Jeho najdôležitejší teologický traktát je venovaný „Jednote Cirkvi“ (De unitate ecclesiae). Je to prvé pojednanie na túto tému. Jeho učenie je v niektorých ohľadoch bipolárne. To sa prejavuje v dvoch vydaniach traktátu, pričom obe sú pravé: na jednej strane je zástancom cirkevnej jednoty založenej na jednote biskupského zboru, na druhej strane obhajuje miestny episkopát, konkrétny kresťanský princíp jednoty, a tak je aj prvým zástancom episkopalizmu. To, čo sa odohráva za konkrétnymi udalosťami, je preťahovanie sa medzi centralistickým nárokom na autoritu a africkým partikularizmom.

V dvoch zväzkoch „Svedectiev Svätého písma“ (Testimonia) Cyprián zhromaždil celý súbor biblických textov, ktoré používal pri katechéze. Svedčia o jeho znalosti Svätého písma. Aj keď nebol vynálezcom tohto literárneho žánru, predsa len mu prepožičal jeho nádheru. Ako už pre Origena Biblia bola pre neho uprednostňovanou, jedinou knihou.

Keďže Cypriánove pojednania sa zaoberajú najmä cirkevnou disciplínou a duchovným životom, sú vhodne označované ako pastierske listy. Jedna kniha sa zaoberá odpadlíkmi počas prenasledovania (De lapsis). Dôrazne pripomínal povinnosť dobročinnosti, ktorá akoby regulovala sociálnu spravodlivosť. V krátkom diele na túto tému „O dobrých skutkoch a almužne“ (De opere et eleemosynis) karhá vznešenú dámu, ktorá prichádza na omšu bez toho, aby dala chudobným ich podiel: „Tvoje oči nevidia núdznych a chudobných, lebo sú zatemnené a začiernené; zámožná a bohatá, aká si, si myslíš, že sláviš Pánov deň, hoci nevenuješ pozornosť schránke na obety. Prichádzaš do Pánovho domu bez obety; vyčiarkuješ časť obety, časť chudobných.“

Podobne ako Tertulián, aj kartáginský biskup sa staral o panny, ktoré zasvätili svoj život Kristovi, a venoval im traktát O správaní panien (De habitu virginum). Zakázal im oddávať sa všetkým formám rozkoše, čistiť sa, líčiť sa, farbiť si vlasy, zúčastňovať sa na bujarých svadobných zábavách a navštevovať verejné kúpele. Inými slovami, napomínal ich, aby si chránili svoju cnosť a nikoho neuvádzali do pokušenia. Aj tu sa vyznačuje opatrnosťou, citlivosťou a striedmosťou. Ak nadväzuje na Tertuliána, nenapodobňuje jeho násilnosť a dokazuje taký takt, aký nachádzame znova u Ambróza.

Mnohé z jeho spisov idú v Tertuliánových stopách. Túto závislosť nijako nezakrýva, naopak, zdôrazňuje ju, keď píše o modlitbe, trpezlivosti, mučeníctve alebo smrti. Voči svojmu učiteľovi si pestuje komplex menejcennosti, zhasína sa pred ním. Táto závislosť však nedokáže zakrývať jeho vlastné prednosti: jemný postreh, pastoračný zmysel, taktnú dobročinnosť. V porovnaní s Tertuliánom jeho dielo vyhráva na biblickej inšpirácii, takže prehráva na originalite.

Cypriánov jazyk je klasický až vyberaný. Elegancia formy je jediná vlastnosť, ktorej sa nikdy nezriekol. Chýbala mu prudkosť, ktorej mal Tertulián viac než dosť. Jeho teologické diskusie sú trochu monotónne. Keď sa objavia otázky o vedení Cirkvi alebo o morálke, slovo má dušpastier. Pri kontakte so svetom svojej doby je úplne sám sebou.

Cyprián je azda najprirodzenejší vo svojich listoch. Jeho korešpondencia obsahuje veľmi dôležité dokumenty. Poskytujú nám množstvo informácií o vtedajšej cirkevnej organizácii, disciplíne a liturgii. Môžeme z nich vyčítať, ako Cyprián uvažoval o úrade biskupa. Navyše sa v týchto listoch stretávame s človekom, akým bol.

Chváli v nich „disciplínu“ ako „strážkyňu nádeje, uchovávateľku viery, vodkyňu na ceste spásy“. Hierarchia je tu preto, aby ju uchovávala. Cyprián má vysokú predstavu o právach, ale aj povinnostiach biskupa. „Biskup je v Cirkvi a Cirkev v biskupovi; kto nie je s biskupom, nie je v Cirkvi.“ Plne uznáva postavenie kresťanského ľudu v Cirkvi, ako aj oprávnenosť jeho námietok voči cirkevnej organizácii. Tento muž vlády neprejavuje žiadny klerikalizmus. Organizuje hierarchiu, vymedzuje jej právomoci a dáva do pohybu africké synody. Je to predchodca.

Cyprián sa neuspokojil s riadením alebo budovaním cirkevnej disciplíny. Staral sa o všetkých a o všetko a v prvom rade o núdznych, vdovy a siroty a vyznávačov viery. Počas svojho vyhnanstva ich neustále odporúčal kňazom a diakonom. Miloval pokoj, jednotu a harmóniu. Pre tieto veci obetoval svoju sebalásku a jeho záľuba v poriadku musela ustúpiť do úzadia.

Listy nám dokazujú, že Cyprián sa nezastavil pred vznešenými ideami, ale konal podľa zásad, ktoré sám stanovil. Bol taký istý v činoch ako v písaní. Tento muž, ktorý sa angažoval vo vládnych záležitostiach, mal neprekonateľnú schopnosť vniesť do svojho života jednotu, spojiť pevnosť s jemnosťou, rozvážnosť s nadšením, predvídavosť s obratnosťou. Tento muž činu bol mystikom, ktorý bol rovnako plne sám sebou v modlitbe ako v činoch. Podobne ako Origena ho unášalo duchovné nadšenie, ktoré v ňom rozvíjala perspektíva mučeníctva. Častosť vízií v jeho spisoch je nápadná.

Jeho teológia a činnosť sa odrážajú v jeho modlitbe. Modlil sa, ako veril, vždy s rovnakou starosťou o jednotu a bdelosť Cirkvi. V porovnaní s Tertuliánom je cirkevný rozmer jeho modlitby nápadný. „Naša modlitba je verejná a spoločná, a keď sa modlíme, nemodlíme sa len za jedného človeka, ale za celý ľud, lebo všetci sme jedno. Boh pokoja a jednoty, ktorý nás učí jednote, chcel, aby sa každý modlil za všetkých, tak ako on sám nás všetkých niesol v jednom.“

Vplyv Cypriánových spisov bol taký veľký, že pod jeho menom kolovali početné apokryfy. Ako sa hovorí, požičiava sa len bohatým. Jeho literárny vplyv bol veľký na Východe i na Západe. Pomáhal formovať latinskú cirkevnú legislatívu. Dejiny zmietli niektoré neudržateľné pozície a zachovali muža Cirkvi: „Mať Boha za otca nemôže nikto, kto nemá Cirkev za matku“, je často opakovaný Cypriánov výrok.

Najkrajším svedectvom, ktoré nám zanechal, je jeho mučeníctvo. V auguste 257 vydal cisár Valerián (253 - 260) nový edikt o prenasledovaní. Cyprián bol vyzvaný obetovať. Odmietol a bol vyhnaný do mestečka Curubis. Počas tohto ročného pobytu mohol pokračovať v cirkevných záležitostiach, písať útešné listy vyznávačom viery, a posielať im materiálnu podporu, na ktorú vo svojej realistickej dobročinnosti nikdy nezabudol. Pripravoval sa na mučenícku smrť, pretože, ako uviedol svojmu životopiscovi, v zjavení mu bolo povedané, že zomrie mečom.

O rok neskôr nový cisársky dekrét sprísnil ten prvý. Cyprián bol predvolaný do Kartága. Váhal, pokým sa tam nevrátil aj prokonzul. So svojou charakteristickou veľkosťou totiž napísal: „Je vhodné, aby biskup vyznával Pána v meste, kde predsedá Pánovej Cirkvi, a vyznávaním jej predstaveného oslávil celý ľud.“ Na smrť sa pripravoval s rovnako jasným odhodlaním, aké uplatňoval vo všetkých veciach.

Len čo sa veriaci dozvedeli o príchode biskupa, obkľúčili jeho dom. Cyprián so svojím zvyčajným taktom jednoducho požiadal, aby odviedli mladé dievčatá odstránili a tak ich ochránili pred obťažovaním zo strany vojakov. Poslednú noc pred výsluchom Cyprián strávil ako vigíliu pred mučeníctvom. Nasledujúci deň sa biskup dostavil pred prokonzula. Máme zápisnicu, lakonický výsluch, v ktorom záleží na každom slove.

„Ty si Thascius Cyprianus?“

„Som.“

„Urobil si zo seba hlavu týchto rúhačov?“

„Áno.“

„Najsvätejší cisári prikázali obetovať.“

„Viem.“

„Popremýšľaj o tom.“

„Urobte, čo vám prikázali. V takejto situácii je premýšľanie zbytočné.“

Prokonzul sa poradil a potom vyniesol rozsudok:

„Nariaďujeme, aby bol Thascius Cyprianus vydaný na smrť mečom.“ 

„Bohu vďaka,“ odpovedal mučeník.

Odsúdenca okamžite odviedli na popravisko. Vyzliekol si plášť, potom dalmatiku a odovzdal ju diakonom. Ponechal si len plátennú tuniku. Kľakol si a ponoril sa do dlhej modlitby. S kráľovskou veľkodušnosťou nechal odovzdať katovi 25 zlatých. Sám si zaviazal oči páskou, kňaz a diakon mu zviazali ruky, aby mohol priniesť svoju poslednú obetu, a prijal smrteľnú ranu.

Stalo sa tak 14. septembra 258 . Čoskoro začal byť uctievaný v Afrike. Cyprián, jedna z najkrajších biskupských postáv starovekej Cirkvi, bol po stáročia patrónom Afriky. V Kartágu mu bolo zasvätených niekoľko bazilík.

Cyprián patrí k tým pevným povahám, ktoré sa vždy povzniesli nad svoju situáciu a zvládli ju s ľahkosťou. Vedia sa ohnúť, ale nikdy sa nevzdávajú. Sú skvelí v protivenstvách a v činoch, pretože majú skvelé dispozície. Hrdinskí bez rozruchu, pretože hodina si vyžaduje hrdinstvo a nič nemôže preťažiť ich veľkodušnosť. Až ich smrť nám umožňuje hodnotiť ich život.

Sme radi, že nás počúvate a čítate. Aby sme mohli pokračovať vo svojej práci, podporte nás, prosím!