Duch Svätý sa tradične uctieva ako tretia božská osoba Najsvätejšej Trojice. 

Najdôležitejším svedkom o Duchu Svätom zostáva samotný Ježiš.

Ježiš bol počas svojho pozemského života nositeľom Ducha  – preto ten hebrejský titul Mesiáš (pomazaný Duchom Jahweho, gr. Christos) – a od svojho vzkriesenia a vyvýšenia je darcom Ducha (Mk 1,10; Lk 4,16–21; Jn 7,37–39; Sk 2,33).

V správe o zoslaní Ducha Svätého v Jeruzaleme a v príslušnom výklade v Petrovej reči sa trvalá prítomnosť Ducha Svätého vykresľuje ako základ bytia veriacich v Krista v spoločenstve Cirkvi, ktorá je novým Božím ľudom (Sk 2).

Osobitný dôraz na pneumatologickú kontinuitu Starého a Nového zákona kladie evanjelista Lukáš: Duch Jahweho je Duch Ježiša a jeho nebeského Otca a je darovaný Cirkvi.

Od začiatku svojej pozemskej existencie je Ježiš naplnený a vedený Duchom (Lk 1,35; 3,21n; 4,1; k tomu Mt 1,18); Ježišovo konanie a vyučovanie je dielom Ducha (Lk 4,16–30; k tomu Mt 12,28); Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie uvoľňujú Ducha pre pôsobenie pri veriacich skrze obrátenie a krst (Sk 2,23 n.32–34.37–42), skrze inšpiráciu apoštolov (15,28), ako aj skrze povolanie presbyterov, resp. biskupov (20,28).   

Trojičné úvahy pripravuje evanjelista Lukáš len do tej miery, že uvádza vedľa seba Boha, Ježiša a Ducha Svätého ako jediný subjekt, ktorý koná v dejinách spásy.

Evanjelista Ján hovorí o Duchu pravdy, ktorý vychádza z Ukrižovaného a svojím spôsobom ako zástupca Vyvýšeného k Bohu vydáva svedectvo o Ježišovi (Jn 7,39; 14,17; 15,26; 16,13; 1 Jn 5,6). Pritom Duch „berie“ od Syna, ktorý zas má všetko „od Otca“ (Jn 16,14n).    

Aj u evanjelistu Jána je Ježiš už za pozemského života nositeľom Ducha, ba prameňom Ducha. Ježiš dáva z Ducha, zo „živej vody“ každému, kto v neho verí (Jn 1,32n; 4,13n; 7,37–39). V Duchu prijmú učeníci po Veľkej noci svoje poslanie vrátane plnej moci odpúšťať hriechy (Jn 20, 21-23).  

Personálna dimenzia Ducha Svätého sa vyjadruje u Jána v reči o Tešiteľovi (gr. Parakletos); charakterizuje ho celý rad vzťahov: Duch pochádza od Otca, z ktorého „vychádza“. Duch oslavuje Ježiša a je poslaný Ježišom. Duch „zostáva“ pri učeníkoch, vyučuje ich, pripomína im, ohlasuje im, uvádza ich, vedie ich ďalej. Duch usvedčuje svet v jeho hriechu a nevere (porov. Jn 14-16). 

Podľa Pavlovho Listu Rimanom 5,5 Duch sprostredkúva božskú lásku. Keďže Pavol vidí v Duchu tak dar Otca, ako aj Syna, kresťanský život nadobúda trojičný ráz (1 Kor 12,4–6):

Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý.

Vychádzajúc zo svedectva Svätého písma a cirkevnej krstnej katechézy grécki cirkevní otcovia 4. storočia vypracovali náuku o rovnocennom božskom postavení Ducha: Existuje „jediné uzdravenie, ktoré sa deje od Otca skrze Syna vo Svätom Duchu“ (Atanáz [† 373] ep. Serap. 1,20) a: „Vo všetkom je Svätý Duch úplne neoddeliteľný a bez odstupu od Otca a Syna“ (Bazil [† 379], spir. 16,37).

Kapadóčania vidia v Duchu Svätom vlastnú osobu (gr. hypostasis), ktorá spolu s hypostázami Otca a Syna uskutočňuje jednu podstatu alebo prirodzenosť (gr. ousia alebo physis) Boha (Bazil Cézarejský [† 379] Eun. 1,9; 2,28).   

Katolícka cirkev sa na Prvom konštantínopolskom koncile v roku 381 zaviazala: Duch je „Pán a Oživovateľ, vychádza z Otca, vzdáva sa mu rovnaká poklona a sláva ako Otcovi a Synovi a hovoril skrze prorokov“ (DH 150). Tým bolo dogmaticky definované božstvo a personalita Ducha Svätého.