Svätý apoštol Pavol učí, že naša viera v Boha a jeho zjavenie sa zrodila ako odpoveď na slovo, ktoré sa počúva (porov. Rim 10, 17). Preto Cirkev od počiatku, ako čítame v Skutkoch apoštolov, ohlasovala vzkrieseného Krista a učila vieru (porov. Sk 2, 14-41).

Kerygmou sa nazýva ohlasovanie paschálnej udalosti Kristovej smrti a vzkriesenia, manifestovanej v svedectve života kresťanského spoločenstva.

Kerygma je spojená s výzvou uveriť v Ježiša Krista. Viera vedie k obráteniu, prijatiu krstu a pripravenosti nasledovať Krista. Kyjevský metropolita Hilarion doslova napísal: „V toto verím a nebudem zahanbený; pred národmi budem vyznávať túto vieru a za jej vyznávanie položím svoj život.“

Katechézou sa nazýva výklad kresťanského učenia, ktorý slúži príprave katechumenov na krst, vovádzaniu veriacich do Cirkvi a prehlbovaniu ich viery.

Príklady apoštolskej katechézy nachádzame najmä v Prvom liste apoštola Pavla Korinťanom, v ktorom apoštol odpovedá na otázky veriacich a objasňuje spojitosť medzi vierou a každodenným životom.

Cieľom katechézy ako základnej činnosti Cirkvi je vyučovať a vychovávať kresťanov vo viere a vovádzať ich do spoločenstva s Ježišom Kristom a cirkevným spoločenstvom. Katechéza má systematický charakter. Objasňuje kresťanské chápanie osobného a spoločenského života veriacich ľudí vo svetle učenia Krista a Cirkvi.

V apoštolskom ohlasovaní evanjelia pokračovali cirkevní otcovia, z ktorých prví boli učeníkmi apoštolov: svätý hieromučeník Kliment, rímsky pápež; svätý Ignác Bohonosec; a svätý Polykarp Smyrniansky. Ich učenie a svedectvo viery bolo prijaté od Kristových apoštolov, a z tohto dôvodu je v osobitnej úcte v kresťanskom spoločenstve.

Cirkev uznáva tých, ktorí kázali evanjelium podľa pravdy učenia a svätosťou života, a označuje ich za cirkevných otcov. Z tohto dôvodu ohlasovali blahozvesť mocou Svätého Ducha, Ducha pravdy. Tak sa pre Cirkev stali otcami vo viere a stali sa podobnými apoštolovi Pavlovi, ktorý povedal: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1Kor 4, 15-16).

Cirkevní otcovia boli svedkami apoštolskej Tradície. Bránili jej čistotu a zosúladili s ňou svoje vlastné teologické učenie. Plnosť Božieho zjavenia sa nachádza v Ježišovi Kristovi. Avšak v priebehu dejín Cirkev postupne odhaľovala hĺbku tohto Zjavenia. Vo svojich kázňach a výkladoch cirkevní otcovia ďalej prehlbovali porozumenie apoštolskej Tradícii a vyznávali ho koncilovým spôsobom. Ich dedičstvo je neoddeliteľnou súčasťou posvätnej Tradície. V priebehu každého liturgického roku Cirkev slávi pamiatku cirkevných otcov, ktorí jasne definovali na ekumenických konciloch to, čo sa v Cirkvi verilo vždy, všade a všetkými.

Zjednotené koncilové myslenie cirkevných otcov definovalo obsah viery. Vďaka tomu viera vydržala po stáročia bez omylu a bola vyznávaná v plnosti pravdy. Definície viery, poskytnuté ekumenickými koncilmi, získali postavenie dogiem a stali sa nemenným učením Cirkvi. Prostredníctvom týchto dogiem cirkevní otcovia vymedzili pravé vyznanie tajomstva Boha, pričom bránili Tradíciu pred nesprávnymi výkladmi. Odovzdávanie viery pokračuje dodnes prostredníctvom služby biskupov, nástupcov apoštolov. Túto službu nazývame „Učiteľský úrad“ (po latinsky Magisterium) Cirkvi, keď biskupi jednomyseľne, vždy a všade, odovzdávajú to, čo prijali od apoštolov.

Koncilové dogmatické definície viery boli založené na zhode cirkevných otcov (lat. consensus Patrum). Svätci ako Atanáz Alexandrijský, Bazil Veľký, Gregor Teológ, Gregor Nysský, Augustín Hippský, Lev Veľký, Cyril Alexandrijský, Gregor Veľký, Maxim Vyznávač, Ján Damasky a ďalší prispeli k tomuto zjednotenému koncilovému mysleniu Cirkvi.

Zdroj: Christ - our Pascha