Ako to funguje?

V piatok 26. júna sme začali čítať rozprávku Stratený dáždnik. Avšak, prečítali sme len jej začiatok. A vašou úlohou bude tento príbeh postupne dopĺňať. Poštou, e-mailom alebo telefonicky sa budete môcť zapojiť so svojimi námetmi. Spomedzi nich vždy jeden vyberieme a pripojíme k začiatku rozprávky. A takto to bude pokračovať každý týždeň. Vždy v piatok o 16:00 si vo svetielku prečítame dlhšiu a dlhšiu rozprávku, ktorú budete dopĺňať práve vy - naši svetielkáči. 

Ako sa dostať k výhre?

Príbeh Stratený dáždnik môžete "posunúť" podľa svojich predstáv dvomi základnými spôsobmi. Po odvysielaní piatkového svetielka (a prípadnom prečítaní aktuálneho stavu príbehu na webe lumen.sk) nám môžete poslať svoju verziu pokračovania rozprávky. Ozvať sa dá e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na adresu Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Ak sa takto zapojíte do našej súťaže, na konci prázdnin môžete vyhrať našu hlavnú cenu: postavičku Jinglíka, spoločenskú hru MONDO a knihu Cesta za malým princom. 

Podrobné informácie o súťaži a výhrach nájdete TU

AKTUÁLNY STAV PRÍBEHU

A kým autobus zastal pri slnečnej ulici, vonku prestalo pršať. Janka povedala: ,,Peťo, poďme rýchlo domov, kým znova nebude pršať!“ A obaja sa rozbehli rýchlo domov, čo im sily stačili. Peťo doma vytiahol vysvedčenia z tašky, a ukázali ich rodičom. Mama s otcom sa veľmi potešili, keď videli, že na vysvedčeniach boli samé jednotky.

Peťo sa už nevedel dočkať, kedy dostanú za jednotky prekvapenie. Mama povedala: ,,Poďte mi pomôcť s taškami a ty Peťo zober tú krabicu.“ Peťo chytil záhadnú krabicu a hovorí: „Je ťažká. Čo v nej asi je,“ začudoval sa. Než to však dopovedal, odrazu sa krabica začala hýbať a o chvíľu z nej vyskočil psík. A mama s otcom zakričali ,,PREKVAPENIE“.

Peťo s Jankou sa veľmi potešili, keď uvideli psíka. „Jej, ten je krásny,“ hneď sa na psíka vrhla Janka. „Ako sa bude volať,“ spýtal sa zvedavo ocko. ,,Je celý biely, ako sneh. Volajme ho Bielko,“ povedal Peťo.  ,,Áno, áno, to je pekné meno,“ pridala sa nadšená Janka.

Malý biely psík, ktorý z diaľky vyzeral ako klbko vlny, pobehoval po celom dome a natešene štekal. „No dobre a kto sa bude o Bielka starať,“ spýtala sa mama. „No predsa my,“ postavil sa Peťo a Janka ho doplnila: „Veď sme už dosť veľkí!“ „A budete ho venčiť a aj upratovať po ňom,“ pokračoval otec. „Nebojte sa, my to zvládneme,“ upokojoval rodičov Peťo. „Ale najskôr ho bude treba vycvičiť. Ale s tým vám pomôže ocko, však,“ obrátila sa mama na otca. „Áno, pomôžem,“ povedal otec.

Všetci si posadali spolu k stolu. Z večere sa ušlo aj novému členovi rodiny. Na druhý deň sa Janka a Peťo nevedeli dočkať, ako spolu pôjdu vyvenčiť Bielka. Nový člen rodiny sa zobudil zo všetkých ako prvý a išiel všetkých členov rodiny zobudiť. „Hav, hav,“ štekal Bielko a vyskočil do postele najskôr k Peťovi a potom k Janke. „Prestaň, to šteklí,“ odháňala Bielka z postele Janka. „Veď už som celý mokrý z toho, ako si mi vyoblizoval tvár,“ povedal so smiechom Peťo. „Deti, je čas ísť vyvenčiť Bielka,“ povedala súrodencom mama.

Vonku ale začalo pršať. Peťo si povzdychol a povedal. „Janka, dajme si na seba pršiplášte a zoberme si dáždniky. Potom už nebudeme mokrí.“ Ale Peťo nevedel nájsť svoj dáždnik. Tak mu mama požičala svoj. „Nech sa páči, aby si nezmokol,“ povedala mama Peťovi. „Ďakujem,“ odvetil Peťo.

„A daj na Janku pozor, si predsa jej veľký brat,“ zakričala ešte mama na Peťa spred dverí. „Neboj sa, dám,“ zakričal naspäť Peťo. A tak išli spolu vyvenčiť Bielka. Ten celou cestou radostne kňučal a štekal. Bol šťastný, že bol von na vzduchu. Dážď mu vôbec neprekážal. „Pozri, možno aj narastie,“ so smiechom poznamenala Janka. „Ale prosím ťa, veď vieš, že z dažďa ani ľudia ani zvieratá nenarastú,“ povedal Peťo.

S Bielkom smerovali do ich obľúbeného parku. Park v centre mesta bol plný rozličných stromov a pestrofarebných kvetov. Boli tam hojdačky aj veľké ihrisko, na ktorom sa už od malička veľmi radi hrávali. Park bol zvyčajne plný rodičov a detí, ktoré sa hrali, ale aj ľudí, ktorí v ňom radi venčili psov. Dnes však bolo v parku úplné ticho. „Pozri, je tu akosi pusto,“ povedala nesmelo Janka a pokračovala: „Aj sa trošku bojím.“ Brat ju však upokojil. „Neboj sa, veď sme predsa spolu. Nič sa nám nestane.“

Ako to dopovedal, zrazu sa poriadne rozpršalo. Peťo na chvíľu odložil dáždnik, aby sa rozhliadol a zistil, ako to vyzerá s počasím. Pozrel na oblohu a vyľakal sa. Bola úplná tma, také čierne mraky ešte nevidel. „Peťo, Peťo,“ volá na brata Janka. Peťo bol taký prekvapený, že sestru ani nepočul. „Peťo, no tak, čo budeme robiť?“ spýtala sa ho.

Odrazu sa rozfúkal aj veľmi silný vietor a začali padať krúpy. „Pomôž mi, už ho neudržím,“ kričala Janka o pomoc. Silná víchrica jej z ruky vytrhla dáždnik, ktorý rýchlo letel od nich preč. „Môj dáždnik,“ rozplakala sa Janka. „Poď ku mne, skryjem ťa pod svoj,“ povedal Peťo. „Musíme tú búrku nejako prečkať,“ povedala Janka. Vtom iba kúsok od nich začuli veľkú ranu. „Jaj, čo sa to deje,“ spýtala sa.

Keď sa obaja pozreli doľava, uvideli, ako do stromu udrel blesk a s rachotom padol na zem veľký konár. „Bielko, stoj,“ zakričal Peťo. Rachot bol taký silný, že sa Bielko zľakol a utrhol sa z vôdzky. „Poď, musíme ho nájsť,“ povedala Janka a rozbehla sa za Bielkom. „Počkaj ma, veď ani nevieš, kam ideš! Ešte sa stratíš,“ kričal Peťo a rozbehol sa za sestrou. (doplnené 10. júla)

Obaja sa rozbehli za Bielkom smerom von z parku na východ. „Bielko! Bielko!“ volali Peťo a Janka. No malý biely psík sa neozýval. V húštine stromov niečo zavýjalo. No Bielko to podľa nich nebol. „Peťo, nepôjdeš sa tam pozrieť?“ spýtala sa Janka brata. „Áno, mohol by som,“ odpovedal Janke Peťo. „Podľa mňa tam bude iba vlk, alebo svorka túlavých psov“, povedal Peťo. Janka sa vyľakala, pretože jej predstava túlavých psov pripadala strašidelná. „Peťo,“ zavolala na brata. „Áno,“ odpovedal Peťo. „Nenechaj ma tu samú. Čo keby sme tam išli spolu?“ spýtala sa ho Janka. „No dobre, ty strachopud! Tak poďme,“ povedal Peťo.

Keď išli smerom k húštine stromov, celí sa triasli. No obaja verili, že by tam niekde mohol byť Bielko. Nad ich hlavami sa stále objavovali blesky. Zrazu sa Peťo pošmykol. „Nič ti nie je?“ spýtala sa Janka. „Aha! Pozri sa sem,“ skríkol Peťo. „Toto tu asi nastražili pytliaci. Janka, musíme sa pozerať pod nohy, aby sme nestúpili do pasce,“ varoval sestru. „Peťo, a čo keď sa do pasce chytil Bielko?“ spýtala sa ho Janka. „Dobrý postreh. To by sa mohol,“ pritakal Peťo. Predierajúc sa húštinou si ani nevšimli, že sa stmieva. Prvá si to všimla Janka. „Peťo, pozri, už sa stmieva. Mali by sme sa vrátiť domov, mama s ockom sa o nás budú báť.“ „Neboj sa, veď si pamätám, že park bol smerom na východ a les smerom na juh, povedal isto Peťo.“

No Peťo sa mýlil. Išli síce na východ, pretože sa chceli dostať späť do parku, no dostali sa k skupinke pytliakov. Mali tam dvanásť stanov rozložených vedľa seba a zapálený oheň na ktorom si práve piekli úlovok z lesa. Z tretieho stanu sa ozývalo žalostné hav, hav! „Peťo, stoj. Čo to tam šteká? Ide to z toho stanu,“ ukázala Janka na veľký zelený stan. Vtom vykríkli narovnako „Bielko!“. Boli si istí, že je to ich prekvapenie od rodičov, ktoré dostali len nedávno. Keď to, čo štekalo, vybehlo von zo stanu, uvideli, že je to skutočne ich pes. Dokonca aj obojok, ktorý mal, svedčil o tom, že je to Bielko. 

Za Bielkom vyšiel zo stanu aj jeden z pytliakov, aby ho dobehol. „Nechajte ho, to je náš pes!“ vykríkol Peťo. „Lebo čo?“ spýtal sa jeden z pytliakov. „Lebo privedieme našu mamu a ocka a potom uvidíte,“ vykríkla Janka. „No to sa už len bojím, dvoch malých detí!“ povedal pytliak a pokračoval: „Je to náš úlovok. Odteraz patrí nám a teraz odtiaľto zmiznite!“ oboril sa na deti. „Bielko, bež!“ vykríkol Peťo. No Bielko nemohol. Keďže sa chytil do pasce, mal poranenú labku. Keďže nemohol utiecť, ostal v rukách pytliakov.

Keď sa Peťo a Janka vracali domov, boli celí nešťastní. Po prvé preto, že psa ktorého dostali za vysvedčenie, už nemajú. Po druhé preto, že nevedeli, ako rodičom vysvetlia, že im Bielko hneď utiekol. Čakali na autobus a uvideli plagát, na ktorom stálo:

PO MESTE SA POHYBUJE SKUPINA PYTLIAKOV –
ZA NÁJDENIE ALEBO POSKYTNUTIE INFORMÁCIÍ ODMENA 1000 EUR

Medzitým u nich doma na Slnečnej ulici sa už mama s ockom strachovali o svoje deti. „Čo ak sa im niečo stalo?“ spýtala sa mama ocka. „Nikdy by som si to neodpustila.“ „Ale prosím ťa, veď Peťo je už veľký, postará sa o seba aj o Janku,“ upokojoval mamu. „Poď, ideme ich hľadať, veď už je vonku tma,“ povedala mama. (doplnené 17. júla)

A ako to bude ďalej? To je na vás, milí svetielkáči. Napíšte nám pokračovanie nášho príbehu e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Poponáhľajte sa, aby ste to stihli do najbližšieho piatkového svetielka 24. júla o 16:00.