V katolíckej cirkvi vládne podľa katolíckeho kňaza Andreja Filípka SJ všeobecné presvedčenie, že na získanie odpustenia ťažkých hriechov spáchaných po krste je pre veriacich nevyhnutné prijať sviatosť zmierenia reálne aspoň v túžbe. Ako povedal v rozhovore pre Tlačovú kanceláriu Konferencie biskupov Slovenska, všedné hriechy môžu veriaci odstrániť pomocou mnohých mimosviatostných prostriedkov, ale nijaký ťažký hriech nemôže byť odpustený bez vzťahu ku sviatosti zmierenia. Upozornil, že hriechy spáchané pred krstom nie sú predmetom spovede, lebo sám krst odstraňuje všetky hriechy. “Na to, aby sme odstránili z duše hriechy spáchané po krste, je sviatosť zmierenia,” povedal.

Pre dospelých kresťanov, ak upadli do ťažkých hriechov, je podľa jezuitu Filípka sviatosť zmierenia nevyhnutným prostriedkom spásy, a táto nevyhnutnosť vzniká z Kristovho príkazu. “V katolíckej teológii je známe rozlišovanie: potreba prostriedku nevyhnutného a potreba vyplývajúca z príkazu. Sviatosť zmierenia je potrebná ako prostriedok nevyhnutný na získanie odpustenia hriechov, ale táto nevyhnutnosť nevyplýva zo samej povahy veci, ako napríklad nevyhnutnosť viery a lásky u dospelého, ale z vôle Kristovej,” upozornil Filípek, ktorý je vedúcim Katedry systematickej teológie na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity.

Táto nevyhnutnosť sa podľa Andreja Filípka nevzťahuje na reálne prijatie sviatosti, postačí totiž aj túžba obsiahnutá v úkone lásky k Bohu a v dokonalej ľútosti. “To znamená: Boh je láska a kto ostáva v láske, ten ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. Láska je silou, ktorá ničí všetko zlo v duši, vyžaduje však si súhlas s Božou vôľou, teda s tým, že Boh túži, aby sme využívali sviatosť zmierenia, lebo pod tou podmienkou má kresťan odpustené hriechy. Sviatosť zmierenia je nevyhnutná na spásu prinajmenšom v túžbe,” zdôraznil Filípek, podľa ktorého ak by kresťan, ktorý má hriechy odpustené láskou, nevyužil príležitosť prijať sviatosť zmierenia, spáchal by ťažký hriech, ale hriechy odpustené dokonalou ľútosťou, láskou, by sa už nevrátili. “Povinnosť spovede sa vzťahuje na všetky ťažké hriechy, ktoré neboli sviatostne vyznané,” dodal.

Cirkev na Tridentskom koncile vyhlásila: Sviatosť zmierenia je nevyhnutná na spásu pre tých, ktorí upadli po krste, tak ako je krst nevyhnutný pre neobrodených. Keby však niekto popieral, že sviatostná spoveď nebola ustanovená, alebo keby tvrdil, že nie je nevyhnutná z Božieho zákona, nech je prekliaty. Cirkev však podľa Filípka neurčila, že ročná spoveď je nevyhnutná z Božieho zákona pre kresťana, ktorý po krste upadol do ťažkého hriechu. “Toto je povinnosť len z cirkevného zákona. Cirkev neurčila ani to, že pre hriešnika je nevyhnutné na získanie odpustenia jeho previnení reálne prijatie sviatosti,” povedal. Z porovnania pokánia s krstom je podľa neho pravdepodobné, že na získanie ospravodlivenia stačí len túžba prijať jednu či druhú sviatosť. Pre nepokrstených túžba po krste a pre kresťanov túžba prijať sviatosť zmierenia.

Slávnostne vyhlásenou pravdou viery je podľa jezuitu len to, že pre kresťanov, ktorí upadli do ťažkého hriechu, je sviatosť zmierenia z Božieho zákona nevyhnutná, ak chcú získať odpustenie. Podľa náuky Tridentského koncilu, nevyhnutnosť integrálnej spovede pre tých, ktorí upadli po krste do ťažkých hriechov, je obsiahnutá v textoch evanjelií Mt 16,19; 18,18; Jn 20,23. “Ježiš Kristus zanechal na zemi kňazov ako predstavených a sudcov, aby vynášali výrok na základe moci kľúčov o odpúšťaní či zadržaní hriechov. Koncil usudzuje, že kňazi by nemohli vykonávať túto moc bez možnosti poznať problematiku, a nemohli by zachovať ani spravodlivosť pri uložení trestu, keby veriaci vyznávali len všeobecne svoju hriešnosť, a nie podrobne podľa druhu,” dodal Andrej Filípek.