Pápež Lev I. (440 – 461), ktorému energické a múdre pôsobenie vynieslo titul Veľký, sa narodil v Toskánsku alebo v Ríme na konci 4. storočia.

Keďže od mladosti pôsobil v pápežskej kúrii, mal nemalý podiel na iniciatívach predošlých pápežov.

Levovi sa pripisuje syllabus, ktorý sprevádzal Celestínov list biskupom Galie v pelagiánskom spore, a inšpirácia prísnych rozhodnutí Sixta III. proti pelagiánovi Juliánovi z Aeclana.

Dokumentom o Levovej veľkej osobnosti sú jeho spisy, totiž 97 kázní a 173 listov.

Kázne predstavujú prvú zachovanú kompaktnú kolekciu kázní rímskeho pápeža. Takmer všetky boli prednesené pri slávnostných príležitostiach a venované Veľkej Noci, Pôstu, Vianociam, Epifánii, Nanebovstúpeniu a Turíciam. Dosvedčujú exegetickú vedu a liturgické inovácie pápeža.

Listy, adresované väčšinou biskupom, sprevádzali Levovu neustálu diplomatickú a pastoračnú aktivitu a dokumentujú sieť jeho stálych vzťahov so západnými i východnými cirkvami.

Z listov, ako aj z niektorých kázní (Sermones II-V, prednesené počas výročí intronizácie), sa vynára hotová doktrína o rímskom primáte, obohatená o definitívny biblický základ.

Biskupi sú si všetci rovní na základe pomazania Duchom, ktorý ich urobil biskupmi, a na základe pomoci, ktorou ich Kristus zahrňuje v ich kňazstve, ale rímsky biskup je dedičom a vikárom svätého Petra, ktorého samotný Pán vyvolil na duchovnú vládcu nad všetkými ľuďmi a za vodcu najskôr apoštolov, potom ich nástupcov, čiže biskupov.

Každý z biskupov je hlavou svojho stáda, má sa oň starať a za to sa má zodpovedať Bohu, ale rímskemu biskupovi prislúcha špeciálna starostlivosť, sollecitudo et auctoritas, voči celej Cirkvi v jej rôznych diecézach, a rímsky biskup je, na základe tejto svojej misie a najvyššej moci, prvý v celej Cirkvi a medzi všetkými biskupmi, omnium episcoporum primus, totius Ecclesiae princeps.

Vo svetle tejto doktríny a podopretý najvyššou mienkou o svojich úlohách a pápežskej dôstojnosti, sa Lev usiloval uložiť všetkým cirkvám, západným i východným, jurisdikciu Rímskeho stolca a jeho autoritu vo vieroučných otázkach. Neváhal podstúpiť aj konflikty s ostatnými biskupmi, jednal ako rovný s rovným, bez obáv a ústupkov, s cisármi obidvoch častí ríše, vyjednával s barbarskými vládcami.

Levovo pôsobenie malo rozhodujúce výsledky na Západe, kde úspešne bojoval proti pelagianizmu, manicheizmu a španielskemu priscilianizmu, a kde jeho politika pápežského primátu narazila na slabý a prekonateľný odpor. Pevnejšia opozícia mu prišla len z Provensálska, kde sa arleský biskup Hilár usiloval zorganizovať nezávislý galský patriarchát. Ale po povolaní do Ríma sa Hilár podvolil Levovým rozhodnutiam a vzdal sa svojich zámerov. Pri tejto príležitosti mal Lev podporu cisára. List Divinae cultum, ktorým Lev znovu potvrdil galským biskupom primát cirkvi Petra a Pavla, sprevádzal cisársky reskript, v ktorom aj cisár zdôrazňoval, že rímsky biskup je hlavou celého kresťanstva a nikomu nie je dovolené protiviť sa jeho autorite (Epistula 10).

V ďalšom liste mohol Lev oznámiť italským biskupom, že heretici budú súdení a odsudzovaní aj štátom: per publicos iudices perpetuo exilio relegati (Epistula 7). A o rok neskôr, Valentiniánova konštitúcia, ktorá pripodobňovala manichejskú herézu rúhaniu a odkazovala na Leva, poskytla dôkaz o harmonickej zhode medzi týmito dvoma silami (svetskou a duchovnou).

S menším úspechom zasahoval Lev na Východe, zaujímajúc stanovisko, čo sa týka disciplinárnych a liturgických otázok (napríklad ohľadom dátumu Paschy), častejšie vo veľkých otázkach, ktoré sa týkali jednoty viery. Východ bol zmietaný kristologickou dišputou a spormi medzi Antiochijskou a Alexandrijskou cirkvou; odohrával sa tam ostrý zápas o východný primát a definíciu právomocí konštantínopolského biskupa.

V roku 449 Lev vyložil východným biskupom vo viacerých listoch, a hlavne v Liste Flaviánovi z 13. júna (Tomus ad Flavianum, ktorý Západ považoval a uchoval ako pravidlo viery) rímsku doktrínu, ktorá odsudzovala Eutycha a monofyzitické tvrdenia a postavil sa na stranu Flaviána v prospech dvoch prirodzeností Krista. V rovnakom čase zdôraznil biskupom (a v dvoch listoch cisárovi Theodóziovi II.) najvyššiu autoritu rímskej katedry.

Avšak autorita pápeža bola odignorovaná a jeho dôstojnosť ponížená na druhom Efezskom koncile (449), na ktorom nebola povolená lektúra Levovho listu adresovaného koncilu, Eutyches bol oslobodený a rehabilitovaný, a boli odsúdení a zosadení Flavián a ďalší biskupi, ktorí boli proti monofyzitom.

Po Teodóziovej smrti v júli 450 sa zlepšili vzťahy s novým cisárom Marciánom a na Chalcedónskom koncile bol uznaný rímsky primát a princípy vyložené v listoch z roku 449, aj keď sa Lev nezmieril s pririeknutím (v slávnom kánone 28) rovnakej dôstojnosti konštantínopolskému biskupovi.

Súhrne možno povedať, že počas dlhého Levovho pontifikátu rástla morálna sila Ríma. V jednej svojej kázni pápež oslavoval ako nové hlavné mesto sveta, ako dediča cisárskeho Rím, kresťanský Rím, civitas sacerdotalis et regia, ktorý „spravuje náboženstvom to, čo nevlastní zbraňami“, ktorý „vládne viac božským náboženstvom než dominantným pozemským postavením“.

Zdroj: G. Filoramo / D. Menozzi, Storia del cristianesimo 2006.