V dnešnom vydaní relácia História a my (15. október 2020) si všimneme okolnosti a priebeh siedmeho ekumenického koncilu. Ide o druhý Nicejský koncil, ktorý v roku 787 odôvodnil proti obrazoborcom uctievanie obrazov Ježiša Krista, ale aj Bohorodičky, anjelov a všetkých svätých.

Keďže ide o všeobecný snem, to znamená, že jeho náuka je pevnou súčasťou vierouky Katolíckej cirkvi. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o uctievaní svätých obrazov v súvislosti s prvým príkazom Desatora. Ako čítame v starozákonnej knihe Exodus (2,2-5), toto prikázanie znie: Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať!

V katechizmovom paragrafe 2129 čítame: Boží príkaz obsahoval zákaz akéhokoľvek zobrazovania Boha ľudskou rukou. Starozákonná kniha Deuteronómium (4,15-16) vysvetľuje: Veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz.

A predsa už v Starom zákone Boh nariadil alebo dovolil zhotovovať obrazy, ktoré by symbolicky viedli k spáse skrze vtelené Slovo, napr. medeného hada, archu zmluvy a cherubínov, píše sa katechizmovom paragrafe 2130.

Na základe tajomstva vteleného Slova, siedmy ekumenický koncil v Nicei (r. 787) odôvodnil proti obrazoborcom uctievanie obrazov Ježiša Krista, ale aj Bohorodičky, anjelov a všetkých svätých. Svojím vtelením Boží Syn otvoril novú „ekonómiu“ obrazov, čítame v katechizmovom paragrafe 2130.

Hneď v ďalšom paragrafe sme poučení, že kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Už svätý Bazil Veľký vysvetlil, že úcta k obrazu prechádza na vzor. A siedmy ekumenický koncil vyhlásil, že kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná. Treba si zapamätať, že úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu.

V katechizmovom paragrafe 476 čítame: Keďže Slovo sa stalo telom, keď prijalo pravú ľudskú prirodzenosť, bolo Kristovo telo ohraničené (čiže malo presnú podobu). Z toho dôvodu môže byť Ježišov ľudský výzor „zobrazený“ (Gal 3,1). Na siedmom ekumenickom koncile, ktorý sa konal v Nicei roku 787, Cirkev uznala za oprávnené, aby sa Ježišov výzor zobrazoval na svätých obrazoch.

Dosiaľ povedané môžeme zhrnúť pomocou slov katechizmového paragrafu 2141: Uctievanie posvätných obrazov sa zakladá na tajomstve vtelenia Božieho Slova. Nie je v rozpore s prvým prikázaním.

V katechizmovom paragrafe 1159 čítame, že svätý obraz, liturgická ikona, predstavuje predovšetkým Krista. Nemôže predstavovať neviditeľného a nepochopiteľného Boha. Až vtelením Božieho Syna sa začala nová „ekonómia“ obrazov.

Katechizmus cituje svätého Jána Damaského: Boh, ktorý nemá ani telo, ani podobu, kedysi vôbec nebol predstavovaný obrazom. Ale teraz, keď sa Boh stal viditeľným v tele a žil s ľuďmi, môžem urobiť obraz Boha primerane tomu, ako sa dal vidieť… My však s odhalenou tvárou hľadíme na Pánovu slávu.

V katechizmovom paragrafe 1160 čítame: Kresťanská ikonografia prostredníctvom obrazu vyjadruje evanjeliové posolstvo, ktoré Sväté písmo podáva slovom. Obraz a slovo sa navzájom objasňujú.

Siedmy ekumenický koncil vyhlásil: Aby sme sa vyjadrili v krátkosti, my neporušene zachovávame všetky cirkevné tradície, písané i nepísané, ktoré nám boli zverené. Jednou z nich je aj maľovanie obrazov, ktoré sa zhoduje s ohlasovaním evanjeliových udalostí – na posilnenie istoty, že Božie Slovo sa skutočne a nie iba zdanlivo stalo človekom – a ktoré je nám aj vhodným spôsobom užitočné. Lebo veci, ktoré sa navzájom objasňujú, bezpochyby majú aj rovnaký význam.

V katechizmovom paragrafe 1161 čítame: Všetky znaky liturgického slávenia sa vzťahujú na Krista. Podobne aj obrazy svätej Bohorodičky a svätých. Naznačujú totiž Krista, ktorý je v nich oslávený. Ukazujú „oblak svedkov“ (Hebr 12,1), ktorí aj naďalej majú účasť na spáse sveta a s ktorými sme spojení najmä pri sviatostnom slávení. Prostredníctvom ich obrazov sa predstavuje našej viere človek stvorený „na Boží obraz“ a napokon pretvorený „na jeho podobu“, ako aj anjeli, ktorí sú tiež v Kristovi zjednotení ako v hlave.

Druhý nicejský koncil vyhlásil: Sledujúc božsky vnuknuté učenie našich svätých Otcov a tradíciu Katolíckej cirkvi (lebo vieme, že je tradíciou Svätého Ducha, ktorý v nej [Cirkvi] prebýva), so všetkou istotou a starostlivosťou vyhlasujeme, že tak zobrazenie drahocenného a oživujúceho kríža, ako aj úctyhodné a sväté obrazy, či už maľované, alebo [zhotovené] z mozaikových kamienkov, alebo z akéhokoľvek iného vhodného materiálu, majú byť vystavené vo svätých Božích chrámoch, na posvätných nádobách a rúchach, na stenách a tabuliach, v domoch a pri cestách, a to tak obraz Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ako aj našej nepoškvrnenej Panej, svätej Bohorodičky, ctihodných anjelov a všetkých svätých a spravodlivých mužov.