Ignác Antiochijský

† okolo 110/120

Ignác bol biskupom Antiochie na začiatku 2. storočia, keď Cirkev mala už dobrých 50 rokov. Dnes by pútnici alebo turisti márne hľadali mesto Antiochia pri hranici medzi Tureckom a dnešnou Sýriou. Turci, ktorí ho po druhej svetovej žiadali späť a dostali, strážia len jeden názov: Antakya. Nič viac sa nezachovalo. Pohľad z vtáčej perspektívy odhaľuje rozlohu mesta, ktoré bolo vo svojej dobe ohniskom a jednou z veľkých metropol Rímskej ríše popri Ríme a Alexandrii, spojnicou medzi Východom a Západom.

Z Antiochie sa Pavol vydal na cestu, aby vztyčoval kríž v Malej Ázii a Grécku. Zjavenie apoštola Jána uvádza mená siedmich cirkevných obcí, ktoré boli roztrúsené po západnej Anatólii. Antiochia prevzala duchovné dedičstvo Jeruzalema po jeho zničení v roku 70 a stala sa jednou z pevností viery a kresťanského života. Jej liturgia prenikla do gréckej cirkvi a ovplyvnila ju. Ján Zlatoústy pôsobil ako kňaz v Antiochii predtým, ako ho povolali za biskupa Konštantínopolskej cirkvi.

Ignác bol prvým cirkevným spisovateľom, ktorý pochádzal z pohanstva a vzdelanie prijal od gréckych filozofov. Medzi Pavlom a Ignácom je podobný rozdiel ako medzi misionárom, ktorý sa prispôsobí indickému svetu, a Indom, ktorý prijme evanjelium a premyslí kresťanstvo. Zatiaľ čo prvá kresťanská literatúra ešte úplne žije zo židovského dedičstva, Ignácove listy si ponechajú len biblické a duchovné hodnoty. Sú to listy Gréka, pre ktorého je gréčtina jazykom jeho duše a citov, jeho vzdelania a myslenia. Ignác prevzal literárnu formu a filozofické kategórie z helenizmu. Jeho jazyk a obrazy zaodievajú jeho mystickú skúsenosť do formulácií, ktoré by platonik nepohrdol. Vo vyjadrení najčistejšej lásky ku Kristovi dostáva grécky jazyk a grécke myslenie svoje najvyššie posvätenie. Odteraz slúžia novému Pánovi, ktorý pokrstil svet pohanstva a všetky jeho skutočné hodnoty svojou krvou.

Cirkev, ktorú viedol tento mladý biskup, bola čisto helénskeho pôvodu. Od konca 1. storočia sa kresťania neuspokojovali s obsadením prednej časti lode, vedeli dosadiť ľudí aj ku kormidlu. V Ignácovi získali osobnosť neprekonateľného rangu.

Tento biskup, ktorý sa tak veľmi obával o svoje stádo a bol plný túžby po mučeníctve, sa rovnako staral o bremeno iných diecéz, ktoré zápasili s ťažkosťami. Nemusel čakať na hlasovanie koncilu, aby vykonával kolegialitu biskupov. Preto je jedným z jej prvých svedkov a bol často citovaný pred prekážkami Druhého vatikánskeho koncilu.

Za cisára Trajána (98 – 117) Ignáca zatkli a odsúdili na boj so zvieratami. Vybral sa cestou vyznávačov viery. V Ríme, ktorý si vyhradil prominentné obete pre seba, ho popravili. Jeho vrúcna túžba po mučeníctve mu nebránila pranierovať cisársku krutosť, ktorá mu poslala „desať leopardov“, aby ho strážili, ani kritizovať kruté zaobchádzanie zo strany vojakov, ktorí „jeho dobrotivosť odplácali zlom “ (Rimanom 5, 1).

Na ceste zo Sýrie do Ríma sa biskup zastavil najprv vo Filadelfii a potom v Smyrne. Sme v auguste, pod páliacim slnkom. V meste, ktoré leží hlboko v zálive, zvedavci vidia skupinu väzňov s vojenským sprievodom. Kresťania na čele s mladým biskupom Polykarpom vedia, že medzi väzňami je biskup slávneho mesta Antiochie. Tlačia sa k nim a vyznávačom viery prejavujú rešpekt, za ktorým stojí hlboká úcta. 

Ignáca si tak veľmi vážili, že cirkevné obce ázijských miest, ktorých sa nedotkol, vyslali delegácie, „ktoré ho čakali od mesta k mestu“ (Rimanom 9, 3). Efez delegoval svojho biskupa Onezima, diakona Burrha a troch ďalších bratov; Magnézia biskupa Bassa, dvoch kňazov a diakona.

V Smyrne Ignác napísal ďakovné listy rôznym cirkvám, ktoré ho pozdravili počas jeho zajatia: Efezanom, Magnezijčanom a Trallčanom. Odtiaľ napísal aj svoj najkrajší, najstarostlivejší list: list Rímskej cirkevnej obci, „celkom čistej cirkvi, ktorá predsedá v láske“ (Rimanom, Predslov). Prosil ich, aby nepodnikali žiadne kroky, ktoré by mu mohli zmariť jeho šťastie mučeníctva. „Som Božou pšenicou. Pomelú ma zuby divých zvierat, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom“ (Rimanom 4, 1).

Potom podobne ako Pavol pokračoval v ceste do Troady. Predtým, ako sa tam nalodil do Neapola, dnešnej Kavaly v severnom Grécku, napísal cirkevnej obci vo Filadelfii a cirkevnej obci v Smyrne a Polykarpovi, aby poslali vyslancov do jeho biskupského mesta, o ktoré sa neustále staral, a zablahoželali im k pokoju, ktorý teraz dosiahli – čo bolo nežné gesto jeho pastierskej lásky.

Poznáme ho ako človeka len prostredníctvom jeho siedmich listov, ktoré nám jediné umožňujú vstúpiť do jeho vnútorného priestoru. Tu platí veta: „Le style, c'est l'homme“ – štýl človeka je odrazom jeho charakteru. Ale aký človek a aká duša! V krátkych, hutných vetách, plných do prasknutie, v uponáhľanom, rozorvanom štýle tečie prúd uhlíkov. Žiadny pátos, žiadna literatúra, ale mimoriadny človek, horlivý, vášnivý, hrdinský a zároveň skromný, dobrotivý, ale priamy, s vrodeným darom vzbudzovať sympatie, ako svätý Pavol, istý a stručný v učení, skôr dogmatický ako morálny, jánovskej povahy a vyznačujúci sa mystickou skúsenosťou a svätosťou.

Význam týchto listov neunikol historikom. Dve storočia sa viedli spory o ich pravosť, pričom závery niekedy určovali teórie. Dnes väčšina vedcov uznáva ich originalitu a pravosť.