Cyril Jeruzalemský 

† 386

Nad židovským Jeruzalemom postavili Rimania postavili nové mesto: Aelia Capitolina. Židovský chrám ustúpil Kapitolu, ktorý bol zasvätený trom rímskym bohom Jupiterovi, Junone a Minerve a ktorého stopy sú viditeľné dodnes. Na mieste, ktoré kresťania považovali za miesto Ježišovho ukrižovania a pochovania, sa vypínal Venušin chrám. Napriek týmto zmenám kresťania žili v Jeruzaleme a zhromažďovali sa v chráme, na mieste, o ktorom sa domnievali, že tam Pán usporiadal Poslednú večeru, okolo svojich biskupov Narkissa, Alexandra a ich nástupcov. Euzébius, biskup z Cézarey, ktorého stolica, umiestnená medzi Jaffou a Haifou, nebola veľmi vzdialená, venoval sériu diel biblickej geografii. Písal aj o skúškach cirkevných obcí počas Diokleciánovho prenasledovania.

Situácia sa zmenila Galériovým Tolerančným ediktom (293 – 311) v roku 311 a Milánskym protokolom v roku 313. V tomto roku sa narodil Cyril, pravdepodobne v Jeruzaleme alebo v jeho okolí, ktorý sa mal stať slávou tohtovmesta. Mal dvanásť rokov, keď sa zišiel Nicejský koncil. O jeho rodine a výchove vieme len málo. Súdiac podľa jeho rečníckych prejavov, musel mať dobré vzdelanie. Hoci bol skvelý v improvizácii, vedel svoj štýl kultivovať tam, kde to malo význam. Možno nebol génius, ale mal talent.

Miney – bohoslužobné liturgické cirkví byzantského obradu s krátkymi životmi – ho opisujú, nevedno podľa ktorého zdroja, ako stredne vysokého, bledého, dlhovlasého, trochu tuponosého, s hranatou tvárou, rovným obočím, bielou bradou, ktorá je na lícach hustá a pri brade rozdelená na dve časti, v každom ohľade typ roľníka. Možno mal v sebe čosi roľnícke, ale svojím duchom a slovami si určite získal poslucháčov z Tarzu, ktorí boli známi ako vzdelaní a kultivovaní. Lepšie ako tento možno vymyslený opis nám jeho dielo umožňuje čítať jeho črty.

V Konštantínových časoch bol Makarios jeruzalemským biskupom. Zúčastnil sa na Nicejskom koncile a s cisárovým poverením viedol prvé vykopávky, ktoré mali vyniesť na svetlo Ježišov hrob. Keď sa cisár dozvedel o tomto objave, dal na Kalvárii postaviť veľkú baziliku s predsieňou. Za ňou bolo veľké štvorcové átrium obklopené stĺpmi, kde sa v špeciálnom chráme uchovávala relikvia kríža. Na západnej strane átria sa vypínal chrám Vzkriesenia, ktorý pod širokou rotundou strážil Boží hrob. Tam Cyril konal svoje slávne katechézy.

Po Makariovi nastúpil Maximus. Bol to starý bojovník, ktorého cisár Maximinus Daja (305 – 313) poslal do baní. Odtiaľ sa vrátil jednooký a zmrzačený. Medzi jeruzalemským biskupským stolcom a cézarejským metropolitom vládla stará rivalita. Títo dvaja biskupi boli zriedka rovnakého názoru. Ku koncu svojho života bol Maximus úplne oddaný Atanázovi a po návrate zo Západu ho oslavoval, čo vyvolalo nevôľu jeho metropolitu Akákia Cézarejského.

Medzi mestskými duchovnými vynikal jeden kňaz: Cyril. Požíval povesť vynikajúceho rečníka. Ako jednoduchý presbyter zastupoval biskupa počas pôstu pri príprave katechumenov na krst. Tieto katechézy, ktoré sa našťastie zachovali, potvrdzovali jeho povesť. Keď Maximus okolo roku 350 zomrel, Cyril bol so súhlasom metropolitu vymenovaný na jeruzalemskú stolicu.

V nasledujúcom rok, 7. mája 351, sa na obzore Jeruzalema objavilo svetelné znamenie a každý v ňom rozpoznal kríž. Cyril o tejto udalosti okamžite informoval cisára. Tento zázrak sa považoval za dobré znamenie pre nového biskupa.

Cyril sa čoskoro dostal do sporu s metropolitom Akákiom Cézarejským, zrejme pre otázku hodnosti, ktorá zostala na Nicejskom koncile nevyjasnená, pretože sa tam zrejme chceli vyhnúť tejto otázke. Podľa historika Sozomena Cyril nemohol byť pohodlným sufragánnym biskupom. Tvrdil, že jeho biskupský stolec má apoštolský charakter, aby sa oddelil od Akákia z hľadiska cirkevnej politiky. Ten zasa obvinil Cyrila, že počas hladomoru predával sväté predmety, aby pomohol veriacim z núdze. V divadle videli herečku zaodetú do látky, ktorú Konštantín daroval Makariovi. Z obvinenia bolo jasné, že po ňom pátrali.

V skutočnosti bol Akákios naklonený ariánom. Využil svoje silné postavenie na dvore, aby zvolal synodu a zosadil Cyrila. Ten však nebol človekom, ktorý by nechal robiť so sebou niečo také. Protestoval proti tomu, čo považoval za nespravodlivé rozhodnutie, a podal odvolanie. Tu Akákius prišiel osobne s oddielom vojakov, vyhnal biskupa z mesta a použil vojenskú silu na dosadenie ariánskeho biskupa (r. 357). Cyril bol poslaný na vyhnanstva.

Jeruzalemský biskup utiekol najprv do Antiochie a potom do Tarzu. Biskup Silván, ktorý sympatizoval s ariánmi, ho predsa len prijal láskavo a dovolil mu vykonávať biskupské funkcie a kázať. Cyrilove kázne boli v Tarze veľmi cenené.

Seleúcijska synoda (359) rehabilitovala Cyrila, ale po niekoľkých mesiacoch ho Konštantínopolská synoda, ktorej predsedal sám Akákios, opäť zosadila. V roku 362 boli Cyrilovi na prospech opatrenia cisára Juliána (361 – 363), takže sa mohol vrátiť do svojho biskupského mesta ako Atanáz, ale to neznamenalo koniec jeho utrpenia. Cisár Valens (364 – 378) ho opäť vyhnal, čo je dostatočným dôkazom, že Cyril bol vyhláseným odporcom arianizmu. Až po jedenástich rokoch sa v roku 378 vrátil do svojho biskupstva. V roku 381 ho Konštantínopolský koncil, na ktorom sa zúčastnil, slávnostne potvrdil ako právoplatného biskupa. Pre svoju vieru statočne znášal prenasledovanie.

Po návrate musel biskup upratať neporiadok, ktorý spôsobili rozpory a nezhody. Správa, ktorú nám zanechal Gregor Nysský o vtedajšom Jeruzaleme, je dosť pochmúrna. „Dnes,“ napísal v roku 378, „tam neexistuje taký druh nečistoty, ktorý by sa neprejavil bezostyšne, skazenosť, cudzoložstvo, krádež, modloslužba, travičstvo, osočovanie, vražda, skrátka: všetky zmätky tohto druhu sa tam udomácnil.“

Mesto bolo rozdelené medzi ariánov a antiariánov. Samotný Cyril bol kontroverzný. Hieronym aj po rokoch šíril najrôznejšie klebety, ktoré kolovali na biskupov účet, najmä v mníšskych osadách. Vyčítali mu jeho zaobchádzanie so semiariánmi, zatiaľ čo Konštantínopolský koncil, o ktorom sa skutočne nedá povedať, že by bol proariánsky naklonený, o „vysoko ctenom a Bohom milovanom Cyrilovi“ tvrdil, že „veľmi intenzívne bojoval proti ariánom“.

Pravdou je, že Cyril, podobne ako Hilár z Poitiers, bol určite umierneného a opatrného ducha a jeho láska k správnemu učeniu ho nenechala zabudnúť na prikázanie lásky a starostlivosti o jednotu, ako to robili niektorí horkokrvní ľudia. Tí, čo sa najprudšie bijú okolo seba, nie sú vždy tí najvernejší v skúške.

V posledných rokoch svojho života sa Cyril venoval obnove pokoja a liečeniu rán, ktoré zanechali bolestné časy. Jeho neustálou starosťou bola jednota vo viere. „Omyl má mnoho podôb, ale pravda má len jednu tvár,“ vravieval. Zomrel 18. marca 386, pričom 16 z 38 rokov svojho episkopátu strávil vo vyhnanstve.