Dobrý deň, úctyhodný otče! Je pre mňa poctou, že smiem urobiť s Vami rozhovor. Ďakujem, že ste si na to našli čas.

(smiech): Tu vo večnosti mám času v hojnosti...

V pozemskom živote to bolo inak? Napísali ste tak veľa...

Nuž áno. Žiaľ, nebol mi súdený dlhý život, niečo menej ako 50 rokov. Moje zdravie ma vždy veľmi trápilo, hlavne moja pečeň. Raz som sa dostal do hádky s prefektom a ten mi v hneve pohrozil, že mi vyreže pečeň z tela. Odvetil som mu, že by som mu bol za to veľmi vďačný. (smiech). Keďže som žil len z chleba, vody a zeleniny, bol som veľmi chudý. Podľa Vášho dnešného chápania to bola podvýživa, pre mňa však askéza, ktorá ma mala priviesť bližšie k Bohu. Z toho istého dôvodu som nosil – aj ako biskup – stále veľmi jednoduché oblečenie a skoro nikdy som sa nekúpal. Ľudia boli zaiste vďační, že som žil veľmi utiahnuto.     

Mala som trocha obavu, či Vy ako jeden zo štyroch „veľkých východných učiteľov Cirkvi“ nebudete považovať za pod svoju úroveň poskytnúť interview žene.

Ale kdeže! Stále tieto predsudky! Veď práve ženám vo svojej rodine vďačím za veľa, čo sa týka môjho života viery.

Napríklad?

Napríklad moja stará mama Makrína. Bola to veľmi vzdelaná žena. Počas jej mladosti pôsobil v jej rodnom meste Neocézarea biskup Gregor, nazývaný „Divotvorca“, ktorý nadchol ľudí pre vieru. Počas jeho účinkovania konvertovalo takmer celé mesto na kresťanstvo. Moja stará mama bola jeho žiačkou. Keď mala 40 rokov, k moci sa dostal cisár Dioklecián. Nechal nemilosrdne prenasledovať kresťanov, aby obnovil starý kult bohov. Makrína vtedy stratila svojho manžela, môjho starého otca, ktorý zomrel ako mučeník. Rodičia môjho otca takisto vytrpeli tvrdý osud: Utiekli do hôr a museli sa sedem rokov prebíjať v divočine. 

Akú rolu zohrala Makrína vo vašom živote?

Od Makríny som sa ako malý chlapec naučil základy viery. Moja najstaršia sestra dostala meno po nej, a aj od nej som sa veľa naučil v duchovnom živote. Neskôr bola predstavenou jedného spoločenstva zasvätených panien. Mimochodom, všetky tri – moja stará mama, moja mama a moja sestra – boli po smrti uctievané ako sväté, takisto ako môj otec, po ktorom mám meno, a moji mladší bratia Gregor, neskorší biskup mesta Nyssa, a Peter, neskorší biskup mesta Sebaste. Boli sme takpovediac „rodinou svätých“, v ktorej muži a ženy zohrávali dôležitú rolu.

Hľadanie Boha bolo vo vašom živote teda vždy v centre?

Nie od počiatku. Ako mladý muž som sníval o kariére rečníka. Chcel som zažiariť na politickom javisku, mať svetský vplyv, zarábať veľa peňazí.

A potom?

Potom som ako 25-ročný zažil vnútorné obrátenie. Bolo to, akoby celý tento oslnivý život spľasol ako mydlová bublina. Moja sestra Makrína sa už dávno dala na asketický život a stále mi prehovárala do svedomia. Jedného dňa som mal náhle pred očami svetlo, ktoré vyžarovalo z evanjelia, a spoznal som, aké úbohé boli všetky márnosti, o ktoré som sa usiloval: moc, politický vplyv, život v luxuse. Dal som sa pokrstiť, rozdal svoj majetok chudobným a rozhodol som sa stať mníchom.

Teda stiahli ste sa zo sveta?

Najskôr áno. Veľa som cestoval, po Sýrii, Palestíne a Egypte, aby som navštívil tamojších mníchov a učil sa od nich. Pritom som urobil dôležitý objav: mníšstvo môže mať veľký potenciál pre celú Cirkev, keď je integrované do miestnej Cirkvi. Mnísi môžu viesť školy a špitály, venovať sa starostlivosti o chudobných. S týmto poznaním som sa vrátil do vlasti a založil som spoločenstvo, pre ktoré som napísal pravidlá, podľa ktorých sa mnísi na Východe orientujú dodnes. Na Západe svätý Benedikt o takmer 200 rokov neskôr siahol po mojich pravidlách a vyvinul z nich vlastnú formu západného mníšstva.  

V roku 364 ste boli vysvätený za kňaza...

Áno. Vysviacku som prijal z rúk Diania, v tej dobe arcibiskupa môjho rodného mesta Cézarea. Spájalo nás úzke priateľstvo, ktoré však stroskotalo na tom, že sa odvrátil od záverov Nicejského koncilu a pripojil sa k ariánskej viere – bol to ťažký úder pre mňa.

Prečo to bolo také dôležité? Neboli to len teologické chytráctva? Nemohli ste byť napriek tomu priateľmi?

To treba vnímať na pozadí tej doby. Žili sme v epoche, v ktorej kresťanstvo malo na to, aby sa presadilo ako náboženstvo väčšiny v spoločnosti. Bolo potrebné teologicky objasniť mnohé otázky: Kto je tento Kristus, ktorého nasledujeme? Osobitne omilostený človek? Alebo Boh? Boží Syn, ako sám povedal? A ako mohol mať Boh syna? Všetky tieto veci bolo potrebné objasniť, hlavne na základe Svätého písma. Nemohli sme prenechať nasledovanie Krista jednoducho fantázii jednotlivca – so všetkým, čo sa s tým spájalo: chápanie manželstva a rodiny, charitatívne diela, pamiatka zosnulých, štátny poriadok a mnoho ďalšieho. Nicejský koncil v roku 325 položil základy pre náuku o Trojici. Gregor Divotvorca bol vo svojej dobe energickým obhajcom božskej prirodzenosti Krista, teda patri k teológom, ktorí pripravili nicejské vyznanie viery.

Ako reagovala vaša rodina na tento vývoj?

Moja stará mama Makrína prevzala od Gregora trojičnú vieru. Pre ňu a pre celú moju rodinu bolo veľkou radosťou, keď Nicejský koncil záväzne stanovil pre celú Cirkev náuku o Trojici. Stalo sa tak asi päť rokov pre mojím narodením: Vyrastal som teda v prostredí, v ktorom bola veľmi vážená nicejská viera. Veľmi mnou otriaslo, keď sa Dianius pripojil k prúdu, ktorý spochybňoval túto vieru. Avšak zmierili sme sa pri jeho smrteľnej posteli, keď znovu prijal nicejskú vieru. Aj v troch knihách proti ariánovi Eunómiovi som obhajoval nicejskú náuku o Trojici. 

Po svojej biskupskej vysviacke v roku 370 ste okrem toho napísali veľké dielo o Svätom Duchu a tým ste pripravili ďalší dôležitý krok vo vývoji cirkevnej náuky: Konštantínopolský koncil v roku 381. Môžete nám na záver niečo o tom povedať?

Nicejský koncil síce uznal, že Svätý Duch je popri Otcovi a Synovi treťou osobu božskej Trojice, ale bolo potrebné ešte ďalšie prehĺbenie – čo znamená Svätý Duch pre veriacich, pre Cirkev. Svätý Duch napĺňa Cirkev svojimi darmi, oduševňuje ju a posväcuje: Túto tému som chcel prehĺbiť. Konštantínopolský koncil potom definitívne stanovil božstvo Svätého Ducha ako dogmu – pod rozhodujúcim vplyvom môjho brata Gregora Nysského a nášho priateľa Gregora z Nazianzu. Ja som už dva roky predtým podľahol svojmu ochoreniu. A tak som smel sprevádzať tento koncil z večnosti.

Pôvodne publikované v nemeckej katolíckom dvojtýždenníku Die Tagespost.