Ľudská láska božského dieťaťa v jasliach

Existujú dimenzie tajomstva Vianoc, ktoré sú v súčasnej teológii často prehliadané alebo dokonca popierané. Patrí sem napríklad presvedčenie, že Kristus vo svojej ľudskej duši nás všetkých už v jasliach láskyplne prijal do svojho srdca. Toto veľmi zreteľne zdôrazňuje encyklika  pápeža Pia XII. o Cirkvi ako tajuplnom Kristovom tele, Mystici corporis:

„Láskyplné poznanie, s ktorým nám božský Vykupiteľ šiel naproti od prvého okamihu svojho vtelenia, prevyšuje všetko ľudské úsilie a chápanie. Pretože na základe tohto oblažujúceho videnia Boha, ktorému sa tešil hneď po počatí v lone najsvätejšej Matky, sú mu všetci členovia jeho mystického tela nepretržite a každú chvíľu prítomní a on ich všetkých zahŕňa svojou spásu prinášajúcou láskou. Ó, úžasná blahosklonnosť božskej dobroty voči nám; ó, nepochopiteľné pôsobenie lásky bez hraníc! V jasliach, na kríži, vo večnej sláve Otca Kristus má vždy pred očami a vo svojom srdci všetkých členov Cirkvi, a to s oveľa väčšou jasnosťou a láskou než matka svoje dieťa na kolenách, než každý pozná a miluje sám seba.“

Nie je táto predstava prehnaná? Môže už novonarodené dieťa konať skutky duchovného poznania a slobodnej vôle? Nehovorí sa v Lukášovom evanjeliu (2, 40), že Kristus rástol a s ním aj jeho múdrosť?

Svedectvá Nového zákona nepopierajú Ježišovo ľudské učenie sa a jeho skutočné detstvo. Zároveň však dosvedčujú aj jedinečný vplyv jeho božstva na jeho ľudskú dušu. Podľa listu Hebrejom: „keď Kristus prichádza na svet, hovorí: Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo... Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam..., aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr 10, 5 - 7). Tento poukaz predpokladá ľudský vôľový akt vteleného Božieho Syna.

Evanjelium podľa Jána zdôrazňuje, že Ježiš Kristus už počas pozemského života vidí Otca: „Nikto nevidel Otca, iba ten, ktorý je od Boha; len on videl Otca “(Jn 6, 46; porov. 1, 18). Podľa gréckeho textu je videnie Otca vyjadrené v perfekte: ide o čin, ktorý sa začal v minulosti a pokračuje v súčasnosti. Syn od večnosti pozerá na Otca a toto božské poznanie sa odráža aj v Ježišovej ľudskej duši, ktorú nemožno oddeľovať od osoby Syna.

V oblažujúcom videní Boha nás Kristova duša neudržuje spôsobom pozemského poznávania, v ktorom postupujeme od jedného dojmu k druhému, ale takpovediac jedným pohľadom zachytí celú realitu. Tomáš Akvinský vysvetľuje božské videnie na základe charakteristiky od svätého Pavla, podľa ktorej videnie Boha z tváre do tváre sa odlišuje od poznania „kúsok po kúsku“, ktorým v súčasnosti poznávame veci len postupne (ek mérous: 1 Kor 13,12; porov. STh I q. 12 a 2. 10 a ďalšie). V nebi budeme vidieť Boha takého, aký je (porov. 1 Jn 3, 2). Videnie Boha cez Ježišovu dušu smeruje k samotnému Bohu, ale vidí v ňom akoby v zrkadle aj stvorené skutočnosti. Toto videnie, samozrejme, prekračuje ľudské kategórie. Aby sme ho mohli vyjadriť v ľudskom jazyku, musíme ho transformovať do kategoriálnej formy.

Stredoveká teológia zhrnula zložitú skutočnosť Kristovho poznania do náuky o Ježišovom trojakom poznaní (napr. u Tomáša Akvinského: STh III q. 9-12): Kristovo oblažujúce videnie Boha, ďalej Kristovo vliate poznanie (v ktorom sa bezprostredné poznanie Boha prekladá do jazykovo zrozumiteľných kategórií) a Kristovho nadobudnuté ľudské poznanie.

Počas svojho pozemského života je Ježiš Kristus súčasne na ceste a (vo vyššej časti svojej duše) spojený s Bohom, ktorého vidí. Túto tajuplnú realitu scholastika označuje formuláciou simul viator et comprehensor, „súčasne pútnik i vidiaci“.

Pohľad na jasle odhaľuje celkom osobnú, tajuplnú Kristovu lásku ku každého z nás. „Ježiš nás počas svojho života, svojej agónie a svojho umučenia všetkých a každého osobitne poznal a miloval a vydal sám seba za každého z nás: Boží Syn „ma miloval a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20)“ (KKC 478).

Na túto večnú božskú lásku v srdci dieťaťa Ježiša chceme, práve vo vianočnom období, odpovedať milujúcou adoráciou. V dieťati Ježišovi sa nám otvárajú nezmerateľné poklady Božej lásky.