Pomôžte nám dokončiť rozprávku a vyhrajte skvelé ceny v našej súťaži. Prečítajte si náš príbeh a doplňte vaše pokračovanie.

Ako to funguje?

V piatok 26. júna sme začali čítať rozprávku Stratený dáždnik. Avšak, prečítali sme len jej začiatok. A vašou úlohou bude tento príbeh postupne dopĺňať. Poštou, e-mailom alebo telefonicky sa budete môcť zapojiť so svojimi námetmi. Spomedzi nich vždy jeden vyberieme a pripojíme k začiatku rozprávky. A takto to bude pokračovať každý týždeň. Vždy v piatok o 16:00 si vo svetielku prečítame dlhšiu a dlhšiu rozprávku, ktorú budete dopĺňať práve vy - naši svetielkáči. 

Ako sa dostať k výhre?

Príbeh Stratený dáždnik môžete "posunúť" podľa svojich predstáv dvomi základnými spôsobmi. Po odvysielaní piatkového svetielka (a prípadnom prečítaní aktuálneho stavu príbehu na webe lumen.sk) nám môžete poslať svoju verziu pokračovania rozprávky. Ozvať sa dá e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na adresu Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Ak sa takto zapojíte do našej súťaže, na konci prázdnin môžete vyhrať našu hlavnú cenu: postavičku Jinglíka, spoločenskú hru MONDO a knihu Cesta za malým princom. 

Podrobné informácie o súťaži a výhrach nájdete TU

AKTUÁLNY STAV PRÍBEHU

A kým autobus zastal pri slnečnej ulici, vonku prestalo pršať. Janka povedala: ,,Peťo, poďme rýchlo domov, kým znova nebude pršať!“ A obaja sa rozbehli rýchlo domov, čo im sily stačili. Peťo doma vytiahol vysvedčenia z tašky, a ukázali ich rodičom. Mama s otcom sa veľmi potešili, keď videli, že na vysvedčeniach boli samé jednotky.

Peťo sa už nevedel dočkať, kedy dostanú za jednotky prekvapenie. Mama povedala: ,,Poďte mi pomôcť s taškami a ty Peťo zober tú krabicu.“ Peťo chytil záhadnú krabicu a hovorí: „Je ťažká. Čo v nej asi je,“ začudoval sa. Než to však dopovedal, odrazu sa krabica začala hýbať a o chvíľu z nej vyskočil psík. A mama s otcom zakričali ,,PREKVAPENIE“.

Peťo s Jankou sa veľmi potešili, keď uvideli psíka. „Jej, ten je krásny,“ hneď sa na psíka vrhla Janka. „Ako sa bude volať,“ spýtal sa zvedavo ocko. ,,Je celý biely, ako sneh. Volajme ho Bielko,“ povedal Peťo.  ,,Áno, áno, to je pekné meno,“ pridala sa nadšená Janka.

Malý biely psík, ktorý z diaľky vyzeral ako klbko vlny, pobehoval po celom dome a natešene štekal. „No dobre a kto sa bude o Bielka starať,“ spýtala sa mama. „No predsa my,“ postavil sa Peťo a Janka ho doplnila: „Veď sme už dosť veľkí!“ „A budete ho venčiť a aj upratovať po ňom,“ pokračoval otec. „Nebojte sa, my to zvládneme,“ upokojoval rodičov Peťo. „Ale najskôr ho bude treba vycvičiť. Ale s tým vám pomôže ocko, však,“ obrátila sa mama na otca. „Áno, pomôžem,“ povedal otec.

Všetci si posadali spolu k stolu. Z večere sa ušlo aj novému členovi rodiny. Na druhý deň sa Janka a Peťo nevedeli dočkať, ako spolu pôjdu vyvenčiť Bielka. Nový člen rodiny sa zobudil zo všetkých ako prvý a išiel všetkých členov rodiny zobudiť. „Hav, hav,“ štekal Bielko a vyskočil do postele najskôr k Peťovi a potom k Janke. „Prestaň, to šteklí,“ odháňala Bielka z postele Janka. „Veď už som celý mokrý z toho, ako si mi vyoblizoval tvár,“ povedal so smiechom Peťo. „Deti, je čas ísť vyvenčiť Bielka,“ povedala súrodencom mama.

Vonku ale začalo pršať. Peťo si povzdychol a povedal. „Janka, dajme si na seba pršiplášte a zoberme si dáždniky. Potom už nebudeme mokrí.“ Ale Peťo nevedel nájsť svoj dáždnik. Tak mu mama požičala svoj. „Nech sa páči, aby si nezmokol,“ povedala mama Peťovi. „Ďakujem,“ odvetil Peťo.

„A daj na Janku pozor, si predsa jej veľký brat,“ zakričala ešte mama na Peťa spred dverí. „Neboj sa, dám,“ zakričal naspäť Peťo. A tak išli spolu vyvenčiť Bielka. Ten celou cestou radostne kňučal a štekal. Bol šťastný, že bol von na vzduchu. Dážď mu vôbec neprekážal. „Pozri, možno aj narastie,“ so smiechom poznamenala Janka. „Ale prosím ťa, veď vieš, že z dažďa ani ľudia ani zvieratá nenarastú,“ povedal Peťo.

S Bielkom smerovali do ich obľúbeného parku. Park v centre mesta bol plný rozličných stromov a pestrofarebných kvetov. Boli tam hojdačky aj veľké ihrisko, na ktorom sa už od malička veľmi radi hrávali. Park bol zvyčajne plný rodičov a detí, ktoré sa hrali, ale aj ľudí, ktorí v ňom radi venčili psov. Dnes však bolo v parku úplné ticho. „Pozri, je tu akosi pusto,“ povedala nesmelo Janka a pokračovala: „Aj sa trošku bojím.“ Brat ju však upokojil. „Neboj sa, veď sme predsa spolu. Nič sa nám nestane.“

Ako to dopovedal, zrazu sa poriadne rozpršalo. Peťo na chvíľu odložil dáždnik, aby sa rozhliadol a zistil, ako to vyzerá s počasím. Pozrel na oblohu a vyľakal sa. Bola úplná tma, také čierne mraky ešte nevidel. „Peťo, Peťo,“ volá na brata Janka. Peťo bol taký prekvapený, že sestru ani nepočul. „Peťo, no tak, čo budeme robiť?“ spýtala sa ho.

Odrazu sa rozfúkal aj veľmi silný vietor a začali padať krúpy. „Pomôž mi, už ho neudržím,“ kričala Janka o pomoc. Silná víchrica jej z ruky vytrhla dáždnik, ktorý rýchlo letel od nich preč. „Môj dáždnik,“ rozplakala sa Janka. „Poď ku mne, skryjem ťa pod svoj,“ povedal Peťo. „Musíme tú búrku nejako prečkať,“ povedala Janka. Vtom iba kúsok od nich začuli veľkú ranu. „Jaj, čo sa to deje,“ spýtala sa.

Keď sa obaja pozreli doľava, uvideli, ako do stromu udrel blesk a s rachotom padol na zem veľký konár. „Bielko, stoj,“ zakričal Peťo. Rachot bol taký silný, že sa Bielko zľakol a utrhol sa z vôdzky. „Poď, musíme ho nájsť,“ povedala Janka a rozbehla sa za Bielkom. „Počkaj ma, veď ani nevieš, kam ideš! Ešte sa stratíš,“ kričal Peťo a rozbehol sa za sestrou.

A ako to bude ďalej? To je na vás, milí svetielkáči. Napíšte nám pokračovanie nášho príbehu e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Poponáhľajte sa, aby ste to stihli do najbližšieho piatkového svetielka 17. júla o 16:00.