Pomôžte nám dokončiť rozprávku a vyhrajte skvelé ceny v našej súťaži. Prečítajte si náš príbeh a doplňte vaše pokračovanie.

Ako to funguje?

V piatok 26. júna sme začali čítať rozprávku Stratený dáždnik. Avšak, prečítali sme len jej začiatok. A vašou úlohou bude tento príbeh postupne dopĺňať. Poštou, e-mailom alebo telefonicky sa budete môcť zapojiť so svojimi námetmi. Spomedzi nich vždy jeden vyberieme a pripojíme k začiatku rozprávky. A takto to bude pokračovať každý týždeň. Vždy v piatok o 16:00 si vo svetielku prečítame dlhšiu a dlhšiu rozprávku, ktorú budete dopĺňať práve vy - naši svetielkáči. 

Ako sa dostať k výhre?

Príbeh Stratený dáždnik môžete "posunúť" podľa svojich predstáv dvomi základnými spôsobmi. Po odvysielaní piatkového svetielka (a prípadnom prečítaní aktuálneho stavu príbehu na webe lumen.sk) nám môžete poslať svoju verziu pokračovania rozprávky. Ozvať sa dá e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na adresu Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Ak sa takto zapojíte do našej súťaže, na konci prázdnin môžete vyhrať našu hlavnú cenu: postavičku Jinglíka, spoločenskú hru MONDO a knihu Cesta za malým princom. 

Podrobné informácie o súťaži a výhrach nájdete TU

AKTUÁLNY STAV PRÍBEHU

Obaja sa rozbehli za Bielkom smerom von z parku na východ. „Bielko! Bielko!“ volali Peťo a Janka. No malý biely psík sa neozýval. V húštine stromov niečo zavýjalo. No Bielko to podľa nich nebol. „Peťo, nepôjdeš sa tam pozrieť?“ spýtala sa Janka brata. „Áno, mohol by som,“ odpovedal Janke Peťo. „Podľa mňa tam bude iba vlk, alebo svorka túlavých psov“, povedal Peťo. Janka sa vyľakala, pretože jej predstava túlavých psov pripadala strašidelná. „Peťo,“ zavolala na brata. „Áno,“ odpovedal Peťo. „Nenechaj ma tu samú. Čo keby sme tam išli spolu?“ spýtala sa ho Janka. „No dobre, ty strachopud! Tak poďme,“ povedal Peťo.

Keď išli smerom k húštine stromov, celí sa triasli. No obaja verili, že by tam niekde mohol byť Bielko. Nad ich hlavami sa stále objavovali blesky. Zrazu sa Peťo pošmykol. „Nič ti nie je?“ spýtala sa Janka. „Aha! Pozri sa sem,“ skríkol Peťo. „Toto tu asi nastražili pytliaci. Janka, musíme sa pozerať pod nohy, aby sme nestúpili do pasce,“ varoval sestru. „Peťo, a čo keď sa do pasce chytil Bielko?“ spýtala sa ho Janka. „Dobrý postreh. To by sa mohol,“ pritakal Peťo. Predierajúc sa húštinou si ani nevšimli, že sa stmieva. Prvá si to všimla Janka. „Peťo, pozri, už sa stmieva. Mali by sme sa vrátiť domov, mama s ockom sa o nás budú báť.“ „Neboj sa, veď si pamätám, že park bol smerom na východ a les smerom na juh, povedal isto Peťo.“

No Peťo sa mýlil. Išli síce na východ, pretože sa chceli dostať späť do parku, no dostali sa k skupinke pytliakov. Mali tam dvanásť stanov rozložených vedľa seba a zapálený oheň na ktorom si práve piekli úlovok z lesa. Z tretieho stanu sa ozývalo žalostné hav, hav! „Peťo, stoj. Čo to tam šteká? Ide to z toho stanu,“ ukázala Janka na veľký zelený stan. Vtom vykríkli narovnako „Bielko!“. Boli si istí, že je to ich prekvapenie od rodičov, ktoré dostali len nedávno. Keď to, čo štekalo, vybehlo von zo stanu, uvideli, že je to skutočne ich pes. Dokonca aj obojok, ktorý mal, svedčil o tom, že je to Bielko. 

Za Bielkom vyšiel zo stanu aj jeden z pytliakov, aby ho dobehol. „Nechajte ho, to je náš pes!“ vykríkol Peťo. „Lebo čo?“ spýtal sa jeden z pytliakov. „Lebo privedieme našu mamu a ocka a potom uvidíte,“ vykríkla Janka. „No to sa už len bojím, dvoch malých detí!“ povedal pytliak a pokračoval: „Je to náš úlovok. Odteraz patrí nám a teraz odtiaľto zmiznite!“ oboril sa na deti. „Bielko, bež!“ vykríkol Peťo. No Bielko nemohol. Keďže sa chytil do pasce, mal poranenú labku. Keďže nemohol utiecť, ostal v rukách pytliakov.

Keď sa Peťo a Janka vracali domov, boli celí nešťastní. Po prvé preto, že psa ktorého dostali za vysvedčenie, už nemajú. Po druhé preto, že nevedeli, ako rodičom vysvetlia, že im Bielko hneď utiekol. Čakali na autobus a uvideli plagát, na ktorom stálo:

PO MESTE SA POHYBUJE SKUPINA PYTLIAKOV –
ZA NÁJDENIE ALEBO POSKYTNUTIE INFORMÁCIÍ ODMENA 1000 EUR

Medzitým u nich doma na Slnečnej ulici sa už mama s ockom strachovali o svoje deti. „Čo ak sa im niečo stalo?“ spýtala sa mama ocka. „Nikdy by som si to neodpustila.“ „Ale prosím ťa, veď Peťo je už veľký, postará sa o seba aj o Janku,“ upokojoval mamu. „Poď, ideme ich hľadať, veď už je vonku tma,“ povedala mama. (doplnené 17. júla)

Zatiaľ čo rodičia odišli z domu, deti nastúpili do autobusu a viezli sa domov. Keď autobus prišiel na zastávku najbližšie k ich domu, rodičia práve dorazili do parku. ,,Peťo, čo ak nás rodičia šli hľadať a my budeme doma a oni si budú myslieť, že nás niekto ukradol, alebo sme odišli niekam ďaleko?" strachovala sa Janka. ,,Neboj sa. Doma im zavoláme a povieme im, aby sa vrátili, že sme doma," upokojoval ju Peťo.

,,A čo bude s Bielkom?!" spýtala sa Janka. ,,Povieme o našom zážitku a Bielkovi rodičom a oni zavolajú na políciu," povedal Peťo sestre. ,,A povieme im aj o tých pytliakoch?" spýtala sa Janka, aby pred rodičmi niečo nepoplietla. ,,Jasné, že im to povieme, bez toho by sa to ťažko vysvetľovalo," odpovedal Peťo. ,,A čo ak nám neuveria?!" vyzvedá ďalej Janka. ,,Tak potom ich tam zavedieme, aby to videli na vlastné oči,“ povedal Peťo.

Keď prišli domov, zistili, že nikto nebol doma. „Vidíš, povedala som ti, že sa o nás báli a išli nás hľadať,“ povedala Janka. „Tak im zavolám a poviem, že sme už doma,“ odvetil Peťo a už aj išiel do kuchyne pohľadať telefón. V kuchyni mali veľký biely telefón, ktorý pripomínal skôr obdobie, keď ešte neexistovali mobily, než súčasnosť. „Už to zvoní,“ povedal Peťo. „Počkaj, niečo počujem,“ vykríkla Janka a pokračovala: „Veď to je predsa zvonenie našej mamy!“

Janka sa išla sa z kuchyne pozrieť za zvukom mobilu. „Peťo, môžeš to položiť,“ zakričala napokon Janka z obývačky: „Mama si zabudla zobrať mobil,“ prišla k Peťovi a ukázala mu mobil. „Tak skús ešte zavolať ockovi,“ navrhla Janka. Na chvíľu sa Peťovi zdalo, že otec zdvihol. „Oci?“ spýtal sa do telefón Peťo. V telefóne sa však ozval iba ženský hlas, ktorý dookola opakoval: Volaná stanica je dočasne nedostupná. Zavolajte neskôr prosím! „Ocko má svoj mobil vypnutý,“ povedal Peťo.

Keď sa pozreli von oknom, všimli si, že pred ich domom na ulici sa blýska. Odrazu doma zhasli všetky svetlá. Súrodencov obklopila hrôzostrašná temnota. „Peťo, ja sa bojím!“ vykríkla Janka. „Neboj sa, to len vypadol prúd. O chvíľu naskočí,“ upokojoval sestru. „No dobre, ale čo budeme robiť?“ spýtala sa brata. „Všetko bude dobré, na začiatok idem zatiaľ nájsť nejakú baterku, alebo sviečku , aby sme nezostali po tme,“ povedal Peťo. (doplnené 24. júla)

A ako to bude ďalej? To je na vás, milí svetielkáči. Napíšte nám pokračovanie nášho príbehu e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Poponáhľajte sa, aby ste to stihli do najbližšieho piatkového svetielka 31. júla o 16:00.