Celková čiastka
Zostávajúci čas
V komentári pre turínsky denník La Stampa Andrea Riccardi konštatoval: „Zatvorenie toľkých kostolov v severnom Taliansku, odvolanie slávenia omší, pohreby len v najužšom rodinnom kruhu a podobné opatrenia zanechali vo mne istú horkosť. Nie som špecialista na epidémie, no stojíme skutočne pred takými veľkými rizikami, aby sme sa museli zrieknuť nášho komunitného náboženského života? Opatrnosť je užitočná, ale azda sme sa nechali strhnúť veľkým protagonistom tejto doby – ‚strachom‘“.
Riccardi citoval výskumy amerického sociológa Rodneyho Starka o správaní raných kresťanov počas epidémií. Podľa Starkovho názoru sa práve ono výrazne pričinilo o rozmach kresťanstva v prvých storočiach.
Kresťania neutekali z mesta a pred druhými ako pohania, ale sa – motivovaní vierou – navzájom navštevovali a podporovali, spoločne sa modlili a pochovávali mŕtvych. Z dôvodu tejto svedomitej podpory a komunitnej a sociálnej spätosti bola aj miera ich prežitia vyššia než u nepokrstených.
„Časy sa menia,“ konštatoval zakladateľ Komunity svätého Egídia: „Najnovšie opatrenia v súvislosti s koronavírusom akoby banalizovali priestor kostola a zjavovali pritom mentalitu vládnucich.“
Vo svojom komentári, ktorý sa vzťahoval na severné Taliansko, Riccardi pripomenul, že obchody, supermarkety a kaviarne zostali otvorené a ani verejné dopravné prostriedky nie sú zastavené. A tak je to aj správne. S kostolmi sa však zaobchádzalo takmer ako s divadlami a kinami, ktoré sú povinné zavrieť.
Kostoly by síce mohli zostať otvorené, ale bez spoločnej modlitby. Treba si však položiť otázku, aké nebezpečenstvo predstavujú omše počas pracovných dní, na ktorých sa zúčastňuje zopár ľudí, „menej než v metre alebo supermarkete“. Len v regióne Emilia-Romagna sú naďalej možné omše počas pracovných dní.
Riccardi označil túto situáciu za „silný signál strachu“, ale aj za výraz nivelizácie Cirkvi na úroveň civilnej inštitúcie. Kostoly sú nielen rizikové „miesta zhromažďovania“, ale aj miesta Ducha: „Ako zdroje poskytujúce nádej a útechu v ťažkých časoch kostoly pripomínajú, že človek sa nemôže zachrániť sám.“
Zakladateľ Komunity svätého Egídia pripomenul Karola Boromejského, ktorý ako milánsky arcibiskup počas veľkej morovej epidémie v lombardskom hlavnom meste v rokoch 1576/77 navštevoval chorých, modlil sa s ľudom a naboso viedol kajúcnu procesiu.
Spoločná modlitba v kostole bezpochyby vyživuje nádej a solidaritu, myslí si Riccardi. Je to všeobecná skúsenosť, že silná spirituálna motivácia pomáha odolávať chorobám.
Celková čiastka
Zostávajúci čas
Info: +421 48/471 0810 Po-Pia 09:00-15:00 Facebook Instagram