V roku 366 po poslednom, štvormesačnom vyhnanstve sa Atanáz mohol vrátiť do svojho mesta a odvtedy pokojne spravovať svoju diecézu, ktorá mu zostala verná až do jeho smrti (373). Vo vyhnanstve strávil 20 zo 46 rokov svojho biskupovania. Keď tento nezlomný bojovník zomrel, ešte nebolo všade obnovené správne učenie. O niekoľko rokov neskôr však nový cisár Teodózius I. (379 – 395) nariadi nicejskú vieru všetkým svojim poddaným.

Jeho dielo sa zrodilo z boja. Muž činu je zriedka mužom pera. Atanáz nemal prakticky žiadne filozofické vzdelanie. Písal, aby poučoval a presviedčal. Zachovalo sa jedno mladícke dielo, ktoré napísal vo voľných chvíľach, keď bol sekretárom svojho biskupa. Dvojdielne dielo „Proti pohanom“ (Contra gentes) a „O vtelení Loga“ (De incarnatione Verbi) je vyvrátením pohanstva a rozvinutím učenia o pravom Bohu. Táto myšlienka nie je originálna, ale na tejto knihe je úchvatné zapálené vyznanie Krista.

Väčšina Atanázových teologických diel sa snaží poraziť arianizmus a obhájiť nicejskú vieru. Alexandrijský biskup si bol vedomý, že tu ide o podstatu kresťanstva. Najprv napísal tri „Reči proti ariánom“ (Orationes contra Arianos), ktoré ponúkajú syntézu učenia o Trojici. O tom istom predmete pojednal v sérii listov.

Tento bojovník sa nemohol oddávať irénickým vysvetleniam. V priebehu ariánskych bojov sa ukázal ako ostrý polemik. Jeho vyvrátenia padajú ako plesknutia bičom. Egypt nám sotva kedy poskytuje vzor miernosti. Atanáz nachádza svoj vzduch v boji. Sám priznáva: „Neunavuje ma to, naopak, rád sa bránim.“

V „Druhej apológii“ (Apologia secunda) (348) uverejnil všetky dokumenty zo sporov, aby zdôvodnil svoje stanovisko. „Obranná reč cisárovi Konštantínovi“ (Apologia ad Constantium imperatorem) je apológia adresovaná cisárovi Konštantínovi II. (337 –   361), ktorá nikdy nebola prednesená, ide brilantný kus rečníckeho umenia a obratnosti. Nič tu nie je ponechané náhode. Všetko je vopred vypočítané, až po výraz tváre, ktorý by jeho reč vyvolala: „Usmievaš sa, knieža, a tento úsmev je súhlasom.“

V posledných dieloch sa tón stáva podráždeným. Polemik sa stal pamfletistom v „Obrane svojho úteku“ (Apologia de fuga sua) (357) a v „Dejinách ariánov“ (Historia Arianorum), napísaných pre mníchov, zosmiešnil svojho oponenta. On, Atanáz, bol ostrakizovaný, nemal čo stratiť a nemusel nikoho šetriť. Do svojej práce sa pustil s uštipačnou iróniou, až po nespravodlivosť. Jeho štýl je živý a plastický. Vie, ako postaviť epizódy na scénu a nechať hovoriť postavy. Pritom našiel sarkastické slová. Eunuchovia, ktorí obklopovali panovníka, vzbudili jeho mužný humor: „Ako chcete,“ posmieval sa, „aby títo ľudia rozumenli niečomu o plodení Božieho Syna!“

Atanáz nebol len strážcom pravej viery, bol aj pastierom duší, a akým pastierom! Mnohé z jeho duchovných diel sa stratili, najmä komentáre k Svätému písmu. V koptskej a sýrskej verzii sa zachovalo veľké množstvo pastoračných spisov. Medzi posledné patria Veľkonočné listy (Epistulae festales), ktoré majú žáner pôstnych pastierskych listov, ako aj „Traktát o panenstve“ (Sermo de virginitate), ktorého pravosť je sporná a v ktorom dáva veľa rád alexandrijským pannám.

Jeho Život Antona (Vita Antonii) sme už spomenuli vyššie; nájdeme tu aj slávnu scénu pokušenia, radosť maliarov a šteklenie fantázie spisovateľov, ktorému transpozíciou dali erotickú príchuť.

Vo všetkých svojich dielach sa Atanáz prejavuje ako bojovník. V boji sa cíti dobre, tvrdo udiera a je neohrozene pripravený sám prijímať údery, aby ich o to tvrdšie vrátil. Hoci je schopný emócií a citlivosti, nikdy neupadne do pátosu, ako sa to môže stať u svätého Jána Zlatoústeho. Je stručný, ale nie suchopárny. Nesnaží sa dojímať, ale presviedčať. Argumentuje, dokazuje. V každom prípade si dáva záležať na tom, aby mal posledné slovo.

Atanáza obdivovali jeho súčasníci a v dejinách ho oslavovali ako pilier Cirkvi pre jeho vytrvalý prístup, ktorý nezastavili ani neúspechy ani zlyhania. Je jeho zásluhou, že pochopil význam a následky Konštantínovho mieru. Uvedomoval si, ako veľmi je ohrozená štátna cirkev vo svojej slobode a viere. Tvárou v tvár cisárom a politickým teológom bránil vieru zo žuly, vieru vyhlásenú v Nicei a vernosť Cirkvi jej vlastnému poslaniu prinášať svetu spásu.

Je pre nás ťažké byť úplne spravodliví voči dobe, keď boli zvyky tvrdé. V Alexandrii často tiekla krv. Epifán zo Salamíny o Atanázovi povedal: „Presviedčal, nabádal, používal silu a nátlak.“ Ak bol napadnutý, udrel. Ak bol silnejší, jeho protivník strávil nešťastnú štvrťhodinu. To je slabosť nezdolných, že neskrotia svoju silu a niekedy prekročia hranicu. Nič na Atanázovi nedýcha miernosťou. Po všetkých bojoch sa stal bojovným, po všetkých útokoch nadobudol záľubu v osobných apológiách, po všetkých úderoch, ktoré dostal, si zvykol aj sám rozdávať rany.

Alexandrijský biskup sa často celkom osamote postavil proti nesprávnemu učeniu. Mali by sme mu vyčítať, že sa stotožnil s pravým učením? Bol si taký istý, že má pravdu, že sa neštítil použiť žiadne prostriedky na presadenie víťazstva. Využíval všetku svoju ľstivosť a s nebál sa pochybných trikov. Cisár Julián ho nazval zákerným. Treba priznať, že pre cisára nebol pohodlným poddaným. Pri opise udalostí sa zachoval ako straník. Vo svojej „Druhej apológii“ múdro mlčal o udalostiach v Týre.

Ale tento bojovník bez kompromisov bol blízky svojmu ľudu. Nebol to aristokrat ako Bazil, ale tribún, vzor ľudového biskupa. Jeho pastoračná služba mu bola blízka, rovnako ako pokrok jeho cirkevnej obce. Viera pre neho nebola dedičstvom intelektuálnych kruhov, ako ich uprednostňoval Klement, ale obyčajných ľudí. Nezaujímal sa o intelektuálne vybrúsenie. Jeho teológia nie je špekuláciou, ale istotou učenia, viac tvrdením ako úvahou. Teológ v Atanázovi bol úplne pohltený praxou. Dokonca aj výrečnosť bola pre neho formou činnosti. Podobne ako on sám je bez príkras, logická, vášnivá, silná, účinná.

Alexandrijský biskup chcel svoj ľud naučiť askéze a láske. V „Dejinách ariánov“ sám rozpráva, ako v následkom toho „slobodné ženy, ktoré boli pripravené vstúpiť do manželskej zmluvy, zostali pannami kvôli Kristovi, ako mladí ľudia, priťahovaní príkladom, vstupovali do mníšskeho života, ako sa otcovia a deti navzájom presviedčali, aby podstúpili asketické cvičenia. Vdovy a siroty, kedysi hladné a nahé, teraz oblečené a živené láskou ľudí: či existuje radostnejšie povzbudenie pre pastiera?“

Atanáz bol odliaty z jednej formy. Takéto monolitické názory vyvolávajú rozporuplné reakcie: Na jednej strane obdiv a priateľstvo, na druhej strane odmietanie. Tento poctivý muž mal viac zmyslu pre podstatné veci ako pre nuansy. Ľudia a mnísi pochopili, že jeho vec je spravodlivá a že jeho slová hovoria pravdu. Nevyhrávali vďaka svojej víťaznej povahe, ale vďaku zanieteniu. Bol presvedčivý, pretože vzbudzoval dôveru. To je tajomstvo jeho neodolateľnej výrečnosti.

Bol mocný, ale bezohľadný, energický až násilný. Nevyčítajme mu, že mu chýbal zmysel pre nuansy a jemnosť! Atanáz obhajoval Božie kráľovstvo s mužnosťou násilníka. Nestačilo mu bojovať, tvrdo, ale veľkoryso, za pravé učenie. Úplne splynul s Božou vecou, obetoval a trpel za ňu všetko. Táto skúška ho očistila a naučila trpieť v tichosti. Tento násilník, ktorý sa zvykol energicky brániť, neprehovoril ani slovo, keď ho rímsky biskup Liberius napokon nechal padnúť. Zaplatil svojou osobou, zaplatil svojím životom. Celá jeho existencia bola vyznaním viery, drsným, ráznym, bezvýhradným.

Sme radi, že nás počúvate a čítate. Aby sme mohli pokračovať vo svojej práci, podporte nás, prosím!