Bazil ovládal rétorické umenie. Bol v ňom majstrom vďaka jasnosti myšlienok a triezvosti vyjadrovania. Jeho štýl má attickú čistotu. Viac ako ktorýkoľvek z cirkevných otcov, ktorí získali vzdelanie v školách sofistiky, dal umenie do služieb pravdy.

Bazil bol skutočným dušpastierom, ktorý sa neustále snažil uplatňovať praktickú stránku kresťanského posolstva. Bol moralistom v tom najlepšom zmysle slova, vždy bojoval proti spoločenským nerestiam a vždy sa snažil formovať kresťanskú morálku podľa učenia evanjelia. Tento misionársky biskup bol vynikajúci psychológ. Ľudské choroby poznal do hĺbky a bol aj skvelým duchovným sprievodcom.

Cézarejskému biskupovi určite nechýbalo poznanie človeka. Vedel, že bohatí sú často zbožní a striedmi, ale málokedy dobročinní. Preto poznamenal: „Čnosť, ktorá by mala byť pre bohatých najľahšia, dobročinnosť, sa im javí najťažšia.“ Zanechal nám živý opis nazlosteného človeka.

Morálne a sociálne úlohy mu nebránili venovať sa aj teologickým otázkam. Vyzývali ho k tomu ariánske spory. Bazil poznal chuť Kapadóčanov, dokonca aj obyčajného ľudu, na kontroverziu a polemiku: „Všetky uši sú nastražené, aby počuli hovoriť o teológii, a nikdy sa nemôžu presýtiť takýmito debatami v Cirkvi. “ Biskup pojednával o teologických otázkach jasne, rozhodne a presne.

K neskorým kázňam patrí deväť „Homílií o šesťdňovom diele“ (Hexaemeron), v ktorých Bazil načrtol obraz kozmu. Do svojho výkladu zakomponoval vtedajšie vedecké poznatky z geografie, fyziky, astronómie a zoológie; dôvodom mohla byť zvedavosť jeho veriacich. Vo všeobecnosti sa napriek obdivu k Origenovi držal doslovného významu biblickej správy, lenže vyvodzoval morálne závery, ktoré sa dali aplikovať na každodenný život. Tón je celkovo pokojný a náučný, ale Bazil prudko prepukne, keď ide o to, aby poslucháčov „ako cudzincov previedol podivuhodnými dielami tohto veľkého mesta, ktorým je vesmír“. Bola to jedna z najznámejších kníh. Ambróz Milánsky z nej čerpal inšpiráciu.

Medzi homílie zablúdil jeden spis, ktorý si zaslúži osobitnú pozornosť, a to „Napomenutie mládeži o užitočnom používaní pohanskej literatúry“ (Ad adolescentes), ktoré Bazil možno adresoval svojim študujúcim synovcom. S touto literatúrou, ako radí, treba zaobchádzať ako včely, ktoré zachytávajú med a to, čo je škodlivé, zanechávajú. Toto vyvážené heslo, jeho intelektuálna šírka, malo veľký vplyv na postoj Cirkvi ku klasickej kultúre. V čase renesancie zažíval tento spis nový vzlet.

Bazil sa nezastavil pri kázaní o sociálnej spravodlivosti. Vytváral zariadenia tým, že chudobné štvrte premieňal na domovy činnej lásky. Dal sa do práce a vybudoval novú osadu v cézarejskou prístave, ktorú ľud čoskoro nazýval „Basiliás“. Sám biskup ju opísal v liste Eliášovi, miestodržiteľovi Kapadócie.

„Či sa povie, že spoločenstvu sa deje neprávosť, keď sa nášmu Bohu postaví veľkolepý Boží dom a okolo neho príbytky, z ktorých jeden je veľkoryso poskytnutý vládcovi, ostatné, menšie, sú pridelené služobníkom božstva podľa hodnosti a sú k dispozícii aj vám, štátnym úradníkom, a vášmu sprievodu? Komu krivdíme, ak staviame príbytky pre cudzincov, pocestných alebo pre tých, ktorí potrebujú starostlivosť  pre nejakú chorobu a ktorým sa poskytuje potrebná úľava, ako aj pre ošetrovateľov, lekárov, ťažné zvieratá a ich ošetrovateľov? Je nevyhnutné, aby na týchto zariadeniach, na tých, ktoré sú nevyhnutné pre život, a na tých, ktoré ho robia pohodlnejším, spolupracovali profesie. Preto je potrebných viac domov, dielní a všetky tieto veci sú ozdobou miesta a slávou toho, kto nám vládne, lebo dobrá povesť odráža svetlo na neho.“

V Basilias bol hospic, domov pre starých ľudí a nemocnica s jedným oddelením pre infekčné choroby. Boli tu aj byty pre zamestnancov a robotníkov. V podstate to bola veľká sociálno-charitatívna inštitúcia. Bazil písal regionálnym biskupom, aby niečo podobné vytvorili aj na vidieku.

Bazilove aktivity sa neobmedzovali len na mesto Cézarea. Napriek podlomenému zdraviu navštevoval aj tie najodľahlejšie farnosti v ťažko prístupných horských oblastiach. Dbal na disciplínu svojich kňazov a nešváre a excesy medzi mníchmi riešil vždy taktne a bez prísnosti. Obhajoval práva Cirkvi pred štátom. Ohrozil svoju dobrú povesť a ujal sa vdovy, ktorú prenasledoval dotieravý úradník. Prefekt, ktorý chcel kryť svojho podriadeného, predvolal biskupa na súd. Správa sa rozšírila po meste. Remeselníci vybehli zo svojich dielní, mávajúc náradím, ženy sa zhromaždili. Rozzúrený dav vtrhol do paláca a chcel sa vrhnúť na prefekta, ktorému nezostávalo nič iné, len požiadať Bazila o ochranu. Biskup, rovnako pokojný v skúške ako pokorný v triumfe, mal aj tu posledné slovo.