Cézarejský biskup mal rozhodujúci vplyv na slávenie liturgie. Jeho meno zostáva spojené s „Liturgiou svätého Bazila“, ktorá je síce antiochijského pôvodu, ale ktorej dal krásnu formuláciu, majstrovské dielo gréckeho jazyka. V byzantskej cirkvi sa dodnes používa pri niektorých sviatkoch v roku.

Rozsiahla Bazilova korešpondencia – zachovalo sa viac ako 300 listov – nám poskytuje živú predstavu o autorovej činnosti a vzdelaní. Navyše ukrýva tajomstvo tohto človeka. Korešpondencia zahŕňa celý Bazilov život. Dve tretiny listov však pochádzajú z obdobia jeho biskupského pôsobenia. Prvé z nich nie sú celkom bez literárnej márnivosti. Adresátov je veľa a sú rôznorodí. Jeden list je adresovaný Ambrózovi Milánskemu, ďalší biskupom Itálie a Galie.

Početné sú listy priateľstva. Bazil mal pre to veľký zmysel. Vedel, ako potešiť, povzbudiť a poradiť. Utešoval priateľov a rodičov, ktorí stratili milovanú osobu, povzbudzoval skľúčených laikov a kňazov alebo cirkevné obce, ktoré stratili svojho dušpastiera alebo boli pod útokom heretikov. Zastavil škandály a vytýčil cestu k dokonalosti.

Podobne ako jeho priateľ Gregor napísal množstvo odporúčacích listov. Vždy bol pripravený pomôcť. Chránil vdovu pred vydieraním, odporúčal hodnostárom, aby sa starali o chudobných a hladných, zastával sa miest a priateľov. Jeho korešpondencia s pohanom Libániom, slávnym rétorom, odhaľuje vzťahy, ktoré mohli existovať medzi kresťanským biskupom a vyhláseným pohanom.

Iné listy sa zaoberajú teologickými alebo liturgickými otázkami. Objavujú sa v nich aktuálne kontroverzné otázky, ako aj vzťah medzi vierou a poznaním alebo zdroje nášho poznania Boha. V jednom liste sa odporúča časté sväté prijímanie, v inom sa opisuje celonočné bdenie v chráme.

V tejto bohatej korešpondencii vystupujú do popredia vlastnosti Bazila ako človeka, priamosť a vyváženosť jeho úsudku, realistický pohľad na situáciu, zmysel pre zodpovednosť, ako aj jeho pevnosť a hĺbka citu. Na tomto pastierovi, ktorý ovládal svoje emócie a mal jemnú povahu, nebolo nič autokratické ani sebestačné. Pestoval priateľstvo, ale bol pripravený obetovať ho, ak si to vyžadovalo spoločné dobro alebo povinnosť. Cítil potrebu mať niekoho po svojom boku. Prijímanie listov bolo preňho potešením. Žiadal, aby mu písali, aby mu oznamovali novinky. Nachádzal v tom útechu. Možno sa cítil osamelý a opustený. Vtedy sa mu uľavilo, keď sa mohol zveriť iným s utrpením, ktoré ho ťažilo.

Bazil prežíval hodiny skľúčenosti, keď prišlo k rozchodu s jeho starým učiteľom a priateľom Eustatiom Sebastejským: „Srdce sa mi zovrelo, jazyk nechcel poslúchať, ruka mi visela bezmocne, odvaha klesala... Bol som na pokraji nenávisti k ľudskému rodu a pochyboval som o ľudskom priateľstve.“ Tieto riadky hovoria dosť. Skúška trvala tri roky, počas ktorých Bazil mlčky trpel.

Smútok ho zachvátil až do hĺbky duše. Plakal s tými, ktorí plakali. Našiel slovo, ktoré má pravý zvuk, ktoré ide k srdcu, pretože vychádza zo srdca. Matke, ktorá prišla o syna v najlepších rokoch, napísal: „Najprv som si myslel, že budem mlčať a nebudem ti písať, lebo som si povedal: Najjemnejšie lieky zraňujú zapálené oko; slová útechy trápia niekoho, kto je ponorený do priepasti smútku, kým rana ešte krváca... Dobre viem, čo je materské srdce, poznám tvoju nežnosť a tvoju miernosť voči všetkým. Ako veľmi ťa musí bolieť nešťastie, ktoré ťa postihlo!“

Bazil zomrel predčasne, vyčerpaný odopieraním a protivenstvami, vo veku nedožitých 50 rokov. Víťazstvo ortodoxie bolo blízko. Bazil sa ho už nedožil, ale pripravil sa naň. Jeho pohreb sa podobal triumfálnemu sprievodu. Ľudia si uvedomili svoju stratu. Desať rokov stačilo na to, aby sa ukázala jeho veľkosť a aby sa stal neporovnateľným biskupom.

Zdalo sa, že Bazil sa svojou povahou hodí skôr na pokojné rozjímanie než na boj. Na rozdiel od svätého Jána Zlatoústeho sa však vo svojom úrade biskupa a metropolitu nestratil. Podobne ako Ambróz, aj tento mních mal formát miestodržiteľa. V porovnaní s Gregorom z Nazianzu je jeho sebaovládanie a disciplína vôle nápadnejšia ako jeho fantázia a sviežosť. Bazil nebol tribúnom ani odvážlivcom ako Atanáz. Bol flexibilnejší, mužom umiernenosti a dialógu v službe pravej viery a hľadania pokoja v rozdelenej cirkvi svojej doby. Porovnávať s ním možno iba Ambróza, ale ten nemal jeho profánne vzdelanie a teologickú silu.