Pomôžte nám dokončiť rozprávku a vyhrajte skvelé ceny v našej súťaži. Prečítajte si náš príbeh a doplňte vaše pokračovanie.

Ako to funguje?

V piatok 26. júna sme začali čítať rozprávku Stratený dáždnik. Avšak, prečítali sme len jej začiatok. A vašou úlohou bude tento príbeh postupne dopĺňať. Poštou, e-mailom alebo telefonicky sa budete môcť zapojiť so svojimi námetmi. Spomedzi nich vždy jeden vyberieme a pripojíme k začiatku rozprávky. A takto to bude pokračovať každý týždeň. Vždy v piatok o 16:00 si vo svetielku prečítame dlhšiu a dlhšiu rozprávku, ktorú budete dopĺňať práve vy - naši svetielkáči. 

Ako sa dostať k výhre?

Príbeh Stratený dáždnik môžete "posunúť" podľa svojich predstáv dvomi základnými spôsobmi. Po odvysielaní piatkového svetielka (a prípadnom prečítaní aktuálneho stavu príbehu na webe lumen.sk) nám môžete poslať svoju verziu pokračovania rozprávky. Ozvať sa dá e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na adresu Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Ak sa takto zapojíte do našej súťaže, na konci prázdnin môžete vyhrať našu hlavnú cenu: postavičku Jinglíka, spoločenskú hru MONDO a knihu Cesta za malým princom. 

Podrobné informácie o súťaži a výhrach nájdete TU

AKTUÁLNY STAV PRÍBEHU

„Aj ja dúfam, že ho dostaneme späť,“ povedal Peťo s trošku väčšou nádejou ako Janka. „Ale poďme ho už hľadať, vonku už prestalo pršať.“ Peťo si vyzliekol sveter, lebo vonku sa už pomaly začalo otepľovať a už aj chcel ísť zachraňovať Bielka. „Peťo, počkaj! Babka, dedko, poďte aj vy!“ povedala Janka a dúfala, že dedko s babkou pôjdu s nimi. „Ale Janka, deduško s babičkou nepôjdu. Je to pre nich predsa len dlhá cesta,“ povedala mamička. „To je škoda,“ povedala Janka: „ale rozumiem.“ 

V tom dostal ocko nápad: „Keď už nemôžu ísť babka s dedkom, môžete si zavolať niekoho na pomoc pri hľadaní.“ „Áno, zavoláme Silviu a Mareka.“ Hneď zatelefonovali kamarátom a vybrali sa hľadať Bielka a pytliakov. Ani starí rodičia sa medzitým doma nenudili. Babka malým pátračom upiekla koláč a dedko sa pustil do čítania novín. Veľmi rád čítal o tom, čo sa vo svete deje a potom o tom všetkým rozprával. Babička rada trávila veľa času v kuchyni, lebo dedko bol veľký jedák.

Naši pátrači prišli do parku. Peťo s Jankou im ukazovali cestu.  Pamätali si ju veľmi dobre, až na rázcestie, kde namiesto toho, aby išli doľava, išli doprava. Blúdili lesom a nepočuli ani zúfalé štekanie ich Bielka. „Ja neviem Janka či sme nezablúdili, veď si pamätám, že touto cestičkou sme nešli. Tento les je bludisko,“ povedal Peťo a snažil sa všetkých dostať k miestu, kde našli pytliakov.

Janka mu tiež pomáhala, no správnu cestu sa im nedarilo nájsť. „Peťo ten les je naozaj hotové bludisko. Všade okolo nás iba stromy, ja sa bojím!“ povedala Janka a pritúlila sa k mamičke. No Peťo sa nevzdával. Mama s ockom boli vždy veľmi hrdí, že je Peťo taký odvážny a vytrvalý, ale že až takto to naozaj nevedeli. „Aha, pozrite sa,“ vykríkol Peťo a prstom ukázal na cestičku, ktorá viedla po pravej strane. „Áno, už si spomínam,“ povedala Janka. Cestička ich priviedla na miesto, kde stálo dvanásť stanov a kde stretli pytliakov. „Čo budeme robiť?“ spýtala sa Janka. „Poďte sem, mám plán,“ povedal Marek. (doplnené 7. augusta)

,,A aký?“ nedočkavo sa pýta Peťo Mareka. ,,Počúvajte,“ povie Marek ako nejaký kapitán. ,,Opýtam sa vás jednu otázku: Aké je číslo na políciu?“ Každý mlčal a ocko s mamkou sa len pousmiali. Napokon sa pýta Silvia: ,,Počúvaj, Marek! Ty si najstarší a najväčší z nás všetkých, tak prečo nám to telefónne číslo na políciu nepovieš ty?“ Marek sa len zasmial a povedal: ,,Vieš, ja vás len skúšam či to viete!“ Všetci však prisvedčili, že o tom ani netušia. ,,Tak, ja vás to naučím! Počúvajte!“ zavelil Marek. ,,Každé telefónne číslo sa začína začiatkom stopäťdesiat. A predstavte si, že namiesto posledného čísla nula, čiže stopäťdesiat, a je namiesto nej skrútená hasičská hadica. Hádajte, číslo na koho to je?“ ,,Na hasičov!“ odpovedal na otázku Peťko. ,,Výborne! počúvajte ďalej! Posledné číslo päť, čiže stopäťdesiatpäť, si predstavte, že namiesto neho je tam invalidný vozíček. Takže toto číslo je na koho?“ ,,Na záchranku!“ povie Silvia. ,,Perfektne! Ďalšie posledné číslo osem, čiže stopäťdesiatosem, sú namiesto neho putá. Číslo na koho to je?“ ,,Na, na, na policajtov!“ povedala Janka, ale nie celkom naisto, lebo to nevedela. ,,Aj to je dobré! A posledné číslo je tiesňová linka!“ ,,A prečo sa to volá tiesňová linka?“ pýta sa Janka. ,,Preto, lebo keď zatelefonuješ na tiesňovú linku, zavoláš aj hasičov, aj policajtov, aj záchranárov. Povieš im, čo sa stalo a oni už podľa toho vedia, koho majú na dané miesto poslať.“ „A aké je to číslo?“ pýta sa zvedavá Silvia. „To číslo je stodvanásť!“ dopovedal Marek. „Tvoj plán bol teda naučiť nás telefónne čísla?“ opýtal sa Peťko. „Nie,“ zasmial sa Marek. „Môj plán je zatelefonovať na políciu a oni si už s pytliakmi poradia.“ „Áno, Marek má pravdu.“ povedal otec, ktorý už držal mobil a vyťukával číslo 158. Kým otec telefonoval, všetci so zadržaným dychom sledovali, či náhodou niekde neuvidia Bielka. Ale nič....V tom sa otec vrátil. „Policajti sú na ceste. Kým ale prídu, musíme urobiť dôležitú vec.“ (doplnené 14. augusta)

A ako to bude ďalej? To je na vás, milí svetielkáči. Napíšte nám pokračovanie nášho príbehu e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Poponáhľajte sa, aby ste to stihli do najbližšieho piatkového svetielka 21. augusta o 16:00.