Efrém Sýrsky

† 373

Sme takí zvyknutí sledovať šírenie evanjelia z Východu na Západ, že si nakoniec myslíme, že neexistovalo nič iné. Ľahko zabúdame na hnutie, ktoré prinieslo evanjelium na Ďaleký východ. Mohli by sme si položiť otázku, aká by bola budúcnosť kresťanstva, keby sa rozhodujúcim spôsobom zameralo na Indiu alebo vzdialenú Čínu!

Prinajmenšom je dôležité si uvedomiť, že kresťanstvo sa šírilo z Antiochie do východnej Sýrie. Na začiatku 4. storočia bola Cirkev pevne zakorenená v sásánovskej Mezopotámii. Vyčerpaná krutosťou a zahnaná do Seleucie-Ktesifónu sa „perzská“ cirkev ďalej rozvíjala na dvoch koreňoch, na juhu a na severe. Keď sa krajina dostala pod perzskú nadvládu, časť sýrskeho obyvateľstva sa rozhodla emigrovať, aby unikla násiliu svojho nového pána.

V tomto období viedol cirkev v Nisibise biskup Jakub. Bol askétom a pastierom v jednej osobe, spájal učenie s pôstom a apoštolskú prácu s modlitbou. Na mladého Efréma mal trvalý vplyv. Jakub založil v Nisibise teologickú školu, ktorá sa často nazýva „Škola Peržanov“. Nachádzala sa v kláštore a bola zároveň seminárom a vysokou školou, akousi katolíckou univerzitou, ktorej pravidelný študijný program zahŕňal kopírovanie, čítanie, a spievanie Svätého písma. Základom výučby bola Biblia, ktorá sa čítala, prepisovala, prekladala a spievala. V tejto semitskej Mezopotámii sa vyvinul školský systém, ktorý verejne reprezentoval národný jazyk, sýrčinu, a národnú kultúru a vytváral vzdialenú odnož židovsko-kresťanskej kultúry a literatúry. Sýrska liturgia uchováva dedičstvo tejto cirkvi dodnes.

Na sýrskej literatúre nás zaráža jej lyrické bohatstvo, jej poetická konštitúcia. Keď Sýrčania prekladali z gréčtiny – a v tomto období to robili často – , texty rozťahovali, parafrázovali. Každú tému upravovali s nevyčerpateľnou fantáziou. Keď sa latinská duša modlí, bdie nad sebou, sýrska duša preteká.

Vďaka sýrskym prekladom sa zachovali mnohé diela gréckeho pôvodu, ktoré sa stratili v origináli. Po vojenskom nešťastí cisára Juliána (361 – 363) sa „škola Peržanov“ presunula z Nisibisu o niečo ďalej na západ do mesta Edessa. Tam jej diakon Efrém urobil skvelé meno.

O Efrémovom živote toho veľa nevieme. Niežeby nám chýbali životopisy; naopak, máme ich príliš veľa, ktoré boli tak upravené a interpolované, že je ťažké rozlíšiť falošné od pravého; tým skôr, že významné osoby, ktoré sa stali aj svätými, sa neomylne stávajú postavami legiend a bájok. Klasické chváloreči, ktoré praktizovali kresťania, sa zaobišli bez historickej presnosti. Zdá sa, že účel tu vždy ospravedlňuje prostriedky.

Efrém sa narodil okolo roku 306. Bol teda súčasníkom Hilária a Bazila, ale aj Konštantína Veľkého, ktorý sa ujal úradu v roku 306. Jeho rodičia boli kresťania. V mladosti upútal pozornosť biskupa Jakuba z Nisibisu. Efrém síce žil ako pustovník, ale u mníchov sa zdržiaval len dočasne. Počas celého života však zostal v kontakte s edesskými askétmi, ktorí naňho mali silný vplyv.

Biskup Jakub prijal výnimočne nadaného Efréma, vysvätil ho za diakona a poveril ho vedením „školy Peržanov“. Až keď sa Nisibis dostal pod perzskú nadvládu, Efrém opustil toto mesto. To, že sa mladý diakon zúčastnil na Nicejskom koncile a potom navštívil Bazila Veľkého v Cézarei, je pravdepodobne súčasťou legendy.

Efrémove diela predstavujú ešte väčšie ťažkosti ako jeho životopis. V prekladoch sa zachovali len čiastočne a my sa stretávame s takmer neriešiteľnou spleťou. Najmä lyrická časť, ktorá sa dostala do liturgie, utrpela následky tohto verejného používania. Efrém bol kopírovaný, napodobňovaný a rozširovaný s nepredstaviteľnou nenásytnosťou, čo mimoriadne sťažuje prácu na kritických vydaniach.

Ako prísny askéta sa diakon živil len jačmenným chlebom a zeleninou. „Jeho telo bolo vysušené na kosť ako hlinený úlomok.“ Efrém bol aj mysticky obdarovaný. Je to zrejmé z jeho poézie, ktorú vybudoval z počítania slabík a paralelizmu. Miloval odvážne obrazy a jasné farby. Nevyčerpateľná lyrická ornamentika jeho básní, na ktorú nemáme ľahko trpezlivosť, nadchýnala jeho krajanov.