Pomôžte nám dokončiť rozprávku a vyhrajte skvelé ceny v našej súťaži. Prečítajte si náš príbeh a doplňte vaše pokračovanie.

Ako to funguje?

V piatok 26. júna sme začali čítať rozprávku Stratený dáždnik. Avšak, prečítali sme len jej začiatok. A vašou úlohou bude tento príbeh postupne dopĺňať. Poštou, e-mailom alebo telefonicky sa budete môcť zapojiť so svojimi námetmi. Spomedzi nich vždy jeden vyberieme a pripojíme k začiatku rozprávky. A takto to bude pokračovať každý týždeň. Vždy v piatok o 16:00 si vo svetielku prečítame dlhšiu a dlhšiu rozprávku, ktorú budete dopĺňať práve vy - naši svetielkáči. 

Ako sa dostať k výhre?

Príbeh Stratený dáždnik môžete "posunúť" podľa svojich predstáv dvomi základnými spôsobmi. Po odvysielaní piatkového svetielka (a prípadnom prečítaní aktuálneho stavu príbehu na webe lumen.sk) nám môžete poslať svoju verziu pokračovania rozprávky. Ozvať sa dá e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na adresu Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Ak sa takto zapojíte do našej súťaže, na konci prázdnin môžete vyhrať našu hlavnú cenu: postavičku Jinglíka, spoločenskú hru MONDO a knihu Cesta za malým princom. 

Podrobné informácie o súťaži a výhrach nájdete TU

AKTUÁLNY STAV PRÍBEHU

Slnečná ulica je plná pestrofarebných domov, pred ktorými rastú vysoké stromy vždy na jar posiate voňavými kvetmi. Uprostred ulice stojí veľký zelený dom s hnedou strechou a červenými dverami. Bývajú v ňom súrodenci Peťo a Janka s ich mamou a ockom. Obaja majú modré oči a hnedé vlasy. Peťo chodí do tretej triedy, jeho mladšia sestra  do druhej. Jedno ráno sa Peťo zobudil aj bez budíka. Myslel si, že je to deň, ako každý iný, keď si zrazu spomenul, že dnes aj so sestrou dostanú v škole vysvedčenie. „Janka, vstávaj, je posledný deň školy,“ zobudil svoju sestru s krikom, ktorým zobudil aj mamu a otca. „Nechaj ma ešte spať,“ odpovedala mu sestra. „No teda, ako vidím, dnes ťa netreba ani budiť,“ so smiechom odvetila mama Peťovi.

Peťo sa pozrel von oknom. „Ach, veď leje ako z krhly,“ povedal a pokračoval: „Dnes je predsa posledný deň školy, veď by malo svietiť slnko,“ zarazil sa. „Počasie si predsa nevyberieš,“ povedal ocko. Deti si išli umyť zuby a mama zatiaľ v kuchyni pripravila raňajky. „No poďte, aby ste nezmeškali do školy,“ zavolala všetkých k stolu. Všetko z tanierov rýchlo zmizlo.

„Choďte sa rýchlo obliecť,“ povedal ocko. Keďže vonku pršalo, otec sa rozhodol odviezť Janku a Peťka do školy. „Nezabudnite si dáždnik, dnes má celý deň pršať,“ zastavila ešte mama všetkých pri dverách. „Jasné mami,“ odpovedala Janka. „Neboj sa, dáždnik máme,“ povedal náhlivo Peťo.

V škole sa už nevedeli dočkať, kedy dostanú vysvedčenie a budú si môcť užívať prázdniny. Janka však bola trochu smutná, pretože vedela, že všetky spolužiačky uvidí zas až v septembri. Obaja mali na vysvedčení samé jednotky. Tešili sa na to, keď prídu domov. Rodičia im totiž sľúbili za dobré známky prekvapenie. Pani učiteľka prišla do triedy s veľkým tvrdým obalom. Vo vnútri už mala pripravené pre každého v druhej triede vysvedčenie. Nasledoval ešte príhovor pána riaditeľa, ktorý na záver s úsmevom povedal: „Prajem vám všetkým pekné prázdniny a nezabudnite, uvidíme sa v septembri.“

Po príhovore sa už všetci rozutekali zo školy preč. Aj Peťo a Janka. Smerovali na autobusovú zastávku, odkiaľ ich veľký „harmonikový“ autobus odviezol domov. Keďže vonku husto pršalo, autobus bol celkom plný. „Ako dobre, že sme ho stihli. Aspoň nezmokneme,“ povedala Janka.

A kým autobus zastal pri slnečnej ulici, vonku prestalo pršať. Janka povedala: ,,Peťo, poďme rýchlo domov, kým znova nebude pršať!“ A obaja sa rozbehli rýchlo domov, čo im sily stačili. Peťo doma vytiahol vysvedčenia z tašky, a ukázali ich rodičom. Mama s otcom sa veľmi potešili, keď videli, že na vysvedčeniach boli samé jednotky.

Peťo sa už nevedel dočkať, kedy dostanú za jednotky prekvapenie. Mama povedala: ,,Poďte mi pomôcť s taškami a ty Peťo zober tú krabicu.“ Peťo chytil záhadnú krabicu a hovorí: „Je ťažká. Čo v nej asi je,“ začudoval sa. Než to však dopovedal, odrazu sa krabica začala hýbať a o chvíľu z nej vyskočil psík. A mama s otcom zakričali ,,PREKVAPENIE“.

Peťo s Jankou sa veľmi potešili, keď uvideli psíka. „Jej, ten je krásny,“ hneď sa na psíka vrhla Janka. „Ako sa bude volať,“ spýtal sa zvedavo ocko. ,,Je celý biely, ako sneh. Volajme ho Bielko,“ povedal Peťo.  ,,Áno, áno, to je pekné meno,“ pridala sa nadšená Janka.

Malý biely psík, ktorý z diaľky vyzeral ako klbko vlny, pobehoval po celom dome a natešene štekal. „No dobre a kto sa bude o Bielka starať,“ spýtala sa mama. „No predsa my,“ postavil sa Peťo a Janka ho doplnila: „Veď sme už dosť veľkí!“ „A budete ho venčiť a aj upratovať po ňom,“ pokračoval otec. „Nebojte sa, my to zvládneme,“ upokojoval rodičov Peťo. „Ale najskôr ho bude treba vycvičiť. Ale s tým vám pomôže ocko, však,“ obrátila sa mama na otca. „Áno, pomôžem,“ povedal otec.

Všetci si posadali spolu k stolu. Z večere sa ušlo aj novému členovi rodiny. Na druhý deň sa Janka a Peťo nevedeli dočkať, ako spolu pôjdu vyvenčiť Bielka. Nový člen rodiny sa zobudil zo všetkých ako prvý a išiel všetkých členov rodiny zobudiť. „Hav, hav,“ štekal Bielko a vyskočil do postele najskôr k Peťovi a potom k Janke. „Prestaň, to šteklí,“ odháňala Bielka z postele Janka. „Veď už som celý mokrý z toho, ako si mi vyoblizoval tvár,“ povedal so smiechom Peťo. „Deti, je čas ísť vyvenčiť Bielka,“ povedala súrodencom mama.

Vonku ale začalo pršať. Peťo si povzdychol a povedal. „Janka, dajme si na seba pršiplášte a zoberme si dáždniky. Potom už nebudeme mokrí.“ Ale Peťo nevedel nájsť svoj dáždnik. Tak mu mama požičala svoj. „Nech sa páči, aby si nezmokol,“ povedala mama Peťovi. „Ďakujem,“ odvetil Peťo.

A ako to bude ďalej? To je na vás, milí svetielkáči. Napíšte nám pokračovanie nášho príbehu e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Poponáhľajte sa, aby ste to stihli do najbližšieho piatkového svetielka 10. júla o 16:00.