Katechéza pre mládež: Spoločná modlitba a osobná modlitba (2b)

Čo je spoločná modlitba?

Spoločná modlitba je modlitba Cirkvi. Zvyčajne sa slávi v rámci bohoslužby v chráme, na ktorej sa zúčastňujú všetci veriaci.

Kresťanská cirkev je zjednotenie Boha a ľudstva. Je to jedno telo, ktorého Hlavou je Pán Ježiš Kristus. My všetci – spolu s Božou Matkou, anjelmi a svätými – sme údmi tohto tela. Presvätá Bohorodička, anjeli a svätí v nebi sa za nás neprestajne modlia k Pánovi. Keď sa modlíme, zjednocujeme sa s nimi.

Každý kresťan svojou účasťou na modlitbe Cirkvi napĺňa svoj život aj osobnou modlitbou, pretože to je naša plnohodnotná odpoveď na povolanie byť synmi a dcérami nášho nebeského Otca.

Cirkev – spoločenstvo veriacich – je najlepším prostredím, kde môžu ľudia prehĺbiť svoj vzťah s Bohom. Cirkev vytvára jednu a jedinú Božiu rodinu.

Prečo máme túžbu modliť sa?

V tajomstve myropomazania človek prijal Svätého Ducha, ktorý ho inšpiruje k modlitbe. Od tohto okamihu nás Svätý Duch – tretia božská osoba – sprevádza každú minútu našich životov. Svätý Duch vytvára našu modlitbu tým, že ju inšpiruje a pomáha nám modliť sa. Práve vďaka Svätému Duchu máme túžbu modliť sa.

Apoštol Pavol hovorí, že Svätý Duch „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rimanom 8, 26). Ale aj nepokrstený človek môže pociťovať túžbu modliť sa, pretože všetci ľudia sú stvorení na komunikáciu s Bohom.

Aj ja sa rád modlím...

Aj keď sa modlíme sami, nie sme sami, pretože ako kresťania sme údmi Kristovho tela – Cirkvi. Náš vzťah s Bohom je vzťahom Otca a dieťaťa. Preto kontakt s ním, inými slovami naša modlitba, má osobný charakter. Príkladom takejto modlitby je modlitba Ježiša Krista. Často sa modlil v noci, osamote, rozprával sa so svojím Otcom v nebi.

Cirkev nás učí, ako osobne komunikovať s Bohom, ako sa s ním stretávať. Na tento účel zachovala a odovzdala modlitby, ktoré sú príkladom osobnej konverzácie človeka s Bohom: denné, ranné, večerné modlitby, modlitby používané pri osobitných potrebách alebo určené pre určité udalosti v živote.

Kedy je najlepší čas na modlitbu a aké modlitby možno použiť?

Apoštol Pavol učí: „Bez prestania sa modlitbe!“ (Prvý list Solúnčanom 5, 17). To znamená, že celý náš život sa musí stať modlitbou. Veď modlitba nie je len recitovanie slov. Modlitba je neustále nachádzanie sa v Božej prítomnosti, nepretržité pripomínanie si Pána a láska k nemu.

Ježiš Kristus hovoril svojim učeníkom o modlitbe: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby“ (Matúš 6, 6). Kristus tu hovorí o izbe ľudského srdca. Kľúčom k tejto „izbe“ je sústredenosť a pozornosť, ktorú treba počas modlitby udržať, nerozptyľovať svoje myšlienky a nenechať sa rozptyľovať bežnými starosťami. Modlitba by nemala byť rozvláčna. Hlavné je, aby modlitba bola úprimná a plná viery.

Jedným z najrozšírenejších spôsobov kresťanskej modlitby je používanie žalmov v modlitbe. Žalmy sú duchovné piesne, ktoré nachádzame vo Svätom písme. Učia nás modliť sa. Žalmy sú základom všetkých bohoslužieb kresťanskej Cirkvi.

Cirkev zachovala a odovzdala nám mnohé modlitby, ktoré sa jej veriaci modlili po stáročia. Tieto modlitby sú zhromaždené v špeciálnych knihách, ktoré sa nazývajú modlitbové knihy. Aj pre nás sú vzorom a zdrojom v modlitbe. Najlepším príkladom je modlitba Pána – Otče náš.

Cirkev učí, že je potrebné mať modlitbové pravidlo – mať počas dňa vymedzený čas, ktorý venujeme modlitbe. Tento čas je ráno a večer, v určitých časových úsekoch počas dňa. Človek sa musí naučiť pravidelne a usilovne dodržiavať modlitbové pravidlo. Plná verzia modlitbového pravidla sa nachádzame v Časoslove (Horologione). Táto kniha je skutočne príručkou dobrej, náležitej modlitby.

Občas, keď sa modlíme vlastnými slovami, a nie slovami askétov, ako sú zaznamenané v Horologione (Časoslove), naše modlitby môžu byť samoľúbe. S Pánom sa však môžeme rozprávať aj vlastnými slovami, ktoré vyslovujeme z hlbín našich sŕdc. Ako náš milujúci Otec nás on vždy poteší, podporí, pomôže a požehná.

V modlitbe môžeme Boha oslavovať, ďakovať mu, ľutovať svoje hriechy alebo o niečo prosiť. Modlitba chvály je ovocím spoločenstva s Bohom a uvedomenia si jeho nevýslovnej veľkosti, jeho nevýslovnej dobroty a milosrdenstva voči ľuďom. Modlitba vďaky (po ukrajinsky blahodarenia) je vyjadrením vďačnosti Bohu za všetky jeho dary. Kajúce modlitby sú prejavom uvedomenia si svojich hriechov a túžby vrátiť sa k nebeskému Otcovi. V našej modlitbovej prosbe sa obraciame na Boha s našimi potrebami, ako nás to učil Pán Ježiš Kristus: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Matúš 7, 7).

Vypočuje Pán vždy naše modlitby?

Niekedy sa môže zdať, že Boh nevypočúva naše modlitby alebo prosby. Ale on nás vždy vypočuje, hoci na naše prosby nereaguje okamžite. Musíme byť len vytrvalí v modlitbe, za predpokladu, že naše prosby nepremeníme na požiadavky. Modlitba nás mení, robí nás oddanými tomu, čo je dobré, učí nás, čo skutočne potrebujeme, a pomáha nám prijať Božiu vôľu: „Buď vôľa tvoja.“ V skutočnosti len Boh vie, čo skutočne potrebujeme (porov. Lk 12, 30). Keď nedostaneme to, o čo prosíme, deje sa to pre naše dobro; a aj keď to teraz nechápeme, uvedomíme si to v súvislosti s našou spásou. Nesmieme diktovať našu vôľu Bohu.

Zdroj: We walk with Christ. Preložil o. Ján Krupa