Vážený biskup, po pohnutom živote ste sa stiahli, aby ste svoje posledné roky venovali modlitbe, ale tiež, aby ste pokračovali v písaní teologických diel. Doba vášho kňazského a biskupského pôsobenia vo východnej cirkvi v polovici štvrtého storočia sa napriek časovému odstupu v mnohom podobá tej našej. Neúnavne ste sa zasadzovali o obnovu cirkvi. Dnes sa takisto požaduje reforma cirkvi, v ktorej sa vraj musí veľa zmeniť, aby bola schopná čeliť výzvam budúcnosti. Kde vidíte podobnosti v tejto žiadosti, kde možné rozdiely v každom prístupe?

Ako mladý kňaz, vysvätený vo svojom domovskom biskupstve Nazianz v roku 363, som bol okamžite konfrontovaný, tak tu na mieste, ako aj v celej oblasti východnej cirkvi, s obrovskými problémami a nedostatkami, ktoré si takisto vyžadovali komplexnú a udržateľnú obnovu.

Zažili ste vo svojej diecéze rozkol, o ktorého prekonanie ste sa intenzívne zasadzovali krátko po svojej vysviacke.

Áno, takéto zásadné skúšky boli nielen v regióne Kapadócia, v centrálnej anatolskej vysočine, ale aj na iných miestach vo východnej polovici ríše.

Dovoľte mi stručne vysvetliť pozadie. V roku 360 cisár Konštancius II., syn Konštantína Veľkého, požadoval od biskupov na Východe i Západe podpis pod vyznanie viery, ktoré sa vzdalo namáhavo vybojovanej dogmy Nicejského koncilu z roku 325, a dokonca ju tabuizovalo: Už neslobodno vyznávať, že Syn je od večnosti rovnakej podstaty s Otcom, ale len hovoriť, že je mu nejako podobný. Pod touto neurčitou formulou mohol každý rozumieť, čo len chcel. Raz som to prirovnal k povestnej čižme, ktorá sa hodí na obe nohy. Práve o to išlo politickým vládcom: zjednotenie všetkých biskupov Rímskej ríše na najmenšom spoločnom menovateli, mier a pokoj v cirkvi za každú cenu. Aj nazianzský biskup, ako takmer všetci biskupi na Východe, podpísal túto úskočnú kompromisnú formulu.

No nie bez okamžitého narazenia na tvrdý odpor: zo strany mníchov žijúcich v jeho biskupstve vzišiel protest. Chceli sa naďalej verne držať nicejského vyznania a rozpoznali nebezpečenstvo tejto novej formulácie viery v celom jej dosahu. Bol to do očí bijúci rozchod s doterajším podaním viery.

Celkom správne. Mal som dobré kontakty s týmito mníšskymi kruhmi a po ukončení štúdia filozofie a rétoriky som sa tiež istý čas venoval asketicko-kontemplatívnemu životu. Keďže práve z týchto radov vyšiel odpor proti poddajným biskupom, ktorí boli poslušní štátu a boli ochotní robiť kompromisy, nevyhnutne sa mi natískala otázka: Čim títo asketickí muži predstihujú nástupcov apoštolov? Prečo sú schopní rozpoznať teologickú pochybnosť nových jazykových predpisov Kréda, zatiaľ čo biskupi toho zjavne neboli schopní?

Výsledok vašich úvah?

V jednej reči som to pekne vystihol. Vtedajšie zlyhanie episkopátu malo rôzne príčiny. Svoju úlohu určite zohral oportunizmus alebo zbabelosť tvárou v tvár pokusom o zastrašenie zo strany svetských vládcov. Predovšetkým to však bola teologická nekompetentnosť, ktorá musela viesť k takému neopatrnému zaobchádzaniu so vzácnym pokladom viery. Naproti tomu mnísi sa roky venovali štúdiu Svätého písma; svojím intenzívnym duchovným životom si hlboko zvnútornili pravdy viery a preto okamžite cítili nebezpečenstvo: Ak pastieri z politických dôvodov zrazu zaujmú úplne nové pozície v náuke viery, tak sa začnú kolísať základy cirkvi. V tom čase biskupi častokrát neboli teologicky a duchovne pripravení na svoj veľmi zodpovedný úrad.

Váš domáci biskup, napríklad, bol predtým veľkovlastníkom pôdy, nazbieral skúsenosti v štátnej službe a bol cenený ako patrón svojej miestnej klientely. V mnohých prípadoch sa bohatstvo, povesť a vplyv považovali za dostatočnú kvalifikáciu pre vedúce pozície v cirkvi.

Pokiaľ cirkev nestála pred závažnými výzvami, mohlo to stačiť. No len čo došlo k sporom o rozhodujúcich doktrínach viery, ktoré si vyžadovali hlbšie poznanie Písma a cirkevnej doktrinálnej tradície, títo muži boli beznádejne preťažení. Jednoducho neboli schopní vidieť cez niekedy zložité otázky a urobiť dôkladný úsudok vo veciach viery.

Ako mladý kňaz ste napísali spis, svoju druhú reč, ktorý je považovaný za prvé pojednanie ranej Cirkvi o kňazstve a episkopáte. Nešetrili ste tvrdou kritikou zneužívania cirkevného úradu a nevhodných kandidátov, ktorí často chceli len urobiť kariéru alebo si jednoducho hľadali pohodlné živobytie, akoby cirkevný úrad, ako píšete, nebol spojený so zodpovednosťou, ale s nekontrolovanou službou.

Preto som už ako mladý kňaz chcel predložiť programový spis pre jeho obnovu. Zavedené prístupové cesty sa mi zdali vzhľadom na dobové výzvy úplne neadekvátne. Boli potrebné nové cesty, ako cirkevnému úradu dodať duchovný potenciál vtedajšieho prekvitajúceho mníšstva.

Čo by ste odporučili dnešným biskupom a rektorom kňazských seminárov?

Zvyšovanie profilu požiadaviek namiesto jeho znižovania, asketizmus namiesto skupinovej dynamiky, rozjímanie namiesto supervízie, prehlbovanie poznania doktríny viery namiesto nekonečných sociálnych stáží.

Poďme k dobe vášho episkopátu v Konštantínopole. V roku 379 Vás zavolala hŕstka verných katolíkov do vtedajšieho hlavného mesta ríše, aby ste sa stali ich pastierom. Metropola na Bospore bola v tej dobe úplne v rukách ariánov, ktorí popierali skutočné božstvo Krista a podporoval ich cisár Valens, ktorý katolíkom verným nicejskému krédu dokonca zakázal schádzať sa v akomkoľvek chráme.  

Áno, spočiatku som mohol sídliť a sláviť svätú Eucharistiu len v súkromnom dome.

Svojej biskupskej kaplnke ste dali zvláštne meno: Anastasia. Nezameniteľná narážka na Anastasis, vzkriesenie. Prečo práve toto označenie?

Týmto názvom som chcel vyjadriť: Z tohto miesta by mala opäť vyrásť pravá viera, ktorá bola po celé desaťročia potláčaná. Napriek počiatočnému nepriateľstvu ariánov a rušeniu mojich bohoslužieb sa postupne okolo svojho nového biskupa zhromažďovalo čoraz viac veriacich, aby sa dozvedeli niečo o pravej viere cirkvi.

Aké bolo tajomstvo vášho takého úspešného kázania, ktoré nakoniec získalo ariánmi ovládané hlavné mesto späť pre nicejskú ortodoxiu?

Odhodlanie bojovať. Vo svojej druhej reči som vyjadril želanie: „Keby som len mohol byť jedným z tých, ktorí bojujú za pravdu a sú pre ňu nenávidení; alebo skôr, budem sa chváliť tým, že som jedným z nich. Lepšia chvályhodná vojna ako mier bez Boha.“ V inej reči som povedal:„ Ničoho sa netreba báť tak veľmi ako toho, že človek sa bude báť niečoho viac ako Boha, a preto v službe pravde zradí slová viery a pravdy.“ A neskôr ešte: „Neudržiavame mier na úkor slova pravdy. Nerobíme ústupky, aby sme si získali reputáciu tolerancie.“ Úprimnosť v slove a nezlomnosť v pravde sa mi vždy javili ako zásadný prístup pravého kňaza a biskupa.

Týmto neoblomným postojom sa Vám podarilo získať kresťanstvo na Východe späť pre nicejské vyznanie viery.

Áno, spätne som sa dozvedel: Vo vernosti podanej viere môže aj z malých počiatkov vzniknúť veľká vec; v priestore obsadenom herézami môže dôjsť k opätovnému povstaniu pravej katolíckej viery.

Gregor z Nazianzu

326 alebo 329/30 narodenie v maloázijskej provincii Kapadócia

363 kňazská vysviacka v jeho domovskom meste Nazianz

363/364 krátkodobý odchod do ústrania a spísanie druhej reči (Apologia de fuga sua)

od roku 364 kňazské pôsobenie v Nazianze

372 biskupská vysviacka Bazilom Veľkým pre biskupstvo Sasima v Kapadócii, no nikdy nenastúpil do úradu v tejto diecéze; činnosť pomocného biskupa v Nazianze

375 odchod do ústrania v Seleúcii pri maloázijskom južnom pobreží

379 prevzatie biskupského úradu pre katolíkov verných Nicejskému koncilu v Konštantínopole

380 – oficiálne cirkevné menovanie za biskupa hlavného mesta za vlády cisára Teodózia I.

381 predseda Konštantínoplského koncilu, odstúpenie z dôvodu cirkevno-politických sporov

381–390 život v utiahnutosti na rodinnom majetku Arianz pri Nazianze