Bazil Veľký

† 378

Okrajové oblasti Malej Ázie boli už od staroveku otvorené gréckej kultúre, zatiaľ čo vnútrozemie, Kapadócia v centre dnešného Turecka, zostalo dlho nedotknuté helenistickou kultúrou. Bolo tam málo miest a zvyky boli rovnako drsné ako podnebie v zime. Krajina dodávala viac otrokov ako učencov. Aténčania si robili žarty z prízvuku a nesprávnej výslovnosti Kapadóčanov. Bazil hovoril veľmi pomaly, akoby sledoval svoju výslovnosť, ktorú si opravil v Aténach.

Na vidieku bolo veľa kresťanov, odkedy tam evanjelium hlásal Gregor Divotvorca, žiak a priateľ Origena. V 4. storočí bola kapadócka Cézarea kultivovaným mestom. Podobne ako ostatné mestá mala svoje divadlá, termálne kúpele a slávnosti. Aristokratické rodiny posielali svojich najtalentovanejších synov do najlepších škôl. To bol aj prípad Bazila a Gregora z Nazianzu. Hoci Kapadócii trvalo dlho, kým sa vydala na cestu civilizácie, tak potom sa rýchlo rozvíjala. Cirkvi darovala naraz troch mužov neobyčajnej veľkosti: Bazila, jeho brata Gregora z Nyssy a Bazilovho priateľa Gregora z Nazianzu.

Bazil pochádzal z dlhoročnej kresťanskej rodiny. Jeho otec bol uznávaný rétor, matka bola horlivá veriaca žena. Dve osoby mali na tohto mladého muža mimoriadne silný vplyv: jeho stará matka, vdova po mučeníkovi, a jeho staršia sestra Makrína. Zdá sa, že Bazil nebol pokrstený v mladom veku; krst detí ešte nebol rozšírený ani v kresťanských rodinách.

Najstaršiemu, ale krehkému chlapcovi venovali osobitnú pozornosť. Bol to zjavne obľúbený syn, úžasne nadaný a prvé vyučovanie dostával od svojho otca. Po štúdiách v Cézarei, kde sa už spriatelil s Gregorom Naziánzskym, cestoval z mesta do mesta, zo školy do školy, ako študenti v stredoveku. Počúval učiteľov v Konštantínopole, potom v Aténach, univerzitnom meste par excellence, kde mladý Kapadóčan mohol obdivovať nádheru Partenónu a čistý lesk attického svetla. Jeho priateľstvo s Gregorom sa tam prehĺbilo a vytvoril si s ním celoživotné puto; nerozluční – ako ich nazývali študenti.

Celom preniknutá klasickou kultúrou sa Bazil vrátil do Cézarey a vyučoval rétoriku. Svetský život a úspech ho opojili. Jeho sestra ho prinútila uvedomiť si, ako veľmi sa ho zmocnila márnivosť. A tak sa jedného dňa Bazil „prebudil akoby z hlbokého spánku“, ako sám hovorí. „Uvedomil som si to úžasné svetlo, ktoré šíri pravdu evanjelia.“

Určite práve vtedy prijal krst z rúk biskupa. Vzdal sa svojej práce a utiahol sa do najhlbšej samoty, aby sa učil od mníchov Egypta, Sýrie a Palestíny, u ktorých si konvertiti robili svoje duchovné cvičenia. Bazil viedol prísny asketický život, ktorý mu zhoršil chorobu pečene a zničil zdravie.

Po návrate sa konvertita usadil v Annisi, rodinnom sídle v odľahlom údolí v Ponte, aby viedol mníšsky život. Gregor sa k nemu pripojil a spoločne vytvorili antológiu Origenových diel s názvom Filokalia (358/359). Toto prvé dielo je poctou veľkému Alexandrijčanovi. V tom istom čase Bazil napísal dve „Pravidlá pre mníchov“ (Regulae morales), ktoré mali veľký význam pre rozvoj východného cenobitizmu. Dodnes sú základom rehoľného života na Východe.

V roku 362 stál mladý mních pri biskupovi Dianiovi, ktorý ho pokrstil v roku 356, v jeho poslednej hodine. Jeho nástupca Euzébius, ktorý bol bohatší na majetok než na teologické znalosti, angažoval Bazila ako poradcu a v roku 364 ho vysvätil za kňaza. Hádka, v ktorej biskup nezohral peknú rolu, viedla Bazila k odchodu. Priateľ z Nazianzu obnovil dohodu a Bazil sa vrátil do Cézarey, ktorú už nemal opustiť.

Bazil bol v tomto období konfrontovaný s rôznymi problémami. Drasticky sa zhoršila sociálna situácia kolónov, poloslobodných závislých poľnohospodárov. V čase hladomoru v roku 368 bieda nepoznala hraníc. Bazil opisuje drámu otca, ktorý bol nútený predať jedno zo svojich detí do otroctva, aby zmiernil núdzu. Úžera bola rakovinou spoločnosti. „Požiadavky presahovali mieru ľudskosti. Zneužívate ťažkosti, zo sĺz robíte peniaze, nahých dusíte, hladujúcich drvíte.“

Bazil, ktorý pôvodne išiel príkladom a rozdával svoj majetok, sa teraz postavil – ako to robil počas celého svojho života – a verejne odsúdil situáciu. Vo svojich kázňach obhajoval veľké sociálne myšlienky základnej rovnosti ľudí, ľudskej dôstojnosti, zákonnosti, ale aj hranice vlastníctva. Jeho vyvážené učenie neodsudzuje bohatstvo ako také, ale skôr chamtivosť po majetku. „Vlastniť viac, ako je nevyhnutné, znamená podvádzať chudobných, znamená kradnúť.“

Dostala sa k nám celá zbierka sociálnych kázní, ktoré sú bezchybné v učení, rozumné v argumentácii, podmanivé vo vyjadrovaní; svoju hodnotu si zachovali dodnes. Prijať ich znamená prijať evanjelium chudobných.

Po smrti biskupa Euzébia v roku 370 bol pripravený vhodný nástupca v osobe Bazila. Napriek tomu bola voľba búrlivá. Jeho odporcovia poukazovali na jeho podlomené zdravie. „Potrebujete atléta alebo učiteľa viery?“ odpovedal starý biskup z Nazianzu, ktorý sa vyslovil v prospech Bazila. Štyridsaťročný Bazil skutočne trpel. Gregor ho opisuje ako „vychudnutého od pôstu, vychudnutého od nočných bdení; nemal takmer žiadne telo, takmer žiadnu krv“. Bazil však plne ovládal svoje duchovné a duševné sily. Duševné a charakterové vlastnosti v ňom boli harmonicky vyvážené. Mal prezieravosť, múdrosť a pevnosť predstaveného a bol stvorený na vedenie. Mal zmysel pre to, čo je možné, a energiu na to, aby to uskutočnil. Vo svojej pevnosti bol rovnako pružný ako tvrdohlavý, čo ho umiestňovalo približne na polceste medzi Atanázovou ráznosťou a Cyrilovou mazanosťou. Všetky jeho zásluhy boli v prospech Cirkvi a spoločného dobra.

Deväť rokov, ktoré strávil v biskupskom úrade, zvýrazňuje tieto zásluhy. Jeho prvou úlohou bolo brániť nicejskú vieru. Kládol neochvejný odpor voči konaniu homoiskeho cisára Valensa (364 – 378). Po Atanázovej smrti sa Bazil dostal do úlohy obhajcu viery. Cisár unavený bojom za ním poslal prefekta Modesta, aby mu pohrozil. Nepomohlo to. Keď sa prefekt dostal na koniec svojej múdrosti, povedal: „Ešte nikto som mnou dosiaľ tak odvážne nehovoril.“ Na to Bazil odpovedal: „Určite si sa ešte nikdy nestretol s biskupom.“

Biskupova povesť bola taká veľká, že sa ho cisár neodvážil poslať do vyhnanstva. Zbabelo sa radšej rozhodol odviesť pozornosť a zaútočil na biskupa rozdelením Kapadócie, aby zmenšil Bazilovu sféru vplyvu. Situácia okolo biskupa vyzerala bezútešne. Heretikov podporoval štát a veriaci boli prenasledovaní. Bazil opisuje situáciu v jednom zo svojich listov:

„Povedzme len, čo je vrcholom biedy: ľudia opustili svoje modlitebne a zhromažďujú sa na púšti. Žalostný pohľad: Ženy, deti, starci, všetci, ktorí sú akokoľvek slabí, vystavení lejaku, snehu, vetru, zimnému mrazu a rovnako vystavení páľave letného slnka. A toto všetko trpia, lebo nechcú patriť k zlému kvasu ariánov.“

Cisár mohol zúriť, vyhrážať sa a trestať, ale Bazil sa nezlomil. Nielenže vydržal boj, ale napísal aj svoje tri knihy „Proti Eunómiovi“ (Contra Eunomium) a traktát „O Svätom Duchu“ (De Spiritu Sancto) proti najradikálnejšiemu novoariánovi Eunómiovi.

Aby toho nebolo málo, starobylú cirkev v Antiochii postihol rozkol. Aby ho ukončil, Bazil ako apoštol jednoty napísal najprv Atanázovi a potom rímskemu biskupovi. „Takmer celý Východ, najdôstojnejší otče, je spustošený silnou búrkou... Tvoja obdivuhodná dobrota nás v minulosti vždy utešovala... Ide o obnovenie jednoty Božej cirkvi.“

Rímsky biskup Damaz, ktorý sa dostal pod vplyv apolinaristu menom Vitalis, neodpovedal  tento list, čo sa Bazila bolestne dotklo. Cézarejský biskup v liste opísal Damaza ako „povýšeneckého a arogantného muža, ktorý vynáša súdy zhora, a preto nie je schopný pochopiť tých, ktorí sú na zemi a hovoria mu pravdu“.

Každodenná práca biskupa bola tiež ťažkým bremenom. Pripravoval katechumenov na krst a kázal svojmu ľudu. Ako všetci cirkevní otcovia, aj Bazil bol predovšetkým služobníkom Božieho slova. Zachovalo sa množstvo homílií, rečí a chválospevov cézarejského biskupa.