Už niekoľko týždňov na Slovensku pokračujú protesty proti krokom vlády, ktorá podľa tisícok nespokojných občanov ťahá Slovensko von z Európskej únie a NATO. Kabinet Roberta Fica opakuje, že nič také sa nechystá a naopak upozorňuje na údajne pripravovaný prevrat a spája ho s gruzínskymi národnými légiami. Kto viac preháňa a aká by mala byť v tejto situácii rétorika kresťanov? Aktuálne dianie komentuje Juraj Šúst zo spoločenstva Ladislava Hanusa.

Kráľovstvo vnútorne rozdelené sa rozpadne. Nuž, dnes sa zdá, že žijeme v polčase rozpadu. Spoločnosť je rozdelená a nezdá sa, že by ju mohlo tak rýchlo niečo zlepiť. Aktuálne politické rozdelenie je o vzťahu k Európskej únii či NATO. Desaťtisíce ľudí na námestiach nesúhlasia so zmenou kurzu slovenskej zahraničnej politiky. Súčasná vláda je kritickejšia k Európskej únii, diplomatickejšia k Rusku a nediplomatická k Ukrajine. Vláda zas súčasnú situáciu interpretuje ako majdanizáciu Slovenska. To jest snahu skrze protesty dosiahnuť pád vlády. Ako to už býva, politickí aktéri obyčajne popierajú to, z čoho sú obviňovaní. Predstavitelia organizátorov protestov popierajú, že im ide o prevrat a vláda zas popiera, že by chcela vystúpiť z EÚ či NATO.

Zároveň všetci preháňajú, aj keď v niečom majú aj pravdu. Napríklad rétorika, najmä premiéra, nepomáha pokoju v krajine. V rozdelenej spoločnosti by mala viac zohľadňovať skutočnosť, že veľká časť verejnosti, či už oprávnene alebo nie, má obavy až hnev z toho, ako komunikuje, najmä o vojne. Umiernenosť v reči nie je nutne slabosť. A mačizmus nie je automaticky leadership. Ale aj námestia preháňajú, keď vyhlasujú, že premiér nás ťahá preč z Európskej únie. Ťahá Slovensko preč nie od EÚ, ale od doterajších spojencov v rámci Únie, respektíve od doteraz prevažujúceho spôsobu politického správania sa v rámci EÚ. Dá sa s tým nesúhlasiť, prípadne súhlasiť, ale neznamená to odchod. Keď sú vášne vybičované, ťažko si porozumieť a ešte ťažšie sa zhodnúť na spoločnom riešení. Tolerancia, ešte včera priam najdôležitejšia cnosť, je dnes už slabosťou. Diskusia opačných postojov sa stala vo svete ideovo kompatibilných bublín žánrom starších generácií.

Navyše to, čo sa deje vo veľkom na politickej makroúrovni sa odohráva aj na menších úrovniach. Tento týždeň Denník N publikoval reportáž, v ktorej hodnotiteľka komisie Fondu na podporu umenia povedala o časopise Verbum, citujem: „Tento magazín nemá z kultúrou a umením nič spoločné. Možno raz za tri čísla sa tam objaví nejaká báseň. Nemáme nič proti kresťanskému magazínu, ale mali by o podporu žiadať inde.“ Koniec citátu. Keďže som šéfredaktorom časopisu Verbum, ktorého podtitul znie: Časopis pre kresťanskú kultúru, tak sa ma pohŕdavé slová hodnotiteľky dotýkajú aj osobne. Ako v takejto situácii zachovať nadhľad? 

Nechcem poslucháčov obťažovať obhajobou, hoci teda poéziu máme v každom čísle, ale za slovami hodnotiteľky cítim akési sekularistické vyčleňovanie. Vy ste náboženský časopis a preto nepatríte medzi etablované kultúrne a umelecké časopisy. Nejde o to, či ste dobrí alebo zlí, môžete byť akokoľvek kvalitní, skrátka nepatríte do našej kolónky.

Darmo môžete mať nadpisy esejí, ako „Rozprava o kultúrnosti“, alebo „Kde sa stratilo katolícke umenie“, alebo „Ján Pavol II. a inšpirácia pre kresťanskú kultúru v ťažkých časoch.“ Nič vám to nie je platné, lebo ste skrátka kresťanský časopis. Nech vám dajú v kostole zo zvončeka. Tak rozumiem tomu, čo chce povedať pani hodnotiteľka. Len nežiadajte z verejných zdrojov. Je to na nervy. Ako keby sa o kultúre nedalo písať z kresťanskej perspektívy. A ako keby aj náboženstvo nebolo aj súčasťou kultúry. 

Celá situácia je zároveň o to tragikomickejšia, že kultúra vyviera z náboženského kultu. A kult je zdrojom kultúry. Ako o tom písal vo svojej slávnej knihe Voľný čas a kult Joseph Pieper. Vo svetle viery je súčasná kultúra, ako aj politika vo veľkej kríze. Nesmeruje k Bohu, rozbíja sa na partikulárnych problémov, stráca sa priateľstvo, občianske priateľstvo, dobroprajnosť, medziľudský rešpekt.

Výzva pre nás, kresťanov, potom spočíva v tom, ako byť v takejto rozdelenej spoločnosti nositeľmi pokoja. Ako nekopírovať prevládajúce kultúrne naratívy a spôsoby, ktoré sa o seba vybíjajú, ale žiť zo svetla, ktoré dáva viera. Nebyť zbabelí, nestiahnuť sa dobrovoľne z verejného života, ale slovami Remiho Braga, ako mať kotvu v nebesiach.