Celková čiastka
Zostávajúci čas
Kto sú cirkevní otcovia?
Apokalypsou apoštola Jána sa skončilo novozákonné zjavenie a začalo sa „obdobie Cirkvi“, t.j. obdobie, v ktorom spoločenstvá veriacich v Krista, roztrúsené po celom svete a vedené Svätým Duchom, čelia dejinným skúškam. V často konfliktnej dynamike každodennej existencie sa objavujú problémy rozličnej povahy, ktoré podnecujú veriacich k definovaniu riešení, ktoré by boli v zhode s evanjeliovým diktátom, hlavne v epoche a prostredí, v ktorom sa na počiatku vyvíjalo kresťanstvo a množili sa prejavy nepriateľstva voči novému náboženstvu.
Bolo úlohou predovšetkým cirkevných otcov vypracovať odpovede, ktoré pre svoju autoritatívnosť predstavujú dodnes povinné vzťažné body pre cirkevné povedomie. Cirkevní otcovia boli tými osobnosťami, pričom takmer vždy išlo o biskupov s osobitnou pastoračnou zodpovednosťou, ktoré kázaním a spismi v rozhodujúcej miere vplývali na vývoj kresťanskej doktríny, ako aj na formovanie kresťanského obyčaja, a spájali pri tom v sebe konštantné charakteristiky svätého života, múdrosti, starobylosti.
Patristická literatúra
Literatúra, ktorú cirkevní otcovia zanechali, má predovšetkým praktický charakter, t.j. aj vtedy, keď hovorí o doktrinálnych otázkach, prezentuje sa ako literatúra intervencie do danej situácie. Ide o literatúru, ktoré si kladie za cieľ pôsobiť na existujúce vzťahy a modifikovať ich. Patristická literatúra sa značne odlišuje od klasickej literatúry a nikdy sa nerodí ako dielo od stola, ktoré je napísané intelektuálmi pre intelektuálov. Skôr ide o „kázanie“ zamerané na konverziu myslenia a života publika, na ktoré sa obracia. Patristická literatúra nakoniec hlboko zmenila jazykové i literárne nástroje zdedené z minulosti.
Cirkevní otcovia sú ľudia antiky, vychovaní v civilizácii grécko-rímskeho sveta: od tejto civilizácie prevzali jazykové formy i formy myslenia, do ktorých potom preliali „nové víno“ zjavenia. Hlavnými jazykmi, v ktorých sa vyjadrovali, sú gréčtina a latinčina, dva najdôležitejšie spomedzi jazykov, ktorými sa v tejto dobe hovorilo v Rímskom impériu. Avšak existuje aj kresťanská literárna produkcia v iných menších jazykoch: sýrčine, kopštine, arménčine, gruzínčine či etiópština. V nich sa uchovala v preklade z gréčtiny séria diel, ktoré sa v gréckom jazyku stratili.
Geografické oblasti a chronologické vymedzenia
Geografické oblasti, v ktorých pôsobili cirkevní otcovia, sa podstatne zhodujú s oblasťami, ktoré tvorili Rímske impérium, to znamená, že ide o regióny okolo pobrežia Stredozemného mora. Ide o obrovské územie, ktorého okrajovými bodmi sú na Západe Španielsko a na Východe Mezopotámia (dnešný Irak), na Severe Anglicko a na Juhu Egypt.
Čo sa týka chronologického vymedzenia patristickej doby, zvyčajne sa necháva začínať dokumentmi, ktoré nasledovali bezprostredne po Novom zákone, t.j. takzvanými Apoštolskými otcami na konci 1. storočia, a ukončiť sa necháva okolo polovice 5. storočia v epoche veľkých ekumenických koncilov v Efeze (431) a Chalcedóne (451).
Po týchto dátumoch postupujúci jazykový a kultúrny zlom v oblasti Stredozemného mora viedol k dvom odlišným kresťanským tradíciám, ku grécko-byzantskej s centrom v Konštantínopole a k latinskej okolo rímskeho Apoštolského stolca.
Zdroj: Introduzione a padri della Chiesa, Isg 2003.
Celková čiastka
Zostávajúci čas
Info: +421 48/471 0810 Po-Pia 09:00-15:00 Facebook Instagram