Pomôžte nám dokončiť rozprávku a vyhrajte skvelé ceny v našej súťaži. Prečítajte si náš príbeh a doplňte vaše pokračovanie.

Ako to funguje?

V piatok 26. júna sme začali čítať rozprávku Stratený dáždnik. Avšak, prečítali sme len jej začiatok. A vašou úlohou bude tento príbeh postupne dopĺňať. Poštou, e-mailom alebo telefonicky sa budete môcť zapojiť so svojimi námetmi. Spomedzi nich vždy jeden vyberieme a pripojíme k začiatku rozprávky. A takto to bude pokračovať každý týždeň. Vždy v piatok o 16:00 si vo svetielku prečítame dlhšiu a dlhšiu rozprávku, ktorú budete dopĺňať práve vy - naši svetielkáči. 

Ako sa dostať k výhre?

Príbeh Stratený dáždnik môžete "posunúť" podľa svojich predstáv dvomi základnými spôsobmi. Po odvysielaní piatkového svetielka (a prípadnom prečítaní aktuálneho stavu príbehu na webe lumen.sk) nám môžete poslať svoju verziu pokračovania rozprávky. Ozvať sa dá e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na adresu Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Ak sa takto zapojíte do našej súťaže, na konci prázdnin môžete vyhrať našu hlavnú cenu: postavičku Jinglíka, spoločenskú hru MONDO a knihu Cesta za malým princom. 

Podrobné informácie o súťaži a výhrach nájdete TU.

AKTUÁLNY STAV PRÍBEHU

,,A aký?“ nedočkavo sa pýta Peťo Mareka. ,,Počúvajte,“ povie Marek ako nejaký kapitán. ,,Opýtam sa vás jednu otázku: Aké je číslo na políciu?“ Každý mlčal a ocko s mamkou sa len pousmiali. Napokon sa pýta Silvia: ,,Počúvaj, Marek! Ty si najstarší a najväčší z nás všetkých, tak prečo nám to telefónne číslo na políciu nepovieš ty?“ Marek sa len zasmial a povedal: ,,Vieš, ja vás len skúšam či to viete!“ Všetci však prisvedčili, že o tom ani netušia. ,,Tak, ja vás to naučím! Počúvajte!“ zavelil Marek. ,,Každé telefónne číslo sa začína začiatkom stopäťdesiat. A predstavte si, že namiesto posledného čísla nula, čiže stopäťdesiat, a je namiesto nej skrútená hasičská hadica. Hádajte, číslo na koho to je?“ ,,Na hasičov!“ odpovedal na otázku Peťko. ,,Výborne! počúvajte ďalej! Posledné číslo päť, čiže stopäťdesiatpäť, si predstavte, že namiesto neho je tam invalidný vozíček. Takže toto číslo je na koho?“ ,,Na záchranku!“ povie Silvia. ,,Perfektne! Ďalšie posledné číslo osem, čiže stopäťdesiatosem, sú namiesto neho putá. Číslo na koho to je?“ ,,Na, na, na policajtov!“ povedala Janka, ale nie celkom naisto, lebo to nevedela. ,,Aj to je dobré! A posledné číslo je tiesňová linka!“ ,,A prečo sa to volá tiesňová linka?“ pýta sa Janka. ,,Preto, lebo keď zatelefonuješ na tiesňovú linku, zavoláš aj hasičov, aj policajtov, aj záchranárov. Povieš im, čo sa stalo a oni už podľa toho vedia, koho majú na dané miesto poslať.“ „A aké je to číslo?“ pýta sa zvedavá Silvia. „To číslo je stodvanásť!“ dopovedal Marek. „Tvoj plán bol teda naučiť nás telefónne čísla?“ opýtal sa Peťko. „Nie,“ zasmial sa Marek. „Môj plán je zatelefonovať na políciu a oni si už s pytliakmi poradia.“ „Áno, Marek má pravdu.“ povedal otec, ktorý už držal mobil a vyťukával číslo 158. Kým otec telefonoval, všetci so zadržaným dychom sledovali, či náhodou niekde neuvidia Bielka. Ale nič....V tom sa otec vrátil. „Policajti sú na ceste. Kým ale prídu, musíme urobiť dôležitú vec.“ (doplnené 14. augusta)

„A tá dôležitá vec je, aby sme zadržali pytliakov až do príchodu polície,“ povedal Marek. „Ale ako?“ opýtala sa Janka. „Čo keby sme sa ich spýtali na cestu. To ich na chvíľu zdrží či nie?“ povedal Peťo.  „To je výborný nápad,“ pochválil ocko Peťa.

Všetky deti s rodičmi sa tak vybrali k veľkým stanom pytliakov. Traja z nich sedeli vonku pred stanmi a o niečom sa medzi sebou rozprávali. Keď zbadali deti s rodičmi, zostali veľmi prekvapení. Nechápali, ako sa na toto miesto vôbec nejakí ľudia dostali. „Čo tu chcú?“ spýtal sa jeden. „Nechajte to tak, ja to vybavím,“ odvetil druhý „o chvíľu sú preč!“

„Dobrý deň,“ pozdravil Peťo nesmelo. „Prosím Vás, nemohli by ste nám pomôcť? Chceli by sme sa dostať naspäť do mesta, ale nejak sme v tomto lese zablúdili a nevieme, ktorým smerom sa teraz vybrať,“ s istotou v hlase oslovil pytliakov otec. „No, to sa musíte otočiť a na rázcestí odbočiť doprava,“ povedal pytliak a to ešte nevedel, čo ho aj s celou bandou čaká. Spoza stromov sa odrazu zjavilo policajné auto. A keby jedno. Bolo ich niekoľko. Obkľúčili pytliacke stany z každej strany.

Vystúpili z nich policajti v uniformách, ktorí boli perfektne pripravení na túto dobrodružnú akciu. „Ruky hore,“ zakričal jeden z nich. V tom zo všetkých stanov vyšli aj ostatní pytliaci, ktorí chceli vedieť, čo sa vonku deje. Niektorí si pre istotu zo sebou zobrali aj zbrane, ktoré používali na lov. Keď však zbadali zástup policajných áut a množstvo policajtov, vedeli, že už im nič nepomôže. „Odhoďte zbrane a vzdajte sa. Nemá to význam. Ste obkľúčení,“ kričali policajti. Pytliaci boli nútení zložiť zbrane a vzdať sa.

Policajti posadili všetkých pytliakov do áut a odviezli ich na policajnú stanicu. Veliteľ zásahu prišiel k deťom a rodičom a poďakoval im za pomoc. „Týchto pytliakov hľadáme už niekoľko týždňov. Veľmi ste nám pomohli. Ďakujeme,“ dodal policajný kapitán. Medzitým už prišlo veľké auto, ktoré zobralo všetky zvieratká na bezpečné miesto, aby sa mohli vrátiť späť k svojim majiteľom. Okrem jedného psíka. Bol ním samozrejme Bielko. Ten keď zbadal Janku s Peťom rozbehol sa za nimi a od samej radosti nielen vrtel chvostom, ale aj všetkých poriadne vyoblizoval. Šťastní a spokojní rodičia spolu s deťmi oslávili túto vydarenú akciu v cukrárni. Každý z nich si dal veľký koláč a zapil ho pomarančovým džúsom.

Ale večer, keď sa všetci vrátili domov, čakalo ich ešte jedno veľké prekvapenie. (doplnené 21. augusta)

A ako to bude ďalej? To je na vás, milí svetielkáči. Napíšte nám pokračovanie nášho príbehu e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Poponáhľajte sa, aby ste to stihli do najbližšieho piatkového svetielka 28. augusta o 16:00.