Neskoro večer prichádzam na faru v Jenkovciach. Hľadám tu miestneho kňaza Mariána Kašaja. Za dlhým stolom sedí šesť ľudí, ktorí prišli chvíľu predo mnou. Päť žien a chlapec Andrij s nádhernými hnedými očami. Spolu s kňazom im prináša na stôl vývar a boršč mladá Ukrajinka, mamička dvoch malých detí. Navarila ich skupina Ukrajincov, ktorí na fare prespali minulú noc. Ako druhý chod sa podávajú cestoviny s mortadelou.

„Nikdy som také výborné nejedla,” hovorí stará pani s paličkou, ktorá prichádza s neterou Oľgou z Charkova. Oľga je docentka na univerzite. Teda bola. Univerzita je celá zbombardovaná. Ukazuje mi fotky. Podľa slov jej tety, idú nikam. Nikoho na západe nemajú. Pýtajú sa, či sa tu dá nájsť práca a koľko sa platí za byt. V dnešnú noc sú vďačné za horúcu vodu na umytie. Pani mi rozpráva dlho, na konci ma objíme so slzami v očiach, vďačná za vypočutie.

Blíži sa polnoc. Chystám sa nahrávať rozhovor s Mariánom Kašajom. Zazvoní však telefón. „Na hranici je mamička s dieťatkom. Môžeme ich priviesť,” znie otázka z telefónu. „Sme plní, ale privezte,” odpovie kňaz a ide pripraviť ďalšie lôžka. Až potom som mohol zaznamenať rozhovor pre TK KBS a Rádio Lumen.

Aká je hlavná úloha kňaza v dnešnej dobe na Slovensku vo farnosti blízko ukrajinskej hranice?

Úloha kňaza sa nemení. Prináša ľuďom Boha. To čakajú ľudia vo svojich farnostiach a aj tí, ktorí prechádzajú cez našu farnosť.

Nehovoríte však v súčasnosti o Bohu slovami ľuďom, ktorí k vám prichádzajú.

Boh prijal ľudskú prirodzenosť a stal sa človekom. Je jedným z nás. A to, čo nám zanechal, ohlasovanie radostnej zvesti, je v súčasnej situácii ešte viac aktuálnejšie.  A to zvlášť na východnom Slovensku a v pohraničí. Poznáme to naše známe: “Hosť do domu, Boh do domu.” Teraz prichádzajú naši priatelia pútnici s požehnaním, s veľkou pokorou a ešte s väčšou vďačnosťou.

Nazvali ste ich pútnikmi. Bežne sa však označujú ako utečenci…

Pútnik si uvedomuje, že prechádza touto zemou. Nevie kam chce doputovať. Aj títo naši bratia a sestry prichádzajú a mnohí nevedia kam ďalej. Potrebujú čas, upokojiť sa, zistiť možnosti. Komunikujú s priateľmi a následne sa rozhodujú len na nejaký úsek, potom znovu prehodnocujú situáciu a tak sa posúvajú ďalej.

Toto je prvá pomoc, ktorú dostávajú. Koľko ich prešlo cez farskú budovu za dva týždne?

Nezáleží na počte. Stačí, keď prejde jeden a nechá silný odkaz, odtlačok na tom mieste pre domácich. Na fare sa dá ubytovať 15 ľudí. Boli tu dobrovoľníci, aj rodiny. Za tých 14 dní je matematika rovnaká. Je to kvapka, keď im človek môže ponúknuť pomoc a prístrešie. Viac ako prístrešie je ľudskosť a za ňu sú veľmi vďační. Kvôli neľudskosti utekajú, tak tu môžu okúsiť dobrotu, že človek je ešte stále človekom.

To znamená, že aj o polnoci v prípade potreby sa brány plnej fary otvoria, pripravia sa ďalšie lôžka.

Telefonáty prichádzajú počas celého dňa, zvlášť večer. Nájde sa vždy miesto a spôsob.

Ako keby pútnici na fare dostávali tých päť T, ktoré nás učili v škole. Teplo, ticho, tekutiny, tíšenie bolesti…

Transport. Tých päť T by sa dalo zhrnúť do ľudskosti a do pocitu bezpečia. Keď prichádzala pútnička, nevedela kam smerujú jej kroky. Chcela byť len tam, kde je to bezpečné. To jej stačí. To je pre ňu hodnota. A chce sa vrátiť domov, keď to bude bezpečné. Ľudia idú nútene zo svojich domovov, nie preto, že by chceli.

Čo vás učí táto doba?

Asi len to, čo ma učili rodičia. Čo mi odovzdali. Teda byť normálnym človekom. Keď je ktosi, kto potrebuje podať pomocnú ruku a som pri ňom najbližšie, tak tú ruku podávam.

Covid nás vyrušil, na začiatku možno aj zjednotil. Teraz nás vyrušila vojna u susedov. Zobúdza nás to?

Kto príde do kontaktu s našimi bratmi a sestrami, je to pre neho čas zobudenia, ale mnohí v spoločnosti zostávajú neprebudení. Berú to ako informáciu, niečo neosobné. Kdesi je túžba pomôcť týmto ľuďom, ale asi nie až taká, že by sme chceli vstúpiť až do osobného vzťahu. Keď sa začneme zaujímať, či majú kam ísť a ako plánujú veci, keď nemajú nič, vtedy sa od nás akoby žiadalo, dať im ponuku. Tak, aby sme nemuseli ísť do týchto vecí až tak osobne, možnože zostaneme na povrchu. Preto by som odporúčal, aby každý mohol pod svoju strechu prijať týchto pútnikov. Budú obdarovaní a nebudú potrebovať si čítať titulky a riešiť politickú situáciu, ale okúsia dobrotu, ľudskosť a človečenstvo.

Asi mnohí si to nevedia predstaviť, že by pod svoju strechu pustili ľudí.

Nevedia.

Máme pekný zvyk. V mnohých rodinách mávame prichystaný na Štedrý večer prázdny tanier pre pútnika, pre hosťa, ktorý by zazvonil. Ale zrejme sme radi, že zostáva prázdny.

Ak sme zažili prijatie, keď sme boli v núdzi, tak o to viac vieme s dôvtipom pochopiť núdznych ľudí. Škoda, že sa musíme učiť na vlastných chybách a potrebujeme mať vlastnú skúsenosť, ako keby sme bez nej nevedeli nezištne otvoriť srdcia a naše príbytky.

Na fare ste mali aj dobrovoľníkov, kto to bol?

Tí, čo chcú konať dobro nezištne. Obetujú svoj čas, námahu, únavu. Prichádzali sem s veľkým otáznikom, čo tu budú robiť. Pre nich ten čas znamená, že sa mohli s prechádzajúcimi stretnúť a rozprávať sa, že mohli načúvať ich príbehom, a berú si týchto ľudí do svojich sŕdc a modlitieb. Musí to premeniť človeka. Nedá sa to vnímať odosobnene a nezaujato. Je to príležitosť premieňať svoje srdcia. Aj táto pôstna doba nás pozýva k normálnosti. Tieto skutky telesného milosrdenstva však nie sú vyčpecifikované nejakým časom, ale sú to, čo žijeme celým naším životom.

Vidíte v tom všetkom nádej? V tých osudoch ľudí, v ich nejasnej budúcnosti i v tej našej reakcii?

Túto situáciu vidím veľmi zblízka. Neviem, či o rok to budeme hodnotiť inak. Ale kríž, ktorý vstupuje do života človeka a aj pôstne obdobie, kedy viac upierame zrak na kríž, nemá to byť niečo, čo nás má zlomiť. Aj Kristov kríž hovorí o víťazstve lásky Boha k človeku. Aj takýto kríž, ktorý dolieha na našich bratov a sestry, zobúdza v nich i v nás dobrotu. Vidím aj druhú stranu kríža. Boh chce dať svoje požehnanie. Ľudia prichádzajú sem s veľkou nádejou a dôverou. Chceme vidieť nádej, aby sa situácia dostala do normálneho stavu, keď človek chce byť v bezpečí a doma so svojimi blízkymi. Doma, kde vyrastal, kde je viazaný na spomienky, susedov a priateľov.