Boj proti arianizmu zachvátil jeruzalemského biskupa až do špiku kostí. Bojovníka z neho neurobili ani tak jeho temperament, ako skôr okolnosti. Možno nebol od prirodzenosti bojovník, ale spor s Akákiom tohto mierumilovného muža rozohnil a rozhorčil. Obrana viery, a nie spor medzi biskupstvami, ho urobila tvrdým. V dôsledku toho sa jeho povaha javí viac neústupná ako pružná, viac hranatá ako hladká. Je to badateľné vo všetkých jeho kázňach. Vietor ho ovieva z šíreho mora: viera, ktorá urobila Cirkev apoštolov a mučeníkov silnou.

Najlepšie ho poznáme ako katechétu, a to prostredníctvom 24 „katechéz“, ktoré vykladajú pravdy viery a potom učenie o sviatostiach krstu a eucharistie, prostredníctvom ktorých sa uskutočňovala iniciácia do kresťanstva. Prostredníctvom nich máme k dispozícii model náboženského vzdelávania v 4. storočí. Cyrilove poučenia nás informuje aj o liturgii v Jeruzaleme v tom čase5.

Väčšina z 24 katechéz bola prednesená v Kostole Božieho hrobu, niektoré v rotunde Kostola vzkriesenia. Pravosť posledných piatich, ktoré sa nazývajú „mystagogické katechézy“ (Mystagogicae catecheses), pretože uvádzajú do svätých tajomstiev (krst a eucharistiu), bola spochybnená. Tieto ťažkosti treba brať vážne, ale nepresvedčili všetkých historikov.

Poučenia sa začali v prvú pôstnu nedeľu a pokračovali denne, okrem soboty a nedele, až do krstu. Kandidáti na krst sa učili základy Svätého písma a potom vyznanie viery. Počas Veľkonočnej vigílie prijali krst (spolu s birmovaním) a Eucharistiu. Počas veľkonočného týždňa sa vyučovanie končilo podrobným vysvetlením významu obradov, ktoré boli na nich vykonané (mystagogická katechéza).

V prvých katechézach Cyril hovorí o obrátení. Kandidáti na krst by si mali predovšetkým uvedomiť, že ide o zmenu života a zvykov, že rozhodnutie konvertovať na kresťanstvo sa rovná radikálnej zmene. Podobne ako v „Učení apoštolov“ (Didaché), prvom kresťanskom katechizme (napísanom okolo roku 100), sa kladie dôraz na morálny a existenciálny charakter obrátenia.

Nasledujúcich 14 katechéz vysvetľuje vyznanie viery s výrazným trojičným razením. Cyril sa nezastavuje pri teologických tvrdeniach o Otcovi, Synovi a Svätom Duchu, ale obdivuhodne ukazuje účinky tohto učenia na kresťanský život. Otec nás uvádza do tajomstva Boha a do toho, čo z nás robí jeho synov a dcéry. Kristus je „naším Spasiteľom v mnohých podobách, podľa potrieb každého z nás“. Pre každého je všetkým, a predsa zostáva všetkým, čím je. Duch nás uvádza do tajomstva Cirkvi, ktorú posväcuje a bráni. On premieňa život veriaceho človeka. „Pomyslime na niekoho, kto žil v tme; keď zrazu akoby náhodou uvidí slnko, jeho oči sa osvietia a to, čo nevnímal, teraz vníma jasne. Podobne je to s niekým, kto bol poctený prijatím Svätého Ducha; jeho duša je osvietená a nadľudským spôsobom vidí veci, o ktorých predtým nič nevedel.“

„Mystagogické katechézy“ vysvetľujú obrady kresťanskej iniciácie a Pánovej modlitby a snažia sa odhaliť vnútorný zmysel liturgie. Voda znamená silu zničenia a života. Biskup každú sviatosť spája s udalosťami alebo postavami Starého zákona.

Cyrilov štýl je jasný a priamy. Táto elementárna lekcia sa vyznačuje istou šľachetnosťou a čestnou dôvernosťou. Občas sa tón zvyšuje, štýl sa stáva kultivovanejším a Cyril podáva ukážku cvičeného rečníctva. Zvyčajne sa jeho ambícia obmedzuje na to, aby pravdy viery boli jednoducho zrozumiteľné. Uchyľuje sa k obrazom a prirovnaniam. „Nečakaj, kým oslepneš, než pôjdeš k oftalmológovi.“ Alebo: „Nech sa tvoja duša ukuje, tvrdosť nevery nech sa vytlčie kladivom, trosky nech opadajú, aby zostalo len to, čo je čisté, aby hrdza opadla, aby sa zachovalo to, čo je dobré.“

Na inom mieste zasadzuje Veľkú noc do kontextu začínajúcej jari, aby zdôraznil nové narodenie pokrstených.

„V tomto ročnom období bol človek stvorený, správal sa neposlušne a bol vyhnaný z raja; v tom istom ročnom období prišiel k viere, preukázal sa ako poslušný a vrátil sa do raja. Vykúpenie sa teda uskutočnilo v tom istom ročnom období ako pád do hriechu, keď kvitnú kvety a je čas strihať vinič.“

Jeruzalemský biskup pozná ľudí a neprekvapujú ho ich obmedzenia a slabosti. Vie, že dôvody na obrátenie sú niekedy nedokonalé. Niekto požiada o krst, pretože chce urobiť radosť svojej manželke alebo priateľovi. Nie je to na škodu, Cyril má pochopenie pre ľudí, napriek svojej prísnosti pri obrane učenia.

„Vezmem si návnadu na udicu a podržím ťa ňou. Aj keby si neprišiel s dobrým úmyslom, predsa máš mať dobrú nádej a stať sa blaženým. Možno si nevedel, kam ideš a aké siete ťa chytajú. Padol si do sietí Cirkvi. Nechaj sa chytiť, ži, neunikaj! Ježiš pre teba hodil udicu, nie aby ťa nechal zomrieť, ale aby ti dal život po tom, ako ťa nechá zomrieť. Nechá ťa zomrieť a vstať z mŕtvych. Počul si, ako apoštol hovorí: „mŕtvy hriechu, živý pre spravodlivosť“ (Rim 6, 11). Zomri svojim hriechom a ži pre spravodlivosť! Takto ži od dnešného dňa!“

Silné, konkrétne poučenie, vždy v kontakte so Svätým písmom, ktoré používa ako zdroj.

Cyrilova katechéza je nádherne vyvážená. Nikdy neupadá do preháňaní, ktoré boli v tom čase bežné, do hanlivých rečí proti manželstvu, proti telesnej žiadostivosti, ktoré poznačili mnohé homílie Jána Zlatoústeho. Nie je proti telu, vidí v ňom zázrak stvorenia. Celé jeho učenie dýcha dôstojným optimizmom. Cyril nie je len dobrým pozorovateľom; jeho obraz sa niekedy stáva poetickým, keď spieva chválu kvetom a jari. Biskup sa nechal preniknúť Svätým písmom; na dlhý čas sa doň ponoril počas tých vigílií svojej dobrovoľnej samoty, na ktoré naráža. Citáty z Biblie sa objavujú akoby zázrakom. „Čo by sme teda mali robiť? Aké sú plody pokánia? 'Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, kto nemá žiadne! (Lk 3, 11).“

Žiaľ, nezachovalo sa nič z Cyrilovho kazateľského diela po jeho konečnom návrate do diecézy. Určite však roky umožnili vyznávačovi viery dozrieť. Mal možnosť vyznávať túto vieru, ktorú predkladal kandidátom krstu, a trpieť pre ňu prenasledovanie. Skúsenosť ho naučila, že pravda bez lásky je jednooká. Cyrilova katechéza si plne zachováva svoju hodnotu. Aj dnes zostáva vzorom pre každého, kto chce brať „aggiornamento“ v liturgii vážne.