Aj viac ako týždeň pred koncom roka stále nevieme, či nás bude mať kto v januári ošetriť. Ministerstvo zdravotníctva sa s Lekárskym odborovým združením stále nedohodlo a výpovede lekárov sú tak stále na stole. Prečo si ale lekári zaslúžia minimálne morálnu podporu, v Kompase týždňa komentuje Terézia Rončáková z Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku.

V domácej slovenskej politike v týchto dňoch asi nie je pálčivejšia téma, než výpovede lekárov a stav nášho zdravotníctva. Extrémny nátlakový prostriedok výpovedí má vláda, ale aj chudák pacient, na stole vo veľmi krátkom čase už druhýkrát. Len v roku 2022 lekárske odbory vyrokovali v podobne napätej situácii rapídne zvýšenie platov a množstvo ďalších bodov na ozdravenie slovenských nemocníc.

Prečo teda nie je pokoj? Odpoveď je jednoduchá. Plnenie memoranda sa zanedbávalo a táto vláda ho v rámci konsolidácie pred troma mesiacmi porušila explicitne a drastickým spôsobom. To vyburcovalo lekárov ku kolektívnemu rozhorčeniu. Treba uznať, že dosiahnuť kolektívnu vzburu voči vedení na akomkoľvek pracovisku je raritné a musia byť na to veľmi vážne dôvody. Ľudia vo všeobecnosti neradi vystupujú zo svojej komfortnej zóny. Všetci máme tendenciu sa radšej prispôsobiť a, ako sa hovorí, ťahať káru, kým sa to ako tak dá.

Aj lekári v rozhovoroch, ktoré teraz môžeme v rôznych médiách čítať, hovoria, že táto situácia im spôsobuje veľký stres, obzvlášť v predvianočnom období, keď je človek nastavený na stíšenie. Sú pod tlakom manažmentu, aby výpovede stiahli, niekde im zamedzili cirkuláciu potrebnú k atestácii, niekde im zatrhli konferencie a kongresy, alebo dokonca zakázali operovať. Napriek tomu odolávajú. Ako sami vysvetľujú, považujú tento prostriedok za posledný, ktorý ešte dokáže vyburcovať vládu k riešeniu problémov v zdravotníctve. Tie sú systémové a ich analýza by na tomto mieste zabrala priveľa času a pravdepodobne by aj tak bola laikovi málo zrozumiteľná.

V skratke však možno vyzdvihnúť spomedzi aktuálnych požiadaviek, okrem vzdelávania mladých lekárov a okrídleného DRG, čiže diagnostického klasifikačného systému, najmä platobné toky od poisťovní do nemocníc. Tie sú dlhodobo katastrofálne nespravodlivé. Ministerstvo ich však odmieta riadiť zhora a ponecháva nemocnice napospas svojvôli poisťovní. Kto tieto nedostatky vidí najlepšie, sú práve lekári. Nemala by to byť ich vec. Systém by mal fungovať mimo nich a mal by im umožňovať čo najlepšie vykonávať svoju prácu a rozvíjať svoje zručnosti, ale deje sa opak.

Mnohých to unavuje a domotivuje a aj teraz zaznievajú hlasy, že odbory s doktorom Petrom Visolajským na čele sú jedna z mála inštancií, ktoré ešte majú víziu, energiu a odhodlanie. Samozrejme, lekári by mohli odísť z nemocníc do ambulancií, do súkromných nemocníc, alebo do zahraničia. Na šťastie pacientov im však očividne nejde iba o seba. Dôkazom toho sú aj nadčasy a nočné služby.

Keďže v nemocniciach je primálo lekárov, dávno majú naplnenú zákonnú povinnosť a v záujme fungovania oddelení slúžia dobrovoľne mnoho hodín nad jej rámec. Preto keď ich minister vnútra nazve teroristami a vláda ich zákonom núti pracovať pod hrozbou väzenia, strácajú ochotu takto dobrovoľnícky zachraňovať nefunkčný systém a tento týždeň mnohí podali aj výpovede z nadčasov. Svedčí to o kolapse komunikácie medzi vládou a lekármi. Táto vláda sa pritom netají tým, že zdravotníctvo nie je jej prioritou.

Premiér Robert Fico ho doslova vyhlásil za tému, ktorá sa ho netýka. Jeho víťazná a najsilnejšia strana nemala o tento rezort záujem a prenechala ho Hlasu. Celý prvý rok vládnutia sústredila vláda energiu do reformy trestného práva, rušenia Špeciálnej prokuratúry a Národnej kriminálnej agentúry, akoby zabezpečenie beztrestnosti niekoľkým ľuďom bolo najakútnejším problémom fungovania štátu.

Teraz ide v konflikte s lekármi na hranu, na akú sa nedostala ani Dzurindova, ani Radičovej, ani Hegerova vláda a snaží sa ľudí presvedčiť, že lekárom ide o nejakých 62 eur, o ktoré ich obrala konsolidácia. Je to nízka hra na strunu závisti a podcenenie občanov, ktorí si dobre pamätajú predražené CT-čka v Piešťanoch, Košiciach a inde, predraženú nemocničnú stravu v Trenčíne, Banskej Bystrici, Poprade a Trnave, fiktívny ozdravný plán od kotolníka v Žiline, zmluvy Všeobecnej zdravotnej poisťovne so slávnou tetou Ankou, fiktívne upratovacie služby, povestné rodinkárstvo niekdajšieho podpredsedu strany Smer Pavla Pašku, divný záchranársky tender Richarda Rašiho a mohli by sme pokračovať lineárnymi urýchľovačmi, pozemkami pod heliport, vakcínami proti prasacej chrípke.

To všetko sa dialo za vlád Roberta Fica. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa teraz v tomto štýle nechcelo pokračovať. Na priamy a citeľný úkor každého z nás. Nie je správne, aby za to trpeli tí, ktorí sa rozhodli na problémy poukázať, aj za cenu vlastného pohodlia a osobného zabezpečenia. Naopak, protestujúci lekári si zasluhujú aspoň morálnu podporu.