Liturgická príprava na sviatok Kristovho narodenia sa v cirkvách byzantského obradu začína Nedeľou praotcov, venovanou pamiatke všetkých, ktorých životy pripravili pôdu pre príchod Mesiáša.

V nasledujúcom týždni gréckokatolíci budú sláviť Nedeľu otcov/Nedeľu Kristových predkov, vypočujú si svätým Matúšom zostavený rodokmeň tých, ktorí boli Kristovými fyzickými predkami.

Od 20. do 24. decembra gréckokatolíci slávia päťdňový „svätý týždeň“, počas ktorého sa Kristovo narodenie javí čoraz bližšie. Ako spievajú počas týchto dní: „Dnes je Panna na ceste do jaskyne, kde porodí.“ Tento predsviatok Narodenia Pána vrcholí 24. decembra Paramóniou sviatku.

Paramónia sa zvyčajne prekladá ako vigília lebo predvečer, ale v skutočnosti sa vzťahuje na nepretržitú modlitbu Cirkvi v tento deň. Počas dňa sa spievajú dlhšie Cárske časy/Kráľovské hodinky, po nich nasleduje Obednica a viac než obvykle prepracovaná Veľká večiereň, ku ktorej je pripojená božská liturgia svätého Bazila Veľkého. Deň sa končí špeciálnou bohoslužbou Veľkého povečeria s lítiou pre sviatok. Občas na túto bohoslužbu priamo nadväzuje utiereň a božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho 25. decembra. Rovnaký okruh nepretržitej modlitby je predpísaný aj pre sviatok Bohozjavenia na 5. januára.

Hostina – znak kráľovstva

Evanjeliovým úryvkom, ktorý sa číta na božskej liturgii v Nedeľu praotcov, je vždy Lukášova verzia veľkej hostiny, na ktorú sú pozvaní mnohí. Hostina v židovskom myslení v biblickej dobe bola obrazom Božieho kráľovstva, ktoré ohlasuje Mesiáš. Preto prorok Izaiáš predpovedal: „Pán zástupov pripravil na tomto vrchu všetkým národom hostinu hojnú, hostinu s vínom, hojnosť vyberanú, víno najjemnejšie. A zničí na tomto vrchu závoj, rozvinutý nad celým ľudstvom, a prikrývku, čo zakrýva všetky národy. Zničí smrť navždy“ (Iz 25, 6 – 8a). Hostina bude pre všetky národy, nielen pre Izrael, a bude zničená prikrývka alebo závoj oddeľujúci Židov od pohanov. Na hostine ľudia budú prijímať obetné pokrmy, na ktorých sa zúčastňovali chrámoví kňazi – hostina bude mať liturgický charakter. A čo je najdôležitejšie, slávnosť bude znamenať smrť smrti: obnovu života, ktorú uskutoční Mesiáš.

Izaiášov obraz mesiášskej hostiny prevzali mnohí starozákonní a ďalší židovskí pisatelia. Sám Pán Ježiš použil ten istý obraz na opis kráľovstva, ale varoval farizejov, že budú vyhodení von, hoci sú „synmi kráľovstva“. „Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 8, 11 – 12).

Tento úryvok je obzvlášť vhodný v čase, keď sa pripravujeme na Kristovo narodenie, pretože Kristov príchod zahajuje Mesiášske kráľovstvo. Kristus zvoláva všetky národy („od východu i západu“) a prostredníctvom seba nás spája s Bohom. Kristus je záhubou smrti a zdrojom života pre všetkých, ktorí v neho veria. Slávením pamiatky praotcov si pripomíname Kristov prísľub, že tí, ktorí sú v ňom, budú v kráľovstve sedieť pri stole s Abrahámom, Izákom a Jakubom, čo je znakom nášho zjednotenia so svätými všetkých vekov v Kristovom tele.

Hostina – znak spoločenstva

Obraz hostiny poukazuje na niekoľko čŕt, ktoré nám hovoria o Božom kráľovstve. Hostina je znakom štedrej pohostinnosti, ktorá je veľmi cenená na Blízkom východe. Boh nám prejavuje svoju pohostinnosť tým, že nám otvára svoje kráľovstvo tým najhonosnejším darom – milosťou svojho Krista. Hostina je tiež znakom radosti a veselosti účastníkov z toho, že sú pri hostiteľovom stole. Aby sme použili slová žalmistu, tešia sa z toho, že prijímajú kalich spásy a vzývajú meno Pánovo.

Najdôležitejším rozmerom obrazu hostiny je rozmer spoločenstva. Hostina je miestom spoločenstva s ostatnými, spoločnej účasti na pohostinnosti Vládcu. Ako taká je popredným znakom Božieho kráľovstva, našej účasti na jeho božskom živote prostredníctvom Krista.

Kristov príchod nemá nič spoločné s osamelosťou. Práve naopak. Vtelenie sa uskutočnilo, aby sme neboli sami, ponechaní sami na seba, mimo spoločenstva s Bohom. Kristus sa narodil na svet, aby ľudstvo mohlo byť v spoločenstve s Bohom, ako to malo byť od počiatku.

Hrešiť znamená byť osamelý

Písmo opisuje osamelosť ako dôsledok hriechu. V príbehu pádu v knihe Genezis sa Adam po jedení zo stromu skrýva pred Bohom, čo je znakom toho, že ich spoločenstvo bolo prerušené. Vo svojom plánovaní a vo svojom dôsledku hriech znamená izoláciu od Boha a od druhých. Zatvrdzuje nás tak, že izoláciu od druhých považujeme za niečo dobré. Výzva, aby sme mali vzťah s druhými, sa nám zdá príliš náročná a môžeme reagovať ako Kain, zlomyseľný Adamov syn: „Či som ja strážca svojho brata?“ (Gn 4, 9).

Vianoce a mesiášska hostina sú o spoločenstve, pretože Boh je zosobnené spoločenstvo. „Boh je láska“ (1 Jn 4, 9). Boh ako láska je to, čo má Cirkev na mysli, keď Boha nazýva Svätá Trojica. Otec, Syn a Svätý Duch nie sú jedna božská osoba, ale tri osoby vo vzťahu lásky. Podľa knihy Genezis sa toto láskyplné spoločenstvo rozšírilo na Adama a Evu, ktorí sú stvorení na obraz a podobu tohto Boha, ktorý je láska. Tým, že sa Adam a Eva snažili žiť oddelene od Boha, stratili toto životodárne spojenie a dostali presne to, po čom túžili.

Žiť v Bohu znamená byť v spoločenstve

Božie Slovo, ktoré je v dokonalom spoločenstve s Otcom a Svätým Duchom, svojím vtelením prišlo obnoviť toto spoločenstvo s ľudstvom. Božie Slovo vo svojej osobe žilo to, čo Adam nemohol, zostalo v neustálom spoločenstve s Otcom a zároveň sa nám podobalo vo všetkom, s výnimkou hriechu. Jeho príchod nemal len ukázať, že spoločenstvo s Bohom je pre človeka možné, ale aj umožniť nám takýto vzťah: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1, 12 – 13).

To, čo je Kristovo od prirodzenosti, sa naším môže stať skrze vieru, z Božej milostivej vôle. Ako neúnavne opakovali cirkevní otcovia: „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať bohom.“

Eucharistia a sväté prijímanie

Božská liturgia, na ktorej sa pravidelne zúčastňujeme, sa opisuje ako prorocké znamenie mesiášskej hostiny. Všetko, čo očakávame zažívať nebi, sa anticipovane nachádza v liturgii. Zhromažďujeme sa s celým Kristovým telom – Abrahámom, Izákom, Jakubom a všetkými svätými, ako aj ľuďmi z každej rasy a národa –, aby sme mali účasť na kňazských daroch Kristovho tela a krvi. Na štedrú pohostinnosť nášho Hostiteľa odpovedáme s radosťou a veselosťou ľudí, ktorí „ochutnávajú nebeský chlieb a kalich života a vidia, aký dobrý je Pán“.

Zdroj: https://melkite.org/faith/sunday-scriptures/feasting-with-the-forefathers Preložil o. Ján Krupa