos s plným názvom „Výzva k pohanom“ je adresovaný pohanskej verejnosti. Táto kniha je napísaná s väčšou starostlivosťou a metódou ako ostatné. Číta sa príjemne, pôsobí veľmi kultivovane, zaujme svojou bezprostrednosťou a nadšením, tiež psychologickou prenikavosťou, s akou Klement odkrýva alexandrijské pomery a odhaľuje, aký nepokoj a očakávanie ukrýval skepticizmus.

Knihu otvára hymnus na Krista s jemnou rytmickou dikciou a dojemnou lyrikou. Pre Klementa je tento nový chválospev krajší ako všetky piesne gréckej mytológie. „Tento Dávidov potomok, Boží Logos, ktorý bol pred Dávidom, zavrhol lýru a harfu, nástroje bez duše, a prostredníctvom Svätého Ducha usporiadal náš svet a náš mikrosvet, človeka na tele a duši. Tento polyfónny nástroj používa na chválu Boha. On sám spieva v harmónii s týmto nástrojom, človekom.“

Po tomto lyrickom úvode Klement necháva prejsť popri doktríny a inštitúcie, aby odhalil ich slabosť a nehodnosť. V jeho očiach nachádza milosť len filozofia. S dramatickým rozmachom privádza na scénu Platóna. Kladie mu otázky a odpoveď načerpaná z Timaia mu poskytuje tému, ktorú chce rozvinúť. Po filozofoch nasledujú básnici. Protreptikos preberá Justínovu tézu: Platón bol osvietený Zjavením. No nerozdelenú pravdu možno nájsť len u prorokov a tí sa obracajú na všetkých ľudí. Pre Klementa je odteraz knihou Sväté písmo.

Rozprava sa uzatvára ako symfónia úvodným motívom, ktorý je ozvenou zhromaždenia ľudstva okolo Krista.

Klement hovorí o pohanstve ako niekto, kto ho pozná zvnútra. Neodsudzuje ho, ako to urobí Augustín vo svojom diele „Boží štát“. Nechce svojho protivníka ponížiť, ale chce ho oboznámiť so slabinami pohanstva, previesť ho cez hmlu, ktorá mu zahmlieva zrak, až kým sa nestretne s Bohom, aby sa k nemu vzniesol výkrik (z Aischyla): „Zdravím ťa, Svetlo!“

Táto kniha plná rozletu a poézie sa neuspokojuje s tým, že chce pohanov poučiť a otriasť nimi, ale chce ich priviesť k obráteniu. „Ponáhľajme sa, bežme, my, ktorí sme obrazmi Logosa, obrazmi, ktoré milujú Boha a sú mu podobné! Ponáhľajme sa, bežme, vezmime na seba jeho jarmo, nasledujme Nepominuteľného!“