Celková čiastka
Zostávajúci čas
Široko rozšírená radosť z konca Asadovej diktatúry je pochopiteľná, ale zato oveľa menej pochopiteľný je jasot nad domnelými osloboditeľmi. Príliš silno je v mysliach mnohých súčasníkov zakorenený mýtus o prelomovom roku 1989: Vtedy sa zrútili komunistické diktatúry v strednej a východnej Európe, cestu si kliesnila sloboda, ľudia, ktorí boli dlho utláčaní, budovali – s aktívnou pomocou EÚ – demokratické právne štáty.
Bola to skutočná hviezdna hodina dejín, vďaka ktorej sa Európa stala slobodnejšou, demokratickejšou, humánnejšou, teda európskejšou. S tým sa však spájali dva nesprávne závery: mylné presvedčenie, že na nastolenie demokratického poriadku postačuje odstrániť diktatúry, a ilúzia, že existuje celosvetovo zdieľaný ideál pokroku. Oba tieto závery boli v dejinách mnohokrát vyvrátené a logicky sú neudržateľné.
Od dekolonizácie Afriky v 50. rokoch 20. storočia až po zvrhnutie Saddáma Husajna v roku 2003 a Mubaraka v roku 2011 sa dá na mnohých príkladoch ilustrovať, že zakladanie politických strán, konanie volieb a vytváranie demokratických štruktúr nezaručuje ani slobodu a občianske práva, ani ľudskosť a právny štát. Koniec nespravodlivého poriadku nemusí nevyhnutne znamenať začiatok slobodného veku, lebo ľudská tendencia okamžite zneužiť každú novozískanú slobodu je rovnako silná ako gravitácia. Preto po skončení diktatúry alebo cudzej vlády často nasleduje rozkvet korupcie a obohacovania, klientelizmu a tribalizmu – a nová tyrania.
Keď sa zrútia staré poriadky (spravodlivé aj nespravodlivé), vždy sa objavia silní, šikovní a rýchli, ktorí chcú svoj kus koláča. A to bez ohľadu na distributívnu spravodlivosť; skôr podľa princípu: ja, potom moja rodina, môj kmeň, môj rod, moja dedina, moja etnická skupina, moji priatelia. Ohrozená je rovnosť všetkých pred zákonom, spravodlivosť a občianska spoločnosť. Prečo by mal silný brať ohľad na slabšieho, múdry na naivného, rýchly na pomalého? Toto všetko možno pozorovať v mnohých krajinách vrátane tých, ktoré poznajú politický pluralizmus, organizujú voľby a majú parlamenty.
Sýrii teraz hrozí to isté, čo Iraku po zvrhnutí Saddáma Husajna americkým prezidentom Georgeom W. Bushom v roku 2003: najskôr chaos, potom režim teroru zo strany tých, ktorí majú alebo si nárokujú väčšinu. Tam, kde sú voľby založené na etnických alebo konfesionálnych kritériách, sa demokracia stáva rizikom, útlakom etnických alebo konfesionálnych menšín väčšinou. Aby demokracia fungovala, formálne si vyžaduje aspoň možnosť, že väčšina sa môže stať menšinou – a naopak. To však platí len vtedy, ak ľudia hlasujú podľa záujmov alebo ideí – a nie podľa etnickej príslušnosti alebo konfesie. A navyše, demokracia prináša slobodu a ľudské práva pre všetkých len vtedy, ak existuje široké povedomie medzi obyvateľstvom o dôstojnosti každého človeka, a teda o verejnom blahu.
To nás privádza k spomenutej ilúzii, lebo nezávisle od formy štátu mnoho ľudí na celom svete nezdieľa náš ideál demokratickej občianskej spoločnosti. Z globálneho hľadiska je právny štát menšinovým programom. Sloboda a ľudská dôstojnosť sú kresťanské ideály, ale v žiadnom prípade to nie sú celosvetovo zdieľané ideály. Mali by sme byť realistickí. Nielen, ale aj čo sa týka novej Sýrie.
Zdroj: Stephan Baier https://www.die-tagespost.de/politik/ein-ende-der-diktatur-ist-noch-nicht-freiheit-art-258447
Celková čiastka
Zostávajúci čas
Info: +421 48/471 0810 Po-Pia 09:00-15:00 Facebook Instagram