Vo vyznaní viery hovoríme: „Vstúpil do neba, sedí po pravici Otca.“ Znamená to, že Kristus vstúpil do kozmického priestoru?

Kristovo nanebovstúpenie nie je nejakým nadprirodzeným javom, výnimkou z prírodných zákonov. Boží Syn, neoddeliteľne zjednotený s ľudskou prirodzenosťou, vystúpil k Otcovi vo svojej oslávenej ľudskej prirodzenosti. „Sedenie po pravici Otca“ znamená nové a neobmedzené možnosti pre zbožštené človečenstvo, ktoré Boh zjavuje v Ježišovi Kristovi. „Pravica“ je obrazom sily (silnej ruky) a „sedenie“ na tróne (intronizovaný) je obrazom sily uvedenej do praxe.

Nanebovstúpenie sa odohralo na štyridsiaty deň po Kristovom vzkriesení. Kristus vystúpil od nás do neba, aby, keďže bol poslaný Svätý Duch, zostal s nami na zemi.

Od tajomstva svojho umučenia a smrti Kristus viedol apoštolov k tajomstvu vzkriesenia z mŕtvych. Viedol ich od strachu („Nebojte sa!“) k radosti („Radujte sa!“). Vyznávaním našej viery v Kristovo nanebovstúpenie uznávame, že sami nedokážeme priviesť ľudstvo k lepšej budúcnosti, a zároveň uznávame, že v Kristovi máme jasnú os vývoja – nielen toho osobného a spoločenského, ale aj materiálneho a ekonomického.

Z evanjelia som sa dozvedel, že po Kristovom odchode od apoštolov, sa títo vrátili do Jeruzalema naradovaní. Prečo sa radovali, keď boli ponechaní osamote?

Pred svojím nanebovstúpením Kristus povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Matúš 28, 20). Kristus vystúpil z Olivovej hory, aby nebol obmedzený  na jedno miesto, ale bol prítomný na každom mieste a v každom čase. Kristus, ktorý sa vtelil, sa narodil v Betleheme, vyrastal v Nazarete, zomrel a bol vzkriesený v Jeruzaleme. Po vstúpení do neba Kristus voľne zjavuje svoju prítomnosť všade tam, kde sa káže jeho slovo alebo sa láme eucharistický chlieb jeho vzkrieseného tela.

Kristovo nanebovstúpenie je kľúčom k úspešnému napredovaniu ľudstva do Božieho kráľovstva napriek všetkým ťažkostiam a prekážkam, ktoré „sily temnoty“ kladú na tejto ceste: „Idem vám pripraviť miesto. ... Aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Ján 14, 2 – 3). Zmysel Kristovho nanebovstúpenia spočíva v príprave toho, čo je najlepšie pre nás ľudí: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo“ (Prvý list Korinťanom 2, 9; porov. Izaiáš 64, 3).

Keď bol Kristus vzatý do neba a stal sa neviditeľným pre apoštolov, títo nemohli odtrhnúť oči od neba. A potom počuli toto uistenie: „Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Skutky apoštolov 1, 11).

A kedy presne príde Kristus „druhý raz“? Je jeho druhý to isté ako koniec sveta? Je možné nejako predpovedať alebo odhadnúť ten deň v dejinách, čas a miesto Kristovho druhého príchodu?

Sám Kristus odpovedal na túto otázku takto: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nikto, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (Marek 13, 32; porov. Matúš 24, 36). Tieto slová znamenajú, že nikto z falošných prorokov, predpovedačov budúcnosti a im podobných veštcov v skutočnosti nevie, čo hovorí, keď sa pokúša vypočítať dátum Pánovho dňa, ale jednoducho špekuluje na základe ľudskej zvedavosti, aby upútal pozornosť. Z toho vyplýva, že druhý príchod nie je koncom sveta.

Prinesie druhý príchod niečo nové?

Slová „a zasa príde v sláve“ predovšetkým poukazujú na to, čo sa začalo Kristovým vzkriesením. Veď predsa Kristus vzal na seba potupu smrti, aby následne prišiel k apoštolom na tretí deň v sláve svojho zmŕtvychvstania. Z tohto víťazstva nad smrťou odštartoval Kristov druhý príchod a plnosť tohto príchodu sa zjaví vo vzkriesení všetkých mŕtvych.

Apoštoli videli nové stvorenie v tele svojho vzkrieseného Majstra. Novinkou bolo, že „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rimanom 6, 9). Kristus svojím zmŕtvychvstaním premohol moc času nad človekom, ktorého čas odsúdil na starnutie, choroby a smrť. Vzhľadom na svoju závislosť od času je celé ľudstvo „starým stvorením“, inými slovami, stvorením, ktoré je menlivé a pominuteľné.

V eucharistickom Kristovi sa ľudskému rodu v plnom zmysle zjavuje „nové stvorenie“, ktoré nikdy nezostarne ani nezomrie. Pri „prvom príchode“ Boží Syn vzal na seba „podobu otroka“ a stal sa bezmocným dieťaťom v starostlivosti Márie a Jozefa, následne jeho vzkriesenie iniciovalo „druhý príchod“ a zjavilo dokonalý ľudský život, v ktorom „niet bolesti, zármutku ani stonania“.

Kristovo vzkriesenie neustále pokračuje v čase a premáha beh dejín. Vzkriesenie je v plnom zmysle slova udalosť, ktorá sa stále deje. Udialo sa v čase, pričom prekonáva akékoľvek časové obmedzenia. To znamená, že aj teraz zmŕtvychvstalý Kristus prichádza ku každému z nás podľa našej schopnosti prijať ho. Prichádza k nám tak v eucharistickom chlebe a víne, ako aj v osobe nášho blížneho, najmä toho, ktorý je v núdzi: Bol som hladný, bol som smädný, bol som nahý, bol som cudzinec, bol som chorý... (pozri Matúš 25, 35 – 36). Kristus, prítomný v dejinách, nás pripravuje na plnosť svojho príchodu v sláve.

Prišiel už Kristus alebo ešte len príde?

Pán, ktorý prišiel svojím slávnym zmŕtvychvstaním, čaká na čas, keď budeme pripravení prijať ho v plnosti jeho slávy. To preto s nádejou voláme: „Príď, Pane!“ a podobne očakávame „koniec sveta“, ktorý nie obklopený žiadnou úzkosťou a strachom. Boh, ktorý chce, aby sa každý obrátil a dospel k poznaniu pravdy, vytvoril na to podmienky a príležitosti tým, že nám prikázal vyjsť do sveta a hlásať evanjelium „celému stvoreniu“.

Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa