Podľa vyznania viery „očakávame vzkriesenie mŕtvych“, inými slovami, pripravujeme sa naň. Podľa Kristových slov sa vzkriesenie mŕtvych už začalo: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť“ (Ján 5, 25). No závisí to na našom postoji, aby to viedlo ku vzkrieseniu pre život a nie ku vzkrieseniu na odsúdenie: „Všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Ján 5, 28 – 29).

A okrem toho Kristus hovorí o spojitosti medzi smrťou a vzkriesením pomocou nasledujúceho prirovnania: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Ján 12, 24). Vzkriesenie nastane po smrti, tak ako klíčenie zrna nastane po jeho zasiatí do zeme. Kristus po tom, čo premohol hriech ľudstva, premôže aj ľudskú smrť – následok hriechu: „Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť“ (Prvý list Korinťanom 15, 26).

Vzkriesenie sa začína uverením a pokáním človeka, ktorý je ešte stále „pochovaný“ pod svojimi hriechmi. Sám Ježiš Kristus v podobenstve o márnotratnom synovi prirovnal pokánie človeka ku vzkrieseniu: „Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lukáš 15, 32).

Podľa Kristových slov „čas“ vzkriesenia nielen „prichádza“, ale „je už tu“. Človek, ktorý zomrel vo svojich hriechoch, počúva „hlas Božieho Syna“ v kázaní evanjelia a „počúvajúc ho“ žije z milosti Svätého Ducha. V človeku zomiera „starý Adam“ („už nežijem ja“) a začína žiť nový Adam („ale vo mne žije Kristus“) (porov. Gal 2, 20). Vo svätom tajomstve krstu zrná nového života „padajú do zeme“ bežného ľudského života, ktorý sa vyznačuje pominuteľnosťou a smrteľnou. A ako učí apoštol Pavol, tieto zasiate zrná musia rásť: „Seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné“ (Prvý list Korinťanom 15, 42).

Takže sa ukazuje, že neumierame skutočne?

Áno, pretože vierou v Krista už prechádzame zo smrti do života: „Kto počúva moje slovo a verí..., prešiel zo smrti do života“ (Ján 5, 24). V samotnej smrti dostáva človek príležitosť zbaviť sa všetkých stôp hriešnosti, ktorá bránia naplnenému životu. Na tejto „ceste“ ku vzkrieseniu sprevádzame zosnulých modlitbami, aby sa „cesta“ k ich vzkrieseniu zavŕšila požehnaným spôsobom: „Požehnaná je cesta, po ktorej dnes kráčaš, duša, lebo je pre teba pripravené miesto odpočinku“ (Prokimen pohrebného obradu).

A ako má človek chápať „vzkriesenie na odsúdenie“?

„Vzkriesenie pre život“, ktoré Kristus dáva všetkým, môže človek zredukovať na „vzkriesenie na odsúdenie“. A podľa Kristových slov odsúdenie je, že „svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Ján 3, 19). Takže  tí, ktorí robili zlo, vyjdú ku vzkrieseniu na odsúdenie.

V deň Kristovho slávneho druhého príchodu sa konečne „zjavia“ všetky druhy skrytého zla, ktoré neobstoja proti Kristovmu svetlu. Všetko, čo je ešte stále skryté, bude odhalené, „lebo nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť“ (Marek 4, 22), a bude strhnutá pokrytecká maska čnostnosti patriaca akémukoľvek druhu zla.

Pre „hriech sveta“ (porov. Ján 1, 29) a všetky činy zlého bude toto odsúdenie strašné, pretože prinesie konečný rozsudok nad zlým a bude znamenať úplnú porážku „zlého a všetkých jeho anjelov“ a s nimi aj všetkého „potomstva zlého“, inými slovami totalitných systémov, neľudských ideológií a foriem kultúry, ktoré ponižujú ľudí.

Nazývajú ľudia tento Boží súd strašným, pretože sa boja pekla?

Kristov druhý príchod nezmení zlých ľudí na dobrých automaticky, bez ich vedomia a súhlasu. Kristus povedal, že ak milovali tmu viac ako svetlo, tak potom ani svetlo ich fyzického vzkriesenia neprekoná tmu, ktorú si sami vybrali, a neprekoná ich túžbu zostať v tme. Podľa učenia cirkevných otcov sa vtedy svetlo Božieho kráľovstva stane pre nich pekelným ohňom. Božia prítomnosť vedľa nich bude pre nich neznesiteľná, pretože odmietli Boha.

Peklo je voľbou týchto ľudí, ktorí na Božiu lásku k nim a na spravodlivých ľudí odpovedali nenávisťou a agresívnym správaním, pretože neprijímali nijaké vzťahy. Podľa slov svätého Augustína peklo je byť zbavený života. Bytosti v pekle „existujú“, pretože Boh ich povolal k bytiu, a preto nie sú schopné „neexistovať“. Avšak radikálny rozchod s Bohom – zdrojom života – viedol k tomu, že nemajú život v sebe (porov. Ján 6, 53), ale zotrvávajú v smrti: „Boh im odníme [ich] podiel na strome života“ (porov. Zjavenie 22, 19).

Dúfam, že očakávanie vzkriesenia mŕtvych prináša nádej pre kresťanov, nie strach...

Áno. Našou kresťanskou vierou sa spoliehame na Kristovo pevné prisľúbenie o večnom živote: „Každý, kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na, ale prešiel zo smrti do života“ (Ján 5, 24). Preto dúfame vo vzkriesenie mŕtvych a očakávame ho. Naozaj neočakávame smrť, keď nás pochovajú a zabudnú na nás, ale „vzkriesenie mŕtvych“, keď všetko dobré, čo sme začali tu na zemi, bude nielen pokračovať, ale Pán to premenení na nové stvorenie.

Zdroj: We walk with Christ. Preložil o. Ján Krupa