Katechéza pre mládež: Spoločná modlitba a osobná modlitba (2b)

Čo je spoločná modlitba?

Spoločná modlitba je modlitba Cirkvi. Zvyčajne sa slávi v rámci bohoslužby v chráme, na ktorej sa zúčastňujú všetci veriaci.

Kresťanská cirkev je zjednotenie Boha a ľudstva. Je to jedno telo, ktorého Hlavou je Pán Ježiš Kristus. My všetci – spolu s Božou Matkou, anjelmi a svätými – sme údy tohto tela. Najsvätejšia Bohorodička, anjeli a svätí v nebi sa neprestajne modlia za nás k Pánovi. A tak, keď sa modlíme, zjednocujeme sa s nimi.

Každý kresťan svojou účasťou na modlitbe Cirkvi napĺňa svoj život aj osobnou modlitbou, pretože toto je našou plnohodnotnou odpoveďou na povolanie byť synmi a dcérami nášho Otca na nebesiach.

Cirkev – spoločenstvo veriacich – je najlepšie prostredie pre ľudí na prehlbovanie  svojho vzťahu s Bohom. Cirkev vytvára jednu a jedinú Božiu rodinu.

Prečo máme túžbu modliť sa?

Vo svätom tajomstve myropomazania človek prijíma Svätého Ducha, ktorý ho inšpiruje modliť sa. Od tohto okamihu nás Svätý Duch – tretia božská osoba – sprevádza každú minútu nášho života. Svätý Duch vytvára našu modlitbu tým, že ju inšpiruje a pomáha nám modliť sa. Práve vďaka Svätému Duchu máme túžbu modliť sa.

Apoštol Pavol hovorí, že Svätý Duch „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rimanom 8, 26). Ale aj nepokrstený človek môže pociťovať túžbu modliť sa, pretože všetci ľudia sú stvorení k tomu, aby komunikovali s Bohom.

A ja sám sa rád modlím...

Aj keď sa modlíme sami, nie sme sami, pretože ako kresťania sme údy Kristovho tela – Cirkvi. Náš vzťah s Bohom je vzťah Otca a dieťaťa. Preto kontakt s ním, inými slovami naša modlitba, je osobnej povahy. Príkladom takejto modlitby je modlitba Ježiša Krista. Často sa modlil v noci, osamote, rozprával sa so svojím Otcom na nebesiach.

Cirkev nás učí, ako osobne komunikovať s Bohom, ako sa s ním stretnúť. Na tento účel zachovala a odovzdala modlitby, ktoré sú príkladom osobnej konverzácie človeka s Bohom: denné, ranné, večerné modlitby, modlitby používané pri osobitných potrebách alebo určené pre určité udalosti v živote.

Kedy je najlepší čas na modlitbu a aké modlitby možno použiť?

Apoštol Pavol učí: „Bez prestania sa modlitbe!“ (Prvý list Solúnčanom 5, 17). To znamená, že celý náš život sa musí stať modlitbou. Modlitba predsa nie je len recitovanie slov. Modlitba je neustále bytie v Božej prítomnosti, nepretržitá spomienka na Pána a láska k nemu.

Ježiš Kristus hovoril svojim učeníkom o modlitbe: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby“ (Matúš 6, 6). Kristus tu hovorí o izbe ľudského srdca. Kľúčom k tejto „izbe“ je sústredenosť a pozornosť, ktoré treba udržať počas modlitby, nerozptyľovať svoje myšlienky a nenechať sa rozptyľovať bežnými starosťami. Modlitba by nemala byť rozvláčna. Hlavné je, aby modlitba bola úprimná a plná viery.

Jedným z najrozšírenejších spôsobov kresťanskej modlitby je používanie žalmov v modlitbe. Žalmy sú duchovné piesne obsiahnuté vo Svätom písme. Učia nás modliť sa. Žalmy sú základom všetkých bohoslužieb kresťanskej Cirkvi.

Cirkev zachovala a odovzdala nám mnohé modlitby, ktoré sa jej veriaci modlili po stáročia. Tieto modlitby sú zozbierané v špeciálnych knihách, ktoré sa nazývajú modlitbové knihy. Aj pre nás sú vzorom a zdrojom v modlitbe. Najlepším príkladom je Pánova modlitba – Otče náš.

Cirkev učí, že je potrebné mať modlitbové pravidlo – mať počas dňa vymedzený čas, ktorý venujeme modlitbe. Tento čas je ráno a večer, v určitých časových úsekoch počas dňa. Človek sa musí naučiť pravidelne a usilovne dodržiavať modlitbové pravidlo. Plná verzia modlitbového pravidla je obsiahnutá v Časoslove (Horologione). Táto kniha je skutočne príručkou dobrej, náležitej modlitby.

Niekedy, keď sa modlíme vlastnými slovami, a nie slovami askétov, ako sú zaznamenané v Horologione(Časoslove), naše modlitby môžu byť samoľúbe. S Pánom sa však môžeme rozprávať aj vlastnými slovami, ktoré vychádzajú z hlbín nášho srdca. On ako náš milujúci Otec nás vždy uteší, podporí, pomôže nám a požehná nás.

V modlitbe môžeme Boha oslavovať, ďakovať mu, ľutovať svoje hriechy alebo o niečo prosiť. Modlitba chvály je ovocím spoločenstva s Bohom a uvedomenia si jeho nevýslovnej veľkosti, jeho nevýslovnej dobroty a milosrdenstva voči človeku. Modlitba vďaky (po ukrajinsky blahodarenia) je vyjadrením vďačnosti Bohu za všetky jeho dary. Kajúce modlitby sú prejavom uvedomenia si svojich hriechov a túžby človeka vrátiť sa k nebeskému Otcovi. V našej prosebnej modlitbe sa obraciame na Boha s našimi potrebami, ako nás to učil Pán Ježiš Kristus: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Matúš 7, 7).

Vypočuje Pán vždy naše modlitby?

Niekedy sa môže zdať, že Boh nepočúva naše modlitby alebo prosby. No on nás počúva vždy, aj keď nekoná okamžite na naše prosby. My potrebujeme len byť vytrvalí v modlitbe, pod podmienkou, že naše prosby nepremeníme na požiadavky. Modlitba nás mení, robí nás oddanými tomu, čo je dobré, učí nás, čo skutočne potrebujeme, a pomáha nám prijať Božiu vôľu: „Buď vôľa tvoja.“ V skutočnosti len Boh vie, čo skutočne potrebujeme (porov. Lukáš 12, 30). Keď nedostaneme to, o čo prosíme, deje sa to pre naše dobro; a aj keď to teraz nechápeme, uvedomíme si to v súvislosti s našou spásou. Nesmieme diktovať našu vôľu Bohu.

Zdroj: We walk with Christ. Preložil o. Ján Krupa