Justín nebol klerikom. Žil v Ríme ako jednoduchý člen kresťanskej komunity. Opisuje jej nedeľné zhromaždenia, krsty a eucharistické slávenia. A takto nám dodáva prvý opis liturgie a dosvedčuje bratstvo, ktoré oživuje a spája členov spoločenstva (porov. Prvá apológia 61; 65 – 67).

Justín založil kresťanskú filozofickú školu najskôr v Efeze a potom okolo roku 150 v Ríme. Ako sa dozvedáme z jeho výsluchu, v hlavnom meste ríše žil „neďaleko Timotinových kúpeľov u muža menom Martinus“ 7 (Mučeníctvo svätého Justína a jeho spoločníkov 3). Tam mal prednášky a vyučoval Kristovu filozofiu.

Rím mal pre kresťanov kľúčové postavenie. Všetky sekty sa usilovali usadiť sa tam a pokiaľ možno sa presadiť. O to dôležitejšie bolo zastupovať tam správne učenie a brániť kresťanskú pravdu proti heréze a pohanstvu.

Justín získal žiakov. História zaznamenala meno Tatiana, ktorý sa neskôr odvrátil k heréze. Šesť Justínových žiakov sa stalo jeho spoločníkmi v mučeníckej smrti. Justínov úspech zatienil kynického filozofa Crescensa, ktorý ho namiesto rečníckeho vyvrátenia podlo udal. Učiteľská činnosť kresťanského filozofa nútila autority a mysliteľov, aby rátali s kresťanstvom. Justín dal kresťanskému mysleniu verejnú úctu. Jeho mučenícka smrť dokazuje, že rímske úrady sa obávali jeho činnosti a vplyvu.

Justín robil všetko, čo mohol, aby presvedčivo dokázal kresťanskú vieru s cieľom obrátiť Židov a pohanov. Cieľom jeho polemiky bolo vyvrátiť herézu, ktorá sa začala nebezpečne rozmáhať. O 50 rokov neskôr Irenej z Lyonu dosvedčil svoju úctu k rímskemu učiteľovi, ktorý bol jeho predchodcom.

Justinova literárna tvorba je rozsiahla. Mnohé z jeho spisov sú dnes stratené, ale zostali tri, ktorých pravosť je nesporná: dve „Apológie“ (Apologiae) a „Dialóg so Židom Tryfonom“ (Dialogus cum Tryphone). Poskytujú nám predstavu o kresťanskej apologetike, ako sa vyvinula v polovici 2. storočia.

Justín neprodukoval literatúru. Písal neučesane, nesprávnym jazykom. Tento filozof sa zaoberal len svojím učením. Nemal pevný plán, postup jeho myšlienok brzdia odbočky a opakovania. Tento muž nás zaujme skôr priamosťou svojej duše než umením dialektiky či kompozície. Justínova originalita nespočíva v jeho literárnej, ale v jeho teologickej tvorbe. Za týmto dielom objavujeme svedectvo o človeku, o obrátení, o konečnom rozhodnutí. Argumenty, ktoré predkladá, majú svoju históriu: jeho vlastnú. Sám zažil pokušenia, pred ktorými varuje. Tým, ktorým sa podarí pochopiť toto svedectvo, sa Justínove knihy nezdajú byť staré.

Justínova exegéza je pre dnešného čitateľa trochu divná. Všade v Biblii počuje hovoriť o Logose. Podľa neho Biblia na každom kroku ohlasuje Krista. Slovo bolo pred svojím vtelením a inšpirovalo prorokov. Slova vytvára jednotu z oboch zákonov. Táto exegéza sa v dobe cirkevných otcov stala tradíciou. Nájdeme ju aj u Ireneja, Origena a Augustína.

Žiadny z Justínových teologických traktátov sa nám nezachoval. Preto sme nútení zostať pri jeho apologetických knihách. Boh vesmíru je nám známy len prostredníctvom svojho Slova, Logosu, ktorý je mostom medzi Otcom a svetom. Prostredníctvom neho Boh vytvorí svet, pôsobí v ňom a riadi ho, osvecuje každého človeka dobrej vôle. Všetko, čo majú básnici, filozofi alebo spisovatelia z pravdy, je lúčom jeho svetlej prítomnosti. Logos vedie nielen dejiny Izraela, ale aj každé úprimné hľadanie Boha.

Táto nádherná freska, tento široký a veľkorysý pohľad na dejiny, obsahuje brilantnú intuíciu napriek neobratnosti niektorých formulácií. Svätý Augustín sa jej opäť ujme a odovzdá ju Bonaventúrovi. Je udivujúco blízka našim súčasným problémom.

„Nikto neveril Sokratovi do takej miery, že bol ochotný zomrieť za jeho učenie. Ale kvôli Kristovi dokonca aj remeselníci a nevzdelanci pohrdli strachom a smrťou“ (Druhá apológia 10, 8). Tieto slová, ktoré by sa dali vložiť do úst Blaiseovi Pascalovi, adresoval Justín mestskému prefektovi Ríma.

Kresťanský filozof adresoval svoju prvú apológiu, v ktorej obhajoval osočovaných kresťanov, cisárovi Markovi Aureliovi. S cisárskym filozofom nehovoril ako obžalovaný, ale ako jemu rovný. Apológia však nepriviedla tohto vážneho muža k tomu, aby lepšie spoznal novú sektu, ktorá združovala otrokov a patricijov v jednom bratstve. Cisár naďalej odsudzoval to, čo nepoznal. Tento muž, poznamenal Marie-Joseph Lagrange, ktorý si denne spytoval svoje svedomie a obviňoval sa z drobných hriechov, si nikdy nepoložil otázku, či sa voči kresťanom nespráva ako skutočný tyran!

Justína udal žiarlivý filozof, ktorý mal z filozofa len meno a štít; zachovali sa záznamy súdneho procesu.12 Ich pravosť je nesporná. Filozof sa objaví pred Rustikom, ktorý mladého Marka Aurélia oboznámil s Epiktétovou morálkou. Hra je už rozhodnutá, Justín to vie. Už nejde o presviedčanie, ale o vyznávanie.

„Ktorej vede sa venuješ?“

„Študoval som všetky vedy jednu po druhej. Nakoniec som sa venoval pravému učeniu kresťanov.“13 (Mučeníctvo svätého Justína a jeho spoločníkov 2). 

Odpovede sú jednoduché a ušľachtilé, jasné ako kov. Justína odsúdili na zbičovanie, potom na smrť sťatím. Chválil za to Boha. Jeho život sa skončil, ako nám hovoria záznamy, chválou Božieho mena. Bolo to jeho posledné slávnostné vystúpenie.

Justín nebol pri zomieraní sám, bol obklopený svojimi učeníkmi. Záznamy uvádzajú šesť z nich. Ich prítomnosť bola tou najdojemnejšou poctou, akú možno vzdať učiteľovi múdrosti.