Z kresťanských apologétov 2. storočia je najznámejší a najväčší Justín. Dotýka sa nás v hĺbke nášho bytia ako nikto iný. Jeho život bol dlhým hľadaním pravdy. Z jeho diela, napísaného strohým a neumeleckým spôsobom, vychádza svedectvo, ktorého hodnotu stáročia ešte zvýšili. Pre Justína kresťanstvo nie je v prvom rade doktrínou, ale osobou: Slovom, ktoré sa stalo telom a bolo ukrižované v Ježišovi.

V tomto človekovi, ktorý žil pred viac ako 18 storočiami, počujeme ozvenu nášho pátrania, našich námietok, našich istôt. Nachádzame v ňom otvorenosť duše, vnímavosť, vôľu k dialógu, ktorá odzbrojuje a nadchýna. Aj keď mnohé z jeho diel sú dnes stratené, tie, ktoré sa zachovali, nám poskytujú dôverný denník tohto človeka. Sú viac než dostatočné na to, aby sme nahliadli do jeho života od narodenia a času vzdelávania až po mučenícku smrť.

V Justínovej dobe dosiahli filozofi rímske občianstvo. Rím ako víťaz len so zbraňami zostal odkázaný na kultúru a náboženské idey Východu. Majstri myslenia prichádzali z Ázie vyučovať do Ríma a Rimanov úplne pohltila grécka filozofia a náboženstvá mystérií. Rím pohltil ríše a jediné, čo zostávalo, bolo začleniť ich božstvá do panteónu.

Unavení náboženstvom bez poézie a duše sa Rimania obracajú na filozofov. Filozofia sa stane duchovnou školou pokoja a vyrovnanosti a filozof radcom svedomia, vnútorným učiteľom, sprievodcom. Sám cisár Marcus Aurelius (161 – 180) sa zaoberal morálkou stoicizmu.

V čase Justínovho obrátenia bola Cirkev v plnom kvasení. Cudzinec, pohan z Ríma alebo Efezu, musel mať isté ťažkosti pri rozlišovaní Kristovej cirkvi od škôl rôzneho druhu, ktoré vznikali okolo nej. Falošní proroci okolo seba zhromažďovali spoločenstvá, ktoré sa stavali proti hlavnému prúdu Cirkvi. Ako rozlíšiť dobré zrno od kúkoľa? Vtedajšieho pohana, rovnako ako dnešného neveriaceho, mohol tento roj siekt hlásiacich sa ku Kristovi len zmiasť.

Vo vnútri Cirkvi sa táto hra ešte nerozhodla. Tradícia sa sotva zrodila. Justín mohol stretnúť ľudí, ktorí poznali Petra a Pavla. V Efeze sa určite stretol s kresťanmi, ktorí počuli samotného Jána, vizionára. Od Ježišovho života ho delí 100 rokov.

Justín vstúpi do kresťanstva mladý, s ohnivou a nákazlivou vierou, ktorá sa snaží formulovať učenie. Justínovo myslenie odhaľuje jeho vlastné dejiny, argumentuje, ako súdi. Jeho spisy argumentujú v prospech viery, ktorú si zvolil.

Zmenili sa dve veci: V Justínovej dobe Cirkev dosiahne vzdelané vrstvy spoločnosti: filozofi a patricijovia žiadajú o krst a nahradia majiteľov lodí a otrokov. Šírenie kresťanstva vyprovokovalo pohanských spisovateľov k vtipom a širokú verejnosť k osočovateľským obvineniam. Kresťania sa proti tomuto odporu postavili s mladíckym elánom svojej viery: „Nie literatúra, ale život,“ povedal Minucius Felix; Justín súhlasil: „Skutky, nie slová.“

Evanjelium plávalo pred vetrom. Aby ho zastavili, nepriateľskí pohania šírili rôzne zmäťočnosti, na ktoré dôverčivá verejnosť vždy naletela. Kresťanov obviňovali, že uctievajú boha s hlavou osla, oddávajú sa zhýralosti a usporadúvajú ľudožrútske hostiny. Filozofi a rétori robili všetko, čo mohli, aby zdiskreditovali svojich nepríjemných súperov.

Odpor voči evanjeliu by sa nemal odsudzovať ako nepriateľstvo. Opozícia v 2. storočí, podobne ako vo všetkých obdobiach dejín náboženstva, vyrastala z predsudkov, neznalosti a nepochopenia, ktorým kresťanskí spisovatelia energicky čelili, aby otvorili dialóg medzi vierou a myslením, medzi Cirkvou a svetom. Justín bol mužom dialógu. Jedno z jeho hlavných diel sa nazýva „Dialóg so Židom Tryfónom“.

Nikto nebol na túto debatu lepšie pripravený ako Justin. On sám sledoval myslenie filozofov, praktizoval ho a miloval ho; poznal ho skrz-naskrz, pretože vždy hľadal pravdu len preto, aby ju žil. Nešetril námahou, cestoval a znášal nepohodlie, aby našiel pravdu. Preto za jeho poznaním cítime odriekanie, svedectvo, ktoré nemôže klamať. Tento filozof z roku 150 je nám bližší ako mnohí moderní myslitelia.

„Justín, syn Prisca, vnuk Bakcha, z Flavie Neapolis v provincii Sýria Palestína“, tak sa predstavil na prvej strane svojej „(Prvej) apológie“. Narodil sa v srdci Palestíny, v meste Nábulus, rímskom a pohanskom meste, ktoré bolo postavené ako Flavia Neapolis na mieste starovekého Sichemu, neďaleko Jakubovej studne, kde Ježiš zvestoval novú vieru Samaritánke. Flavia Neapolis bolo moderné mesto obklopené granátovými jablkami a citrónovníkmi, učupené medzi dvoma hrebeňmi na ceste, ktorá viedla z Galiley bohatej na ovocie do Jeruzalema.

Justínovi rodičia boli bohatí osadníci, podľa mena skôr latinského než gréckeho pôvodu, čo vysvetľuje ušľachtilosť jeho charakteru, zmysel pre historickú presnosť a tiež medzery v jeho uvažovaní. Nemá pružnosť ani jemnú dialektiku Gréka.

Mal ušľachtilú povahu, bol úplne oddaný absolútnu, a preto už v ranom veku inklinoval k filozofii v tom zmysle, ako sa vtedy chápala: nie k diletantským špekuláciám, ale k hľadaniu múdrosti a pravdy, ktorá vedie k Bohu. To ho ťahalo od stupňa k stupňu až na prah viery. V dialógu s Tryfónom nám sám Justín rozpráva o dlhej ceste svojho hľadania, hoci bez toho, aby bolo možné oddeliť literárne doplnky od autobiografie. V Nábluse postupne navštevoval školu stoika, potom peripatetika, ktorého rýchlo opustil, aby si vypočul platonika. Dúfal, že Platónova filozofia mu umožní „vidieť Boha bezprostredne“.

Potom sa utiahol do samoty. Odišiel na morský breh, aby rozjímal o videní Boha, ale nemohol sa zbaviť svojho nepokoja. Potom stretol tajomného starca, ktorý ho zbavil ilúzií. Ukázal mu, že ľudská duša nemôže dosiahnuť Boha vlastnými silami; jedine kresťanstvo je pravá filozofia, ktorá naplní všetky čiastkové pravdy: „Platón by sa priklonil ku kresťanstvu,“ povedal by Blaise Pascal.

Nezabudnuteľný moment, ktorý sa zapísal do dejín kresťanstva: stretnutie platónskej a kresťanskej duše. Cirkev privítala Justína a Platóna. Po tom, čo sa okolo roku 130 stal kresťanom, sa on, kresťanský filozof, ktorý nikdy nepomyslel na to, že by sa vzdal filozofie, ubezpečil, že v kresťanstve našiel jedinú spoľahlivú filozofiu, ktorá spĺňa všetky túžby. Vždy nosil plášť filozofa. Nazývať sa filozofom bolo pre neho čestným titulom. Nepohŕdal Platonovým myslením, ale zaviedol ho do Cirkvi.

Justín rád zdôrazňoval, že filozofi boli kresťanmi bez toho, aby o tom vedeli. Toto tvrdenie predtým zdôvodnil argumentom, ktorý si požičal zo židovskej apologetiky. Tá tvrdila, že grécki myslitelia vďačia za to najlepšie zo svojho učenia Mojžišovým knihám; Božie slovo osvecuje všetkých ľudí, a tak treba chápať čiastkové pravdy, ktoré sa nachádzajú u filozofov. Kresťania im nemusia závidieť, pretože vlastnia samotné Božie slovo.