Ignác mal zmysel pre ľudí a úctu k človeku. Ťažkosťou nie je milovať všetkých, ale milovať každého, najprv však malého, slabého, otroka, toho, kto nás zraňuje alebo zarmucuje, ako Ignác napísal a odporučil Polykarpovi. Ignác miloval ľudí dosť na to, aby ich dokázal korigovať bez toho, aby ich zraňoval. S obľubou vzťahoval slovo lekár na Krista; hodí sa aj na neho samého. Pravde viery slúžil bezvýhradne, kázal ju aj vtedy, keď bola nepohodlná a vynášala mu nepochopenie, dokonca nepriateľstvo. Náklonnosť, ktorá ho obklopovala, bola predovšetkým úcta; táto „kovadlina pod kladivom“ (Polykarpovi 3, 1) nebola mužom kompromisov.

Ignácovi pomohla k majstrovstvu trpezlivosť. Rád o nej hovoril a ona ho vyznačuje. Tento prudký muž sa stal miernym, pánom na vznetlivosťou, ktorú si vyčíta. Ako dobre sa pozná, keď píše: „Ukladám si mieru, aby som sa nestratil vo svojej veľavravnosti!“ (Trállčanom 4, 1) Veľavravnosti čelil pokorou, rúhaniu modlitbou, omylom pevnosťou viery, drzosti bezúhonnou zdvorilosťou.

Čím bol zrelší, tým viac sa jeho ostrosť menila na ostražitosť, jeho sila na presvedčivosť a jeho láska na nehu. „Nedávam vám nijaké predpisy“ (Efezanom 3, 1). Chcel by radšej presvedčiť, aj radšej čakať, nič nevynucovať. V Smyrne mu nič neuniklo. Vyčká, kým mu ďakovný list poskytne príležitosť zaodieť svoju kritiku do skromných podnetov od niekoho, kto odchádza nadobro a ktorého pohľad nikoho neponíži.

Napriek svojej zodpovednosti za iných nezabudol prezrieť seba samého. Pozná sa, vie, že je náchylný na lichôtky a ľahko sa dá vyprovokovať. Na svojom triumfálnom pochode, na ktorom ho zasypávajú poctami, pokorne priznáva: „Som v nebezpečenstve“ (Efezanom 12, 1, Trállčanom 13, 3). Prejavy úcty ho nezastierajú hmlou.

Ak sa v rôznych listoch objavuje mnoho dôverných výpovedí, list Rimanom je vyznaním. Biskup píše Smyrnčanom a Efezanom; ďakuje im a napomína ich. K Rimanom hovorí človek, ktorého sa zmocnil Boh. Historici si všimli túto zvláštnosť listu. Ernest Renan, ktorý odmietol ostatné listy, ho považoval za „plný zvláštnej energie, temného ohňa, so všetkými znakmi zvláštnej originality“.

Reč akoby sa rozprúdila. Vášeň a zápal rozpaľujú prejav a robia ho rozžeraveným do biela. Čo sú to za slová? To, čo vzrušuje jeho dušu, je túžba dosiahnuť Boha. „Je krásne zostúpiť zo sveta k Bohu ako slnko; kiež by som opäť vyšiel v jeho prítomnosti!“ (Rimanom 2, 2) V prípade Ignáca to nie je len očakávanie viery, ale vášeň, ktorá mu sťahuje hrdlo a trhá ho, láska, ktorá spaľuje, oheň, ktorý necháva ďaleko za sebou všetky ohne našich telesných sŕdc. Teraz si neváži nič okrem Boha.

„Už vo mne nie je oheň, ktorý siaha po hmote, ale je tu živá voda, ktorá vo mne šumí a hovorí ku mne: Poď k Otcovi! Už ma neláka pominuteľný pokrm ani nástrahy tohto života. Túžim po Božom chlebe, ktorým je telo Ježiša Krista, Dávidovho syna, a za nápoj chcem jeho krv, ktorá je nepominuteľnou láskou“ (Rimanom 7, 2n).

Historici si môžu lámať hlavu nad významom týchto formulácií. Každý, kto si jednoducho prečíta List Rimanom, nájde v ňom jedno z najdojemnejších svedectiev viery, výkrik srdca, ktorý nemôže klamať a nenechá sa klamať, ktorý dojíma len preto, lebo je pravý.

Ignácove listy sú plné informácií o Cirkvi na začiatku 2. storočia. Rozhodujúci prechod. Nikto z apoštolov nezostal a tieň ich úcty sa vznášal nad oblasťami, ktoré evanjelizovali. Cirkev sa rozšírila a prekvitala aj uprostred prenasledovaní. Cirkev sa organizovala sa, budovala svoju štruktúru a svoju hierarchiu. V komunitách Malej Ázie bol pevne ustanovený episkopát, ako dokazujú Ignácove listy.

Prelom a pokrok narážali na ťažkosťami, ktoré vyvolávali. Podobne ako sieť v evanjeliu, aj pestrý zástup nových veriacich sa skladal zo všeličoho. Cirkevné obce boli obklopené nebezpečenstvami. Autorita bola sporná, možno ju prijímali s nevôľou. Ignác sa znova a znova vracia k jednote kléru a veriacich, ktorí sú zhromaždení okolo biskupa a mali by všetci „ladiť spolu ako struny citary “ (Efezanom 4, 1). Samotná viera bola ohrozená herézou. Zdalo sa, že Malá Ázia je obzvlášť náchylná na to, čo Ignác nazval „morom “(Polykarpovi 2, 1). Biskup varoval komunity v Efeze, Magnézii a Trálloch. Predvídal gnostický racionalizmus, ktorý mal roztrhať kresťanský Východ, škodlivejší než násilie v impériu? Prenasledovanie utvrdzuje Cirkev, heréza ju rozkladá.

Ignác je jedným z prvých a vzácnych svedkov Cirkvi na prahu, kde sa úplne otvorila grécko-rímskemu svetu. Tak ako jeho listy patria viac k životu než k literatúre, tak nám báječne odhaľujú vieru, ktorá dvíha plachty lode na šírom mori. Cirkevná obec sa zhromažďuje okolo biskupa, v hlbšom základe okolo Eucharistie, čo je slovo, ktoré Ignác zavádza, aby vyjadril liturgické zjednotenie vo vďakyvzdávaní. Jeho list Magnezijčanom svedčí o ustanovení nedele na pamiatku paschálneho víťazstva. V liste Smyrnčanom je po prvýkrát vyjadrená snaha o začlenenie manželstva do života obce.

V listoch sa Ignác neúnavne venuje dvom témam: viera v Krista a láska k blížnemu. Uprednostňuje učenie o Kristovi: „Len jeden je lekár, telo a duch v jednom, splodený a nesplodený, vtelený Boh, pravý život uprostred smrti, z Márie aj z Boha, najprv schopný trpieť a potom neschopný trpieť: Ježiš Kristus, náš Pán“ (Efezanom 7, 2).

Ignác nemal inú vášeň ako napodobňovať Krista. Len preto bažil po mučeníctve, aby ho dokonale nasledoval a obetoval svoj život ako on: stratiť všetko, aby získal Krista: „Nič viditeľné ani neviditeľné mi nezabráni ísť ku Kristovi... Nech na mňa prídu všetky diablove rany, len nech prídem ku Kristovi... Je pre mňa slávnejšie zomrieť za Ježiša Krista, než kraľovať až do končín zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Toto je hodina, keď sa prebijem do života“ (Rimanom 5, 3; ž, 1).

Odporúčal lásku všetkým cirkevným obciam. Toto slovo sa opakuje ako leitmotív; pre neho je zhrnutím viery, ktorá stravuje jeho srdce. „Viera je začiatok, láska je naplnenie. Jednotou oboch je samotný Boh; všetky ostatné cnosti nasledujú za nimi“ (Efezanom 4, 1), aby priviedli človeka k dokonalosti.

„Vyučovanie je veľmi dobré, ak robíš to, čo učíš,“ píše ďalej Ignác (Efezanom 15, 1). Tento princíp určoval jeho život dávno predtým, ako ho vyjadril vo svojich listoch. Ide o prvého ázijského biskupa, ktorého listy majú ohlas ešte aj dnes. Na prvý pohľad sa môže zdať, že pochádza z inej doby. No stačí však prehrabť popol: Jeho riadky si zachovali oheň, ktorý ho stravoval.