V Starom zákone prorok Izaiáš vydáva svedectvo o utrpení Božieho služobníka, ktoré Cirkev interpretuje ako utrpenie Krista:

„Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti a na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom a neotvoril ústa“ (Iz 53, 3-7).

Sám Ježiš predpovedal svoje budúce utrpenie: „Splní sa všetko, čo napísali Proroci o Synovi človeka. Vydajú ho pohanom, vysmejú, potupia a opľujú, zbičujú ho a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 18, 31-33). Kristus dobrovoľne prijíma utrpenie a smrť, aby premohol smrť. „Nie smrť prijala život, ale Život prijal smrť“ (Augustín, Komentár k Evanjeliu podľa Jána 12, 10-11).

Vo svojej bohoslužobnej tradícii Gréckokatolícka cirkev ospevuje spasiteľné utrpenie Božieho Syna rôznymi obrazmi, ktoré ponúkajú stichiry o umučení. Keď sa Kristus necháva spútať v Getsemanskej záhrade, rozväzuje reťaze hriechu praotca Adama. Kristus prijíma rozsudok smrti, aby ponúkol odpustenie hriechov. Trstinou, žezlom hanby, Kristus zapisuje ľudí do knihy života. Keď si Kristus vyzlieka odev na Golgote, strháva pokrývku pokrytectva z ľudského hriechu. Keď sa necháva pribiť na kríž, ukončuje Adamovu túžbu po zakázanom ovocí. Písomný záznam o hriechoch ľudstva je pribitý na kríž a stotníkova kopija trhá vo dvoje naše dlhové záväzky. Strom kríža, nástroj smrti, sa stáva stromom života. Kristovo telo, vyzdvihnuté na kríž, sa stáva majákom svetla, ktoré zažal Boh s cieľom nájsť stratenú drachmu - hriešnika. Kristove ramená roztiahnuté na kríži sa stávajú Božím objatím a požehnaním pre všetkých ľudí. Miesto ukrižovania sa stáva rajom, pretože strom kríža vydáva výhonok života – Krista. Usnul na kríži a bol prebodnutý kopijou; a z jeho prebodnutého boku vytryskla krv a voda. Krvou vykúpil všetky národy a vodou ich očistil. On, ktorý zomiera na hlad hriešnosti, živí ľudstvo telom, ktoré je mäsom z jeho vlastného mäsa.

Keď Kristus predpovedá svoju smrť, ohlasuje aj zmŕtvychvstanie. Kristus označuje trojdňový pobyt proroka Jonáša bruchu veľryby ako znamenie vzkriesenia (porov. Mt 12, 40). Kristus vstane „na tretí deň podľa Písma“ (1 Kor 15, 4): „Zbičujú ho [Syna človeka] a zabijú, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 18, 33). Kristus pripodobňuje svoju smrť a vzkriesenie zničeniu a obnoveniu jeruzalemského chrámu: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím ... Ale on hovoril o chráme svojho tela“ (Jn 2, 19.21).

Zázračným vzkriesením Jairovej dcéry (porov. Lk 8, 41-42, 49-56), vzkriesením syna naimskej vdovy (porov. Lk 7, 11-16) a vzkriesením svojho priateľa Lazára (porov. Jn 11, 1-57) Kristus postupne pripravoval apoštolov na svoje vzkriesenie. Kristus označuje ľudskú smrť za spánok: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí“ (Mt 9, 24). Smrť nie je koncom života, ale usnutím; ľudstvo nie je mŕtve, usnulo. Aj Cirkev označuje Kristovu smrť takisto: „Telom si usnul ako obyčajný smrteľník.“ Svätý Ján Damaský odhaľuje význam Kristovej smrti: „Hoci zomrel ako človek a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, jeho božstvo zostalo neoddeliteľne spojené s jeho dušou i telom.“ Kristova smrť je životodarná: Sám Kristus dovolil smrti, aby ho držala, aby ju nakoniec premohol a poskytol nový život.