Vedecké teórie o „pôvode vesmíru“ (počiatočný veľký tresk a rozptyl galaxií) nevyhnutne spočívajú na probléme jeho „zmiznutia“ a teda „konca sveta“. Relatívny svet, obmedzený v priestore a čase, nemôže byť večný. Svet prírody, ktorý skôr či neskôr vyčerpá svoje energetické zdroje, nebude mať „život v budúcom veku“.

Ježiš Kristus ponúka úplne odlišnú perspektívu pre svet, totiž, že tento svet bude premenený na „budúci vek“. Keďže stvorenie existuje v záujme seba samého a nie zo svojej vlastnej iniciatívy, ale má Stvoriteľa ako svoj počiatok, v tom prípade za svoj „budúci vek“ vďačí Stvoriteľovi.

V „budúcom veku“ bude dosiahnutá plnosť Božieho plánu pre ľudské správcovstvo  nad „rybami mora, vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi“ (Genezis 1, 26), a bude obnovený vzťah ľudstva so stvorením, ktorý ľudstvo stratilo smrťou.

Existujú nejaké znamenia „budúceho veku“?

Po tom, čo Kristus spolu so svojimi apoštolmi vystúpil na vrchol hory Tábor, uviedol budúci vek vo svetle svojho premenenia: „Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako slnko“ (Matúš 17, 2). Apoštoli videli aj Mojžiša a Eliáša – ľudí z minulosti, ktorí sa zjavili s Kristom ako súčasníci apoštolov, aby s Kristom rozprávali o jeho budúcom umučení. Premenenie v Kristovi je preklenutím časovej medzery medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou a medzery v priestore medzi „tu“ a „tam“, medzi zemou a nebom.

Premenenie Krista zahŕňa nielen ľudí: Mojžiša, Eliáša a apoštolov, ale aj ich „odevy“. Toto znamená, že do života „budúceho veku“ budú patriť nielen spravodliví všetkých čias a všetkých národov, ale aj diela ich rúk a všetky výdobytky ľudskej tvorivosti. Žiadny dobrý skutok, dokonca ani „pohár vody“ darovaný smädnému človeku, nezanikne v minulosti, ale vstúpi do života „budúceho veku“. Ako Pán dejín Boh vzkriesi zo zabudnutia a premení celé dôstojné dedičstvo ľudstva.

Znamenia „budúceho veku“ sú už v „tomto svete“ a následkom toho vlievajú nádej na budúcnosť. Občanmi budúcnosti sú svätí ľudia. Žijú na zemi podľa zákonov budúceho Božieho kráľovstva. Títo ľudia sú často nechápaní, vysmievaní alebo prenasledovaní, tak sa deje to, čo si všimol aj apoštol Pavol: „Oni, ktorých svet nebol hoden, blúdili po púšti a po horách, po jaskyniach a zemských roklinách“ (Hebrejom 11, 38). Ich spravodlivý život je znamením prítomnosti Božieho kráľovstva vo svete, zatiaľ čo nasledujúci deň skutočne vstupuje do dnešného dňa a premieňa ho na „deň spásy“.

Znamená to, že katastrofa konca sveta nenastane?

Nie, nebude žiadna katastrofa, Boh neničí svet, ale premieňa ho zvnútra, často skrze „slabých a nerozumných“ z hľadiska svetského úspechu ľudstva: „Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (Prvý list Korinťanom 1, 27). Za nimi je však budúcnosť, ktorej prirodzenosť „tento svet“ ešte nechápe.

„Budúci vek“ vstupuje do súčasného sveta a premieňa ho ako kvások cesto. Týmto spôsobom Boh premáha živelné sily a to prechodné, ktoré do stvorenia uviedol hriech. Hriech nemá budúcnosť: pri druhom Kristovom príchode preň nebude miesto a zmizne v minulosti. A predsa nositelia hriechu, ktorí stále zúfalo lipnú na minulosti, nebudú schopní pozitívne vytvoriť svoju prítomnosť.

Symbol viery sa uzatvára život potvrdzujúcim výrazom „Amen“ („Nech je tak“). Týmto „Amen“ sa my kresťania stávame účastnými na premieňaní sveta a pokračujeme v poslaní Kristových apoštolov. Tým, že hovorí Kristovi „Amen“, má každý človek možnosť budovať odlišný, lepší život a zabrániť katastrofe svojho vlastného života a zničeniu sveta.

A nakoniec, kresťanské „Amen“ robí život celistvým, odstraňuje všetky rozpory, rozdelenia a nejednoznačnosti. Preto kresťan svojím „Amen“, svojím „Nech je tak“ prijíma Boha, druhých ľudí, seba samého a celý svet bez akýchkoľvek obmedzení a výhrad.

„Budúci vek“, ktorý očakávame, budujeme tu a teraz na duchovných a morálnych základoch kresťanského učenia. 

Zdroj: We walk in Christ. Preložil o. Ján Krupa