Do vatikánskeho Dikastérium pre náuku viery o dva mesiace vtiahne čerstvý vietor. Lebo okolo 11. septembra začne svoju službu na čele úradu nový prefekt Víctor Manuel Fernández. Pre katholisch.de hovoril o svojom vzťahu k pápežovi a vysvetlil, ako jeho pastoračné skúsenosti farára a biskupa formovali jeho teologické myslenie.

Otázka: Pán arcibiskup, približne o mesiac opustíte svoju arcidiecézu v Argentíne a odcestujete do Ríma, kde sa stanete prefektom Dikastéria pre náuku viery. Ako vnímate nadchádzajúce zmeny?

Fernández: Je to veľká zmena. Poznám Rím a nebudem mať žiadne problémy žiť v takom krásnom meste. Jedným z problémov je však pre mňa vytrhnutie z rodnej Argentíny. Budem si musieť osvojiť iné životné návyky. Veľkou výhodou je, že v Ríme je niekto, komu úplne dôverujem, kto ma veľmi dobre pozná a s kým môžem hovoriť úplne slobodne: pápež.

Otázka: Aké priority chcete stanoviť na čele dikastéria?

Fernández: Budem vykonávať prácu, ktorá sa naskytne – ale s osobitným dôrazom na zabezpečenie konzistentnosti v učiteľských vyhláseniach Cirkvi, vrátane Františkovho učiteľského úradu. Niekedy má človek dojem, že sa donekonečna opakujú už známe teologické argumentácie. Akoby František neexistoval, akoby nemal čo povedať, akoby nemal čo povedať k predloženým otázkam. Ale veď František už prispel tak veľa! Pokiaľ ide o tento bod, v každom prípade má prioritu, rovnako ako úsilie o teológiu v dialógu s konkrétnym životom ľudí, s ich utrpením, údermi osudu a nádejou.

Otázka: Pápež vám pre vašu novú úlohu napísal do pamätníka, aby ste sa usilovali o „harmonický rast“ viery a nesústredili sa na kontrolu. Čo to konkrétne znamená? Ako strážca viery musíte byť tvrdý, keď sa teológ odchýli od učenia Cirkvi.

Fernández: František je veľmi znepokojený spôsobom, akým sa to robí: môže sa to robiť tvrdo a drasticky alebo prostredníctvom dialógu s človekom. Dialóg môže odhaliť, aké sú ich legitímne motívy a ako sa k sebe vrátiť. Koniec koncov, aj od človeka, ktorý sa vyjadruje nesprávnym spôsobom, sa možno niečo naučiť.

Otázka: Vstupujú teraz Františkovi nepriatelia v Cirkvi do ťažkého obdobia s vami?

Fernández: Nie, v žiadnom prípade. Niekedy som kvôli týmto ľuďom trpel, ale nevidím nikoho, kto by trpel. Nikdy nie som príliš v pohode na to, aby som sa s týmito skupinami porozprával a niečo vyriešil. Ale pápežovi ani mne by nikdy nenapadlo využívať našu moc na to, aby sme iným sťažovali život.

Otázka: Pápež vám vyhovel vo vašej novej úlohe a naznačil, že sa nemusíte venovať otázke zneužívania, ktorá je tiež v kompetencii Dikastéria pre náuku viery. To bolo prijaté nielen pozitívne. Takže riešenie tejto témy už nie je záležitosťou šéfa?

Fernández: Riešenie problému zneužívania je pre dikastérium a celú Cirkev prioritou. Riešiť ju s veľkým nasadením a prácou bude aj naďalej dôležitou úlohou disciplinárnej sekcie. Prefekt však už za ňu nebude mať priamu zodpovednosť. Zdá sa mi to veľmi rozumné vzhľadom na to, že nie som špecializovaný kánonický právnik, ale teológ. Okrem toho je pre prefekta ťažké venovať čas a pozornosť rozvoju cirkevného myslenia, keď je priamo zodpovedný za problematiku zneužívania.

Otázka: V Argentíne vás obviňujú, že ste s páchateľom zneužívania zaobchádzali príliš mierne. Čo na to hovoríte?

Fernández: V tom čase som konal tak, ako sa vtedy konalo. Išlo o prípad, ktorý bol už vyšetrovaný a súdne orgány ho uzavreli desať rokov pred mojím príchodom do La Platy. Práve keď som nastúpil do úradu arcibiskupa, prokurátorom sa podarilo dosiahnuť, aby bol prípad znovu otvorený. Požiadal som kňaza, aby sa vyhýbal akémukoľvek kontaktu s maloletými, a o niekoľko mesiacov neskôr, aby už nevykonával kňazskú službu na verejnosti. Dokonca sme ho poslali do zariadenia Charity, kde ho vyšetril lekár. Neskôr ho preventívne poslali do väzenia, kde spáchal samovraždu. Bol to najťažší rok môjho života. Ak sa ma opýtate, či by som dnes konal opäť rovnako: Myslím, že nie. Skôr by som prijal oveľa drastickejšie opatrenia s vedomím, že to neznamená predbiehanie rozhodnutí súdnej moci. Takto by mali všetci viac pokoja. Vtedy však existovali iné cirkevné usmernenia, dnes sú, chvalabohu, zabezpečené procesy oveľa lepšie. V tomto zmysle môžem povedať, že som neurobil nič nevhodné: Neobhajoval som kňaza ani som neurobil nič, čo by sa dotklo obetí alebo justičného systému. Keď sa ma obete pýtali, či im verím, vždy som povedal áno. Ak mi dnes hovoria, že moje konanie nebolo dostatočné, súhlasím. Aj keď som nekonal proti tomu, čo bolo v tom čase bežné, mohol som konať lepšie, ako som konal.

Otázka: Ste považovaný za dôverníka pápeža Františka. Ste radi, že s ním môžete bližšie spolupracovať a žiť v jeho blízkosti vo Vatikáne?

Fernández: Vlastne neviem, či sa s Františkom budem stretávať tak často, pretože nebudem žiť v Santa Marte. Okrem toho, pápež má rád, keď človek veľa pracuje a nestráca čas priateľmi a rozhovormi. Pravdepodobne sa s ním uvidím vždy, keď sa má prefekt podľa stanovených pravidiel stretnúť s pápežom.

Otázka: František bol minulý mesiac v nemocnici a podstúpil operáciu. Ako je na tom pápež so zdravím? Má ešte dostatok síl viesť Cirkev?

Fernández: Súhlasil s operáciou, pretože vďaka nej by sa zlepšil jeho zdravotný stav. Nešlo len o odstránenie zdravotného problému, ale o zlepšenie jeho zdravia. Ako som mohol vidieť, bolo to úspešné. Vo Vatikáne som bol týždeň a býval som na jeho poschodí v Santa Marte, len niekoľko metrov od jeho izby. Prijímal návštevy celé dopoludnie a celé popoludnie. Ja by som sa pri takomto pracovnom zaťažení unavil, ale on nie.

Otázka: Aké teologické myšlienky spájajú pápeža a Vás?

Fernández: Sú rôzne: Chápanie Boha ako priepasti lásky a milosrdenstva, v ktorej sú božské osoby vo vzťahu, večnom a v dokonalom vzájomnom vzťahu. Je to tajomstvo, ktoré sa odráža v Kristovi, v jeho gestách, v celom jeho živote, v jeho definitívnom odovzdaní sa, a ktoré sa nám sprostredkúva v otvorenom srdci Zmŕtvychvstalého. Z tohto tajomstva pramení hlboké presvedčenie o nesmiernej a neodňateľnej dôstojnosti každej ľudskej osoby, ktorá presahuje všetky okolnosti. Presvedčenie o vysokej hodnote každej ľudskej bytosti – to je niečo, čo takpovediac vyteká z každého pápežovho póru. Zároveň nás spája chápanie teológie v úzkom vzťahu s duchovným životom a pastoráciou. Zdieľame tiež presvedčenie, že múdrosť možno nájsť medzi chudobnými. Svätý Duch im dáva pravdu a krásu. Preto v ľudovej zbožnosti uznávame autentický prejav teologicky založenej viery a dokonca aj mystiky vyjadrenej v iných kategóriách.

Otázka: František kladie veľký dôraz na spojenie medzi pastoráciou a teológiou. Ako vaša práca kňaza a biskupa v La Plate formovala vaše teologické myslenie? Čo z toho prinesiete do svojho úradu prefekta pre náuku viery?

Fernández: Veľmi veľa. Osem rokov som bol farárom v okrajovej časti mesta vo vnútrozemí Argentíny, predtým som študoval teológiu a doktorát som získal v Ríme. Táto skúsenosť viedla k zásadnej zmene môjho pohľadu na niektoré teologické pojmy, hoci predtým som ich považoval za nemenné. To isté sa stalo po rokoch pôsobenia vo funkcii arcibiskupa v La Plate. Navyše to bola pastoračná skúsenosť na periférii sveta, v mojej milovanej Latinskej Amerike. Okrem toho som vyrastal v malej dedine a vždy som sa snažil byť nablízku tým najopustenejším ľuďom. Nepochybujem o tom, že to k mojej práci v dikastériu niečo pridá, pretože to dáva teologickému mysleniu iné perspektívy, ktoré sú spôsobom prístupu k iným rozmerom pravdy.

Otázka: Synodálna cesta v Cirkvi v Nemecku vyzvala na rozsiahle reformy. To sa vo Vatikáne nestretlo s príliš dobrým ohlasom – aj u vášho predchodcu, kardinála Luisa Ladariu. Aký je váš postoj k týmto požiadavkám?

Fernández: Má veľký záujem lepšie spoznať tieto požiadavky. Pretože z môjho pohľadu by bolo nerozumné a škodlivé robiť hodnotenia v tejto chvíli. Koniec koncov, žil som 12 000 kilometrov ďaleko a ešte som nehovoril so zodpovednými osobami.

Otázka: Na záver osobná otázka: V Argentíne vás často volajú pod prezývkou „Tucho“. Odkiaľ pochádza táto prezývka? A bude aj prefekt „Tucho“?

Fernández: Tucho Méndez bol futbalista, ktorý strelil veľa gólov proti tímu môjho otca vo finále. Preto ho volali Tucho, aby si ho doberali, a keď som sa narodil, prezývka prešla na mňa: Volajú ma Tuchito. V mojom rodnom meste ma stále volajú Tuchito, keď tam prídem na návštevu. Aj sám pápež ma volá Tucho a možno ma tak raz budú volať aj členovia dikastéria.