Ukrajina od 1. januára uzavrela kohútik. Ruský plyn na Slovensko cez jej územie už netečie. Slovenský premiér Robert Fico situáciu vo štvrtok riešil v Bruseli. Jednostranné rozhodnutie Kyjeva označil za nesprávne a iracionálne a pohrozil mu prerušením dodávok elektriny. Rovnako sľubuje zastavenie humanitárnej pomoci na Ukrajinu aj zníženie či odňatie dávok pre ukrajinských utečencov. Kto je teda skutočným rukojemníkom v boji o tranzit plynu? Nad tým sa zamýšľa v Kompase týždňa vedecký pracovník v oblasti práva Martin Píry.

Skončili sa Vianoce a máme tu už aj nový rok a ja sa chcem s vami podeliť o to, čo ma v tomto období mimoriadne vyrušilo. Zdá sa, že rukojemníkom vojny o tranzit plynu, podčiarkujem nie o plyn pre slovenské domácnosti, ale o tranzit plynu cez Slovensko, sa stanú, ako to povedal predseda vlády, občania Ukrajiny na Slovensku. Z takéhoto vznešeného opisu týchto osôb by sme mohli mať pocit, že sú to pomaly dovolenkári, ktorí na Slovensku trávia svoje prázdniny alebo svoje dovolenkové obdobie. V skutočnosti ide o niekoľko kategórií ľudí. Od tých, ktorí tu prišli dávno pred vypuknutím konfliktu a sú dnes zamestnaní v rámci našich firiem, alebo sami majú firmy a ponúkajú služby našim občanom.

Platia dane a sú na strane príjmov štátneho rozpočtu. Po vypuknutí konfliktu z Ukrajiny utekalo veľké množstvo ľudí, ktorí boli bohatí a utekali na svojich SUV-čkách, Mercedesoch a bavorákoch, presne tak, ako by to urobili všetci zo Slovenska, keby tu lietali rakety, brali svoj majetok, aj ten najcennejší a utekali niekde inde, do bezpečnej krajiny. Títo ľudia, ktorí sú na Slovensku, určite nie sú odkázaní na štátny rozpočet Slovenska a naopak svojimi nákupmi, svojim denným životom, sú prínosom pre príjem štátneho rozpočtu, lebo asi každý poslucháč vie, že každý, kto kupuje, tak svojím spôsobom sa podieľa na príjmoch štátneho rozpočtu.

Potom je tu veľká množina ľudí, ktorí neprišli na SUV-čkách, mnohokrát prišli len s igelitkami v rukách a medzičasom si našli na Slovensku zamestnanie. A to z toho dôvodu, že nemali príbuzných v Nemecku, v Rakúsku, vo Francúzsku a ich začiatok aj koniec cesty je v malebnej krajine pod Tatrami, ktorá sa pýši tým, že je plná kresťanských a dobrosrdečných ľudí. Títo občania Ukrajiny sú zvyčajne ženy a deti, ktoré si našli u nás prácu, deti školu, učia sa náš jazyk. A v mnohých odvetviach národného hospodárstva, ako je napríklad zdravotníctvo, sú veľmi výrazným prínosom, keďže je všeobecne známy nedostatok kvalifikovanej sily v tejto oblasti. Bohužiaľ, ak vláda a parlament nemá zmeniť Zákonník práce a zakázať Ukrajincov zamestnávať, tak ani s touto skupinou si vláda a oficiálne autority štátu nepomôžu, pretože rovnako ako tá prvá, aj keď v odlišnej miere a odlišným spôsobom, sú na strane príjmov štátneho rozpočtu.

Ale potom z Ukrajiny odišla aj časť ľudí, ktorá z hľadiska svojho osobitného postavenia, čerstvé mamičky alebo mamičky s veľmi malými deťmi, starí ľudia, rôzne hendikepovaní ľudia, vrátanie ľudí, ktorí sú postihnutí veľmi vážne rôznymi mentálnymi aj fyzickými diagnózami a ktorí sú závislí na našom štátnom rozpočte. Jediný dôvod, prečo sú na Slovensku, ktoré zrovna nie je sociálny a ekonomický raj Európy, je to, že nemajú možnosti presunúť sa ďalej a nemajú možnosti existovať v inej krajine Európskej únie, pretože tam nemajú príbuzných a ono viete, ľahko sa od stola hovorí, ale nie je úplne ťažké zobrať svojich pár slivák a vydať sa na pochod s neistou budúcnosťou, najmä keď máte veľmi malinké deti a neviete, čo vás čaká a koľko bude konflikt. Tieto osoby sú najzraniteľnejšie. 

A mňa to vyrušilo nie preto, že by som nerešpektoval absolútne legitímnu politiku vlády SR, ktorá vyšla z demokratických a slobodných volieb. Nie kvôli tomu, že by som nerešpektoval ich zahraničné politické aktivity, čo neznamená, že s nimi súhlasím, ale ako demokrat ich rešpektujem, ale kvôli tomu, že som ľudská bytosť. Hneď po vypuknutí vojny som sa viac ako niekoľko mesiacov pozeral týmto ľuďom z Ukrajiny, tým najchudobnejším a najzraniteľnejším, babičkám a deduškom, niekedy na vozíkoch, niekedy ľudí, ktorí boli hluchonemí a jediný ich sprievodca, bolo malé dievčatko, ktoré malo 7 rokov a mnohým iným hrdinom bežného dňa do očí a videl som zúfalstvo a strach.

Zobrať si najzraniteľnejších a najslabších, keďže tí jediní sú ekonomicky napojení na štát a tých jediných osud môže štát, Slovenská republika, ovplyvniť, ako rukojemníkov kvôli príjmu do štátneho rozpočtu z tranzitu plynu je niečo, čo prepáčte, ale zdá sa mi ako veľmi nepekné.

A apelujem na morálne autority v tejto krajine, aby možno aj prostredníctvom médií alebo sociálnych sietí povedali, či s takouto rukojemníckou drámou sú vo svojom svedomí a vo svojom morálnom presvedčení o tom, čo je správne, v poriadku. Opakujem, vláda a politika môže robiť veľa. Nie vždy s ňou súhlasíme, niekedy sme však povinní v záujme svedomia povedať, že toto je červená línia.

Sme radi, že nás počúvate a čítate. Aby sme mohli pokračovať vo svojej práci, podporte nás, prosím!