Pomôžte nám dokončiť rozprávku a vyhrajte skvelé ceny v našej súťaži. Prečítajte si náš príbeh a doplňte vaše pokračovanie.

Ako to funguje?

V piatok 26. júna sme začali čítať rozprávku Stratený dáždnik. Avšak, prečítali sme len jej začiatok. A vašou úlohou bude tento príbeh postupne dopĺňať. Poštou, e-mailom alebo telefonicky sa budete môcť zapojiť so svojimi námetmi. Spomedzi nich vždy jeden vyberieme a pripojíme k začiatku rozprávky. A takto to bude pokračovať každý týždeň. Vždy v piatok o 16:00 si vo svetielku prečítame dlhšiu a dlhšiu rozprávku, ktorú budete dopĺňať práve vy - naši svetielkáči. 

Ako sa dostať k výhre?

Príbeh Stratený dáždnik môžete "posunúť" podľa svojich predstáv dvomi základnými spôsobmi. Po odvysielaní piatkového svetielka (a prípadnom prečítaní aktuálneho stavu príbehu na webe lumen.sk) nám môžete poslať svoju verziu pokračovania rozprávky. Ozvať sa dá e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na adresu Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Ak sa takto zapojíte do našej súťaže, na konci prázdnin môžete vyhrať našu hlavnú cenu: postavičku Jinglíka, spoločenskú hru MONDO a knihu Cesta za malým princom. 

Podrobné informácie o súťaži a výhrach nájdete TU

AKTUÁLNY STAV PRÍBEHU

Peťo hľadal a hľadal, nakoniec aj našiel. Na povale v krabici ležala stará a zaprášená mamina baterka. Najskôr sa nechcela zapnúť, ale keď ňou Peťo trochu zatriasol, odrazu povalu zalialo svetlo. „Janka, pozri, čo som našiel,“ išiel natešený Peťo ukázať sestre baterku. „Hurá, aspoň sa už nebudem tak veľmi báť,“ povedala Janka. V tom obaja začuli silný buchot na dvere. „Peťo, čo sa to deje?“ spýtala sa Janka a silno objala svojho brata. „Upokoj sa, to možno len niekto búcha na dvere. Pretože keď nefunguje elektrina, nefunguje potom ani zvonček. Pôjdem sa pozrieť k dverám,“ povedal Peťo a odišiel sa pozrieť, kto to tak búcha na dvere.

Keď otvoril dvere, boli tam iba dedko s babkou, ktorí prišli pozrieť vnúčatá na víkend. A obaja boli zvedaví, kde majú rodičov, a kde Bielka. Peťo s Jankou dedkovi a babke porozprávali všetko poporiadku. Aj o tých pytliakoch. A aj o plagáte na autobusovej zastávke. Babka s dedkom boli celý čas ticho a iba počúvali. Keď Peťo s Jankou skončili, babka sa zamyslela a povedala: ,,No dobre, a prečo tu len tak sedíme? Mali by sme tých vašich rodičov ísť hľadať. Keď hľadajú svoje deti po meste v takom nečase." ,,Áno, máš pravdu, babka." pritakala Janka.

Ale mama s ockom sa už vracali domov. Keď sa už babka s dedkom a súrodencami chystali ísť ich hľadať do mesta a otvorili dvere, stáli v nich mama s ockom. Deti sa veľmi potešili, že mohli byť znova s nimi. Mama s ockom sa išli prezliecť, lebo vonku veľmi premokli. Babka zatiaľ všetkým v kuchyni uvarila teplý čaj. Po asi hodine sa zrazu všetky svetlá opäť rozsvietili. „Hurá, konečne elektrina,“ potešili sa deti a išli si pustiť televízor. „Ach, táto dnešná mládež, bez televízora a telefónu ani na krok!“ mrmlal si dedko popod nos.

„Aká som rada, že sa vám nič nestalo,“ potešila sa mama. „A kde je Bielko?“ spýtal sa ocko. Janka s Peťom porozprávali svoju neuveriteľnú príhodu aj rodičom. „Nehneváte sa?“ spýtala sa Janka a urobila pritom na rodičov psie oči. „Ale pravdaže sa nehneváme,“ povedal ocko pokračoval: „Veď to predsa nebola vaša vina.“ Ako to dopovedal, hneď aj objal Janku a Peťa. ,,Nejako si to s nimi vybavíme, dobre?" povedali rodičia. Janka len smutno povedala Peťovi: ,,Dúfam, že toho nášho Bielka dostaneme späť!“ (doplnené 31. júla)

„Aj ja dúfam, že ho dostaneme späť,“ povedal Peťo s trošku väčšou nádejou ako Janka. „Ale poďme ho už hľadať, vonku už prestalo pršať.“ Peťo si vyzliekol sveter, lebo vonku sa už pomaly začalo otepľovať a už aj chcel ísť zachraňovať Bielka. „Peťo, počkaj! Babka, dedko, poďte aj vy!“ povedala Janka a dúfala, že dedko s babkou pôjdu s nimi. „Ale Janka, deduško s babičkou nepôjdu. Je to pre nich predsa len dlhá cesta,“ povedala mamička. „To je škoda,“ povedala Janka: „ale rozumiem.“ 

V tom dostal ocko nápad: „Keď už nemôžu ísť babka s dedkom, môžete si zavolať niekoho na pomoc pri hľadaní.“ „Áno, zavoláme Silviu a Mareka.“ Hneď zatelefonovali kamarátom a vybrali sa hľadať Bielka a pytliakov. Ani starí rodičia sa medzitým doma nenudili. Babka malým pátračom upiekla koláč a dedko sa pustil do čítania novín. Veľmi rád čítal o tom, čo sa vo svete deje a potom o tom všetkým rozprával. Babička rada trávila veľa času v kuchyni, lebo dedko bol veľký jedák.

Naši pátrači prišli do parku. Peťo s Jankou im ukazovali cestu.  Pamätali si ju veľmi dobre, až na rázcestie, kde namiesto toho, aby išli doľava, išli doprava. Blúdili lesom a nepočuli ani zúfalé štekanie ich Bielka. „Ja neviem Janka či sme nezablúdili, veď si pamätám, že touto cestičkou sme nešli. Tento les je bludisko,“ povedal Peťo a snažil sa všetkých dostať k miestu, kde našli pytliakov.

Janka mu tiež pomáhala, no správnu cestu sa im nedarilo nájsť. „Peťo ten les je naozaj hotové bludisko. Všade okolo nás iba stromy, ja sa bojím!“ povedala Janka a pritúlila sa k mamičke. No Peťo sa nevzdával. Mama s ockom boli vždy veľmi hrdí, že je Peťo taký odvážny a vytrvalý, ale že až takto to naozaj nevedeli. „Aha, pozrite sa,“ vykríkol Peťo a prstom ukázal na cestičku, ktorá viedla po pravej strane. „Áno, už si spomínam,“ povedala Janka. Cestička ich priviedla na miesto, kde stálo dvanásť stanov a kde stretli pytliakov. „Čo budeme robiť?“ spýtala sa Janka. „Poďte sem, mám plán,“ povedal Marek. (doplnené 7. augusta)

A ako to bude ďalej? To je na vás, milí svetielkáči. Napíšte nám pokračovanie nášho príbehu e-mailom na svetielko@lumen.sk alebo poštou na Rádio LUMEN, Kapitulská 2, 974 01, Banská Bystrica. Poponáhľajte sa, aby ste to stihli do najbližšieho piatkového svetielka 14. augusta o 16:00.