Katechéza pre mládež: Hlásanie Božieho kráľovstva – slová a skutky Ježiša Krista (12)

Ako Kristus začal svoje poslanie?

Kristus žil s Máriou a Jozefom v Nazarete a bol im poslušný. Ako tridsaťročný prijal krst od Jána Krstiteľa. Od tej chvíle chodil verejne kázať, ohlasoval, že sa blíži Božie kráľovstvo, a svoje slová potvrdzoval zázrakmi.

Kristus začal hovoriť slovo, ktoré sa stalo zjavením jeho obecenstvu: „Nikdy tak človek nehovoril“ (Ján 7, 46). V Kázni na vrchu Kristus zjavuje prikázania Božieho kráľovstva (porov. Matúš 5, 1 – 12). Boží Syn sa v nej prihovára ľudskému srdcu slovom, aby akoby dvojsečným mečom odťal všetko nečisté: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie“ (Matúš 15, 19).

S týmto na pamäti posilnil Kristus prikázanie Mojžišovho zákona „Nezabiješ“ slovami: „Nehnevaj sa na svojho brata či sestru.“ A prikázanie „Nedovolíš tretej strane znesvätiť tvoje manželské lôžko“ doplnil „Nebudeš hľadieť žiadostivo“ (porov. Matúš 5). Kristus zdokonalil starozákonné prikázanie lásky: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: ‚Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú‘ (Matúš 5, 43 – 44); ‚Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé‘“ (Matúš 5, 39).

Toto je niečo úplne nové, nie starozákonná spravodlivosť. Na zdedenie kráľovstva nestačí spravodlivosť zákonníkov a farizejov založená na litere Zákona. Plnosťou spravodlivosti je Kristova spravodlivosť, ktorá je postavená na láske. Preto sa zákony Božieho kráľovstva radikálne líšia od zákonov tohto sveta. Kristus hlásal radostnú zvesť, že „Božie kráľovstvo sa priblížilo“, a vyzýval ľudí otvoriť svoje srdcia pokániu.

Ak sa zákony Božieho kráľovstva líšia od zákonov nášho života, ako potom pochopíme Božie kráľovstvo?

Toto nie je jednoduché. Preto Kristus učil o tajomstve Božieho kráľovstva rôznymi podobenstvami. Podľa Kristových slov je ľudská reč nositeľkou Božieho slova, tak ako je zrno nositeľom života a z najmenšieho semena môže vyrásť obrovský strom. Rovnakým spôsobom rastieme aj my v našom chápaní Božieho kráľovstva. Kristus o tom vyrozprával nádherné podobenstvo, v ktorom seba samého prirovnal k rozsievačovi, Božie slovo k zrnu a ľudské srdce k sejbe (pozri Matúš 13, 1 –  9). Tak ako je potrebné zasiať zrno, tak je potrebné kázať Božie slovo. Len takýmto nenápadným spôsobom v nás rastie Božie kráľovstvo.

V živote sme počuli veľa krásnych slov, ktoré neboli podopreté skutkami.

Moc Božieho slova sa zjavovala v Ježišových skutkoch. Jeho slovo stále uzdravovalo choroby, upokojovalo prírodné živly, oslobodzovalo od posadnutia démonmi a dokonca kriesilo mŕtvych. Keď sa Krista spýtali, či naozaj je Mesiáš poslaný Bohom, odpovedal slovami proroka Izaiáša: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Matúš 11, 5; pozri Izaiáš 29, 18). Práve tieto skutky v zhode s proroctvom potreboval vykonať Kristus, Mesiáš.

Kristove zázraky nie sú čisto lekárskou terapiou, rovnako ako Mesiáš nie je len univerzálnym liečiteľom, ktorý oslobodzuje od všetkých telesných i duševných chorôb. Uzdravovanie ľudí, ktoré opisujú evanjelisti, nezahŕňalo senzačné fakty. Uzdravenie je znamením niečoho väčšieho, t. j. Božieho uzdravenia človeka. Uzdravenie je navrátenie celistvosti bytia človeku, celistvosti bytia, ktorá sa stratila v Adamovi. Každý spáchaný hriech trhá človeka zvnútra, prehlbuje rozpor medzi tým, čo je chcené, a tým, čo je skutočné.

Podľa apoštola Pavla človek konštatuje, že nerobí dobro, ktoré chce, ale práve zlo, ktoré nenávidí (pozri Rimanom 7, 15 – 20). Tento vnútorný rozpor sa nelieči tabletkami ani psychoanalýzou, nedosiahne ho ani najlepší chirurgický skalpel. Čo je však nemožné ľuďom, je možné Bohu. Boží Syn udeľoval uzdravenie odpúšťaním hriechov.

Bol čas, keď Kristus nebol schopný konať zázraky?

Áno, no nie preto, že by „nemohol“, ale preto, že jeho zázrak si vyžadoval ľudskú vieru. Keďže hriech je výsledkom zneužitia slobody, na jeho odstránenie je potrebný ľudský súhlas. Preto sa Kristus spýtal človeka pred uzdravením: „Veríš, že ti to môžem urobiť?“

Viera človeka je podmienkou pre Boha, aby vykonal zázrak. Vierou človek spolupracuje s Bohom na svojom uzdravení. Kristus nikdy nekonal zázraky pre šou, pre vlastnú propagáciu alebo „automaticky“. Napríklad, keď prišiel do Nazareta, pre nevieru ľudu tam nevykonal žiadny zázrak (pozri Matúš 13, 58). Keď zatknutého Krista priviedli k Herodesovi, Herodes požiadal Ježiša o „nejaký zázrak“ len tak pre zábavu. Zázrak sa však nekonal (pozri Lukáš 23, 9). Aj lotor, ktorý bol ukrižovaný po Kristovej ľavici, požiadal o zázrak zachránenie pred krížom: „Nie si ty Mesiáš? Zachráň seba i nás!“ (Lukáš 23, 29). Zvyčajne sa pod zázrakom rozumie pozemský úspech spolu s telesným uzdravením a dokonca aj nejaký nadprirodzený jav. Kristus prišiel uzdraviť ľudí či, inak povedané, obnoviť ich celistvosť.

Vonkajšie uzdravenie bez vnútorného obrátenia len prehĺbi rozpor medzi zdravým telom a chorým duchom, človek bude hrešiť s ešte väčšou silou, pretože sa nezriekol hriechu. Preto Kristus najskôr uzdravil dušu človeka: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Lukáš 5, 20), a až potom telo človeka: „Vstaň a choď“ (Lukáš 5, 24).

Vierou, ktorú Kristus očakáva od človeka, je odpoveď človeka na Božie volanie. Osobná viera je viac ako len racionálne uznanie určitých bodov a definícií. Naše osobné „áno“ je obsiahnuté v našej osobnej viere. Týmto „áno“ vstupujeme do spoločenstva s Kristom a potom vierou dosahujeme spásu. „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Marek 16, 16).

Zdroj: We walk with Christ Preložil o. Ján Krupa