V rádiu LUMEN pravidelne uverejňujeme rozhovory o trpiteľoch pre vieru počas komunistického režimu. Takým bol aj Silvester Krčméry, ktorý sa narodil pred 98 rokmi, teda 5. augusta 1924. Jeho osobnosť v relácii Rozhovor týždňa 18. mája priblížil Eugen Valovič zo spoločenstva Fatima. Ponúkame prepis uvedenej relácie, ktorú moderoval Radovan Pavlík.

Kedy ste  sa a kde zoznámili so Silvestrom Krčmérym?

V máji alebo v júni na jednom poobedňajšom výlete. Na ňom ma zoznámil Peter Záhoranský (teraz jezuita) so svojím strýkom Silvom Krčmérym, starším (45 ročným) pánom. On sa mi hneď predstavil. Po chvíli rozhovoru mi ponúkol duchovné cvičenia, ktoré ma veľmi oslovili. Postupne som sa s ním zúčastňoval na mnohých stretnutiach a postupne ma viedol k tomu, aby som aj ja mal spoločenstvo. Okrem toho, že sme sa stretali na stretnutiach, často som ho sprevádzal na jeho „apoštolských cestách“, najmä po Slovensku. Veci, o ktorých budeme hovoriť, mám zo stretnutí s ním, či už v spoločenstve alebo z osobného stretnutia. Bude to môj pohľad na neho. Väčšinu z toho, o čom budeme hovoriť, zachytil vo svojich knihách, v ktorých sa podelili o svoje zážitky. 

Čo priviedlo Silvestra Krčméryho ako mladého živého muža k prehĺbeniu viery a k laickému apoštolátu?

Silvo, ako sme ho volali, nám hovoril, že sa duchovne prebudil ako 17-ročný na prvých duchovných cvičeniach. Tam sa rozhodol zasvätiť život Bohu. Neskôr ako 18-ročný chcel byť kňazom, jezuitom. Avšak otec bol zásadne proti, lebo chcel, aby doštudoval a potom sa až rozhodol. Silvo spomínal, že do seba narazili dve odhodlané povahy. Avšak pod vplyvom výchovy v ich rodine si otca veľmi vážil. Silvo bol už v Ružomberku, sídle jezuitov. Jeho otec však poslal jasný telegram, aby sa vrátil domov a po rozhovore s magistrom sa Silvo vrátil domov. Vnímal to tak, že je to Božia vôľa. Zároveň to bola pre neho lekcia, aby bol pokorný, keď pomyslel na „dokonalý život“. Táto pokora ho charakterizovala po celý život. Neskôr v roku 1943 i 1944 sa stretal s profesorom Tomislavom Kolakovičom–Poglajenom, ktorý ho veľmi ovplyvnil svojimi revolučnými myšlienkami o mieste a význame laikov a malých spoločenstiev v Cirkvi a tiež o fatimskom posolstve o obrátení Ruska. V tomto období sa zoznámil aj s Vladom Juklom, s ktorým tvorili nerozlučnú dvojicu. 

Silvo však zostal slobodný, znamená to, že sa rozhodol pre zasvätený slobodný život? Čo ho k tomu viedlo?

Spomínal, že potom ako začal študovať medicínu vo chvíľkach ticha a modlitby sa v ňom objavovala myšlienka „laickej rehole“. A v jednej takejto chvíli cítil, že sa má chystať na laický apoštolát. Pri jednom duchovnom rozhovore v rámci jeho formácie  sa rozhodol, že Pán potrebuje na apoštolát laikov práve takého nespôsobilého a úbohého, ako je on sám. Mal približne 20 rokov. V tomto všetkom tiež cítil veľkú vďačnosť Pánovi a tešil sa, že začne nový život. Tu sa ešte viac prejavovala jeho pokora a zároveň radosť. Čoraz viac cítil, že Pán ho nevolá ku kňazstvu, ale aby ako mladý človek, lekár žil vo svete a slúžil ľuďom. Pritom chcel teológiu študovať aspoň doma. A potom ho v tomto zameraní veľmi ovplyvnilo stretanie sa s prof. Kolakovičom. 

Vieme, že apoštolát laikov bol pre neho srdcovou záležitosťou počas celého jeho života, ani vo väzení neprestal a o to viac po prepustení z väzenia organizoval laický apoštolát predovšetkým medzi univerzitnou mládežou. Kde na to čerpal silu?

Profesor Kolakovič hovoril o tom, že svet možno zachrániť a teda aj Rusko, ak lekár bude oslovovať lekárov, manžel manželov, robotník robotníkov, kňaz kňazov. Silvo vďaka dôslednému duchovnému životu, ktorý praktizoval zistil, že mu ešte chýba veľa lásky, že málo si všíma ľudí, ide za myšlienkou „hlava nehlava“. Vtedy si povedal, že chce byť hlavne apoštolom lásky a milosrdenstva k dnešnému človeku ako sv. Pavol  (Veľmi rád spieval s veľkým zapálením pesničky a zvlášť to platilo o piesni „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“...). Z toho vyplývala jeho veselosť a zmysel pre humor. Veľmi ho ovplyvnil aj pobyt v Litoměřiciach (okolo roku 1949), kde sa utvrdil v tom, že len malé kresťanské komunity, apoštolské krúžky nás môžu zachrániť. Sv. Pavol bol aj kňazom, apoštolom cestovateľom, výrobcom stanov, teda žil so svojimi veriacimi.  

Veľmi skoro po nástupe komunistického režimu sa dostal pre svoju vieru do väzenia, čo mu pomáhalo odolávať krutým metódam vyšetrovateľov? 

Bola to jeho duchovná formácia, ktorá mu pomohla vo väzení. Utvrdzoval sa v tom, že viera nie je len učenie, len apoštolát, ale je to harmonický život v Kristovi.  Veľmi zdôrazňoval, že Eucharistický Kristus je jeho ženích a až do konca svojho života sv. omša bola pre neho centrom jeho života i vo väzení. Často spomínal, že mu pomohli Kolakovičove základné pravidlá správania sa pri výsluchoch. Spravil im aj konkrétnu ukážku.

Spomínal ako na jednom stretnutí so študentami im predviedol scénku, profesor hral vyšetrovateľa a jeden zo študentov vyšetrovaného. A tam zazneli aj veľmi tvrdé slová, ktoré často počúval pri vyšetrovaní a vo väzbe. Veľmi to jeho i ďalších povzbudzovalo v tom, že trochu vedeli, ako majú odpovedať.  

Tiež to boli praktické rady od Kolakoviča, ako sa správať vo väzení. Zásadne nehovoriť mená. Vo väzbe mal telesný (telocvik, upratovanie, umývanie) duchovný poriadok na celý deň, modlil sa asi dve hodiny, mával meditáciu ráno i počas dňa. Sympatické bolo, že každé ráno začínal: „S vami i za vás bratia (i sestry)“. Recitoval si sv. omšu, vykonával si i duchovné cvičenia. Stále niečo robil, lebo ako lekár vedel, že ničnerobenie je veľmi nebezpečné (upadanie do depresie). Vďaka duchovnému programu mu pomohlo dôslednejšie sebapoznanie a odhaľovanie jeho chýb ako vypočítavosť, nedôvera v Bohu, neochota k utrpeniu. Mal veľmi citlivé svedomie. Pritom priznával, že cítil tiež zvieravý strach, kvôli neistote, čo bude. Takže všetko si musel pretrpieť a vybojovať.

Sťažoval si niekedy na neľudské postupy vyšetrovateľov, dozorcov a iných predstaviteľov režimu, ktorý si kládol za cieľ zničiť kresťanské vieru. Aký bol vlastne postoj voči jeho prenasledovateľom?

Silvo bol veľmi prekvapený tým, že mnohí verní, hlboko veriaci a zásadoví veriaci, kňazi i biskupi sa priznali k veciam, ktoré nespáchali. Preto popri tvrdých podmienkach a postupoch vyšetrovateľov i bacharov si postupne všímal, ako vyšetrovatelia drobné odchýlky od pravej výpovede stále rozširovali, preháňali, dramatizovali a kriminalizovali. Často zamieňali slová napr. namiesto Cirkev „Vatikán“. Jeho postoj k vyšetrovateľom bol taký, že odmietal podpísať falošné obvinenia. Hovoril, že bol veľmi rád, že všetky tieto veci vyskúšal na sebe. Niekedy za to dostal odopretie stravy a iné odvetné opatrenia, dlhé státie, alebo fyzické násilie... Tiež však zistil, že aj vyšetrovatelia sú v koncoch, keď sa im niekto nepoddá. Uznával však, nie každý to dokázal a neopovrhoval týmito ľuďmi, ale naopak sa za nich modlieval a nám odporúčal, že tiež ich nemáme posudzovať a odsudzovať. Preto upozorňoval a pripravoval ľudí na podobné metódy i vo väzení (morzeovkou...). Rád používal slová: „Som Božie laboratórium, hlavne pre druhých, pre Cirkev. 

Postupne objavoval, že zrejme ide o vymývanie mozgu (napr. budenie počas spánku, vyhrážanie sa a klamstvá, že ostatní sa už priznali). Spomínam si ako s takým nadšením hovoril asi v roku 1971/72, že konečne vyšla u nás kniha o brainwashingu, „Člověk na pokraji svých sil“ Avicenum 1971 /len v prvom vydaní/). Mal som z neho dojem, že s týmto odhalením sa cítil spokojnejší a myslím, že z toho bola známa aj jeho veta z obhajovacej reči: „Vy máte moc, my máme pravdu.“

Začiatkom 60. rokov začala Krčméryho rodina podávať žiadosti o milosť, ale Krčméry ich odmietal a žiadal revíziu svojho procesu. 

Nakoniec žiadosť o milosť podal aj náčelník jeho väznice. Krčméry na to odpovedal písomne: „Podmienečne môžu byť prepustení takí ľudia, čo sa vo väzení polepšili. Ja som sa nepolepšil, zostal som taký, aký som bol. A preto odmietam amnestiu. Trvám na opätovnom prešetrení môjho prípadu.“ Napriek tomu Krčméryho prepustili. Vo väzení bol 13 rokov, 2 mesiace a 18 dní. Z nich strávil desať rokov vo viacerých väzniciach (Banská Bystrica, Mírov, Ostrov nad Ohří) a v pracovných táboroch.

Predznamenal niečím Silvester Krčméry aj veľkú úlohu laikov v cirkvi? Nespoliehame sa priveľmi, že všetko za nás vyriešia a mali by riešiť kňazi?

Už som spomínal, že Silvo sa okolo dvadsiateho roku svojho života utvrdil v tom, že bude zasvätený laik. Pod vplyvom Kolakoviča bol presvedčený podobne ako Vlado, že musia byť dobrými odborníkmi vo svojej profesii. Toto aj nám kládli na srdce. Silvo bol uznávaným lekárom, rádiodiagnostikom – roentgenológom. Avšak tiež hovoril, že zamestnanie by nemalo byť prekážkou vydávania svedectva kresťanského života a následne i apoštolátu. Svojím životom podnecoval laikov, aby si uvedomovali svoju úlohu v Cirkvi.   

Silvo Krčméry bol pozvaný na biskupskú synodu o laikoch v r. 1987, kde bol pozvaný aj vtedy ordinár gréckokatolíckej cirkvi, neskorší biskup Hirka. Samozrejme, že ich nepustili.

V laickom  apoštolskom hnutí, ktoré bolo aktívne, Silvo bol človekom charizmy, Vlado dával veci do systému. To sa uskutočňovalo pod vedením otca biskupa Korca (neskôr kardinála), ktorý bol zárukou ich vernosti k Cirkvi. Takto sa dával čoraz väčší priestor laikom, ktorí zároveň boli primerane duchovne formovaní. Vždy obaja zdôrazňovali vernosť Cirkvi, Svätému Otcovi. Pritom naplno spolupracovali s kňazmi, ktorí boli spoľahliví z hľadiska bezpečnosti. Pri týchto kňazoch sa laici zapájali do aktivít farnosti. 

Po roku 1989 Silvo zdôrazňoval, aby sme nenechávali všetko na kňazov tým, že sa budeme zapájať aktívne do života farnosti. Treba však pritom hľadať primeranú spoluprácu medzi laikmi a kňazmi.  

V roku 1974 bol spoluzakladateľom sekulárneho inštitútu Fatima, čo ho k tomu viedlo, prečo došlo k založeniu tohto spoločenstva?

Zo Silva i z Vlada bol cítiť, že potrebujú spoločenstvo ako bolo spoločenstvo s profesorom Kolakovičom (Rodina). A tak sa snažili okolo seba vytvárať takéto spoločenstvo. Ja si pamätám, že to začalo už v roku 1970-71. Ľudia sa však vymieňali, v roku 1973 po duchovných cvičeniach predložili svoju víziu založiť „systematické spoločenstvo“. Mnohí z prítomných na to nereagovali, ale oni čakali. A tak v júli 1974 opäť po duchovných cvičeniach Silvo s Vladom konkretizovali svoj návrh na vytvorenie spoločenstva. Pritom povedali, že majú sľuby a kto chce, môže sa k nim pridať. Pridal sa k nim Rudolf Fiby. V auguste mali zakladajúce stretnutie so sľubmi. Ja som sa k nim pridal začiatkom septembra. Cítili potrebu, aby toto spoločenstvo postupne sa zapojilo do ich aktivít v apoštoláte na Slovensku i v Rusku. Samozrejme, že sa postupne toto spoločenstvo rozrastalo.

Veľmi mu na srdci ležalo obrátenie Ruska a apoštolát v Rusku, nebol to priveľký sen, čo ho k tomu motivovalo?

Myšlienka Ruska u Silva sa začala zoznámením sa s posolstvom Panny Márie Fatimskej, kde sa hovorí o obrátení Ruska. Neskôr ho v tomto utvrdili dvaja kňazi východného obradu (jezuiti), ktorí ho zoznámili s profesorom Kolakovičom. Cez tých kňazov sa oboznámili s myšlienkami kolégia Rusikum v Ríme. Išlo o to, pripraviť katolíckych kňazov pre apoštolát v Rusku a v ruskej diaspóre. Okrem toho ich veľmi oslovilo, že prvým rektorom Rusika bol Slovák páter Javorka, čo malo silný vplyv na rozvíjanie tejto myšlienky.   

Silvo s Vladom pri vytváraní spoločenstiev mladých, najmä vysokoškolákov, niektorým okrem apoštolátu na Slovensku ponúkali aj myšlienku pomáhať Rusku, najmä využiť možnosť ísť do Sovietského zväzu a tam sa stretať s veriacimi a podľa potreby odovzdať Sväté Písmo (vreckové). Mohlo sa to javiť ako veľký sen, ktorého uskutočnenie nemá nejaký veľký význam, avšak ak niekto tam osobne bol, znamenalo to pre neho veľké obohatenie. 

Budem to ilustrovať na sebe. Bol som štyri krát v ZSSR do roku 1989, z toho ako vysokoškolák dvakrát (na brigáde po päť týždňov). Silvo mi už pri prvej ceste poskytol pár praktických informácií, ktoré mi pomohli, že som sa mohol stretnúť s mnohými ľuďmi. Napríklad, dal mi mapy, dal mi inštruktáž ako telefonovať, ako sa vyznať v metre a tiež, aby sme sa nebáli použiť taxík tam, kde nejde metro, čím sa ušetrí čas. Tiež mi dal adresy aktívnych veriacich. Zažil som množstvo zaujímavých a povzbudzujúcich rozhovorov. Tam som veľmi cítil pomoc Ducha Svätého. Boli to len kvapky, ale myslím, že aj to malo svoj význam. Nebol som jediný, bolo nás niekoľko (aj mimo spoločenstva).  

Môžeš o tom povedať viac?

Bol som na dvoch študentských brigádach v Rusku (tri týždne na stavbe a 10 dní v Moskve a v Leningrade /Petrohrade/). Od Silva som mal adresy a tak som navštevoval pomerne zaujímavých ľudí. Napr. jeden primár, židovského pôvodu, filmový režisér a i tajný kňaz – rehoľník. Silné bolo stretnutie s pravoslávnym kňazom, ktorý napísal niekoľko vieroučných kníh, vydávaných v zahraničí v ruštine. Stretol som sa aj s jedným veriacim, ktorý sympatizoval s hnutím Taizé a mal tam spoločenstvo. Okrem toho som z kostola po bohoslužbách oslovil niektorého veriaceho, alebo kňaza viedol som s nimi rozhovor a nakoniec som mu dal malé Písmo. Mňa to veľmi obohacovalo.    

Silvestra Krčméryho by sme mohli zaradiť medzi také osobnosti, ako bol don Titus Zeman či Metod Dominik Trčka už blahoslavení mučeníci pre lásku k Cirkvi. Čo by sme mohli vyzdvihnúť v tomto smere?

Ja si netrúfam byť kompetentným to porovnávať, ale môžem ešte doplniť doterajšiu Silvovu charakteristiku, najmä jeho vernosť Kristovi, Cirkvi za akýchkoľvek podmienok. Bol dôsledný v tom, aby pri výsluchoch ani v náznakoch niečo neprezradil, aby tak zbytočne neupozornil ŠtB na veriacich ľudí, o ktorých nemali dostatočné informácie. Svojím životom ukázal ako možno v záujme pravdy napriek prenasledovaniu a utrpeniu vytrvať v zápase o ľudskú dôstojnosť a spravodlivosť. Tu mu pomohla najmä jeho zásadovosť, zmysel pre pravdu a spravodlivosť. Keď sa mu raz referent vyhrážal, okolo sviatku Jána Krstiteľa (roku 1953), odmietal podpisovať zápisnicu. Pritom použil známu vetu, že ŠtB nejde o poznanie pravdy, ale o zničenie Cirkvi a bol už vyrovnaný aj so smrťou. A pri súde hovoril: „Ja nechcem menší trest, ale chcem pravdu.“ Keď bol vo väzení na Jáchymovsku, odmietol podmienečné prepustenie, keďže bol nevinný.

V duchu svojej vlastnosti pokory vždy pripomínal, že takých ako bol on, bolo pomerne veľa.  Typickým rysom jeho povahy bolo aj vnášanie životného optimizmu i vo väzení i pri časoch prenasledovania Cirkvi po roku 1968. 

Jedna vec je založiť tajnú cirkev, druhá vec je vytiahnuť ju po revolúcii z ilegality na svetlo sveta. Podarilo sa to S. Krčmérymu?

Myslím, že sa mu to podarilo. V tom všetkom, čo robil dovtedy, sa po roku 1990 snažil uskutočňovať spolu s Vladom Juklom zásadu, ktorú mali už počas apoštolátu „stať sa zbytočnými“ (v duchu Jána Krstiteľa). To znamenalo neviazať aktivity len na seba, ale, aby daný apoštolát prevzali a rozvíjali iní a oni mohli plniť inú úlohu, ktorú zatiaľ nikto neplnil. Keďže Cirkev na Slovensku sa už mohla rozvíjať slobodne a oni už mali aj svoj vek, snažili sa primerane daným možnostiam pokračovať v aktivitách, najmä do roku 2000. 

Silvo v prvé roky po roku 1989 sa venoval politikom a chcel, aby KDH bola dobrá kresťanská strana. Okrem toho bol viackrát aj na stretnutí českých a slovenských politikov, ktorí boli z radov náboženských disidentov. Snažil sa o to, aby bol jednotný postup v pálčivých otázkach. Napísal niekoľko kníh o svojich skúsenostiach, čo prežil vo väzbe i vo väzeniach. Venoval sa narkomanom a bezdomovcom. Tiež chodieval do zahraničia, najmä do Ríma a do Ruska. V roku 1992 alebo 93 otec kardinál Korec poveril Silva a mňa, aby sme išli na jedno stretnutie do Belgicka, kde chceli hovoriť o našich skúsenostiach z tajnej cirkvi. Pár krát bol v Ríme a skoro vždy sa stretol s Jánom Pavlom II. Určitú dobu sa venoval spoločenstvu v Dóme. Chodil opäť do Ruska, lebo tam sme mali niekoľko kňazov. Možno povedať, že prvých desať rokov po revolúcii bol dosť činný. Aj posledné roky svojho života na lôžku vydával svedectvo pokory, trpezlivosti a láskavosti.

Bol v niečom jeho pohľad na svet prorocký?

Jeho optimizmus a horlivosť pre Božie kráľovstvo bolo základom jeho „prorockého pohľadu“. Často hovorieval v novom roku (aj inokedy) do útoku za Božie kráľovstvo. Typické boli jeho slová „Spása príde od východu“ v čase neslobody u nás. Ak nepríde zmena zo Sovietskeho zväzu, konkrétne od jeho vládnych predstaviteľov, tak darmo ju budeme čakať od našich predstaviteľov. Pritom zdôrazňoval modlitbu za Stalina, Chruščova, Brežneva... Neskôr to hovorieval aj o Číne.

Silvo o Jánovi Pavlovi II. bol presvedčený, že bude svätorečený. Podobne sa vyjadroval o p. Javorkovi. 

Často hovorieval, že by mala Európa doceniť význam sv. Cyrila a Metoda. Preto veľmi privítal vyhlásenia svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy apoštolským listom 31. decembra 1980.  

Hovorieval, že vytváranie malých spoločenstiev nesmieme opustiť, lebo to je základ dobrého náboženského postoja. Tým zároveň vychovávame dobrých laikov, mužov i ženy, ktorí môžu ovplyvniť život v Cirkvi, najmä v jej hierarchii. Pritom sa táto myšlienka objavuje aj v synodálnom procese. 

Bol veľmi povzbudený apoštolským listom pápeža Jána Pavla II. o dôstojnosti a povolaní ženy Mulieris dignitatem pri príležitosti Mariánskeho roka 2008. V jeho uskutočňovaní pokračuje pápež František.  

Aké je posolstvo života Silvestra Krčméryho pre budúcnosť, keď vieme o jeho veľmi osobnom vzťahu so sv. Jánom Pavlom II?

Je to jeho horlivosť pre Božie kráľovstvo. Často hovorieval, že dokonalých a hotových ľudí nemáme, a tak ich treba vytvoriť. „Boh si pre veľké úlohy vyvolil  malých ľudí, neschopných a často s mnohými chybami“. On bol takým ako prvý. Zdôrazňoval, že dôležitá je spolupráca s Božou milosťou, ktorá umožní prejaviť a rozvíjať pozitívne vlastnosti pre apoštolát. Bol veľmi skromný a často citoval výrok (podľa neho p. Javorku): „Veľké nároky – veľké starosti, malé nároky – malé starosti, žiadne nároky – žiadne starosti“. Bol pokorný, často sa pri osobnom rozhovore mňa (aj iných) pýtal, čo by som mu vytkol. Zdôrazňoval nám, aby sme sa nebáli kritiky, ktorá je na stretnutiach potrebná. Pritom máme prekonávať nedorozumenia a naše predsudky.  

Vďaka týmto zásadám sa zhodoval v pohľadoch na Cirkev i dianie vo svete s pápežom Jánom Pavlom II. Poznal sa s ním osobne, keď bol krakovským arcibiskupom. Spolu pravidelne komunikovali cez lekárku Wandu Poltawsku, rodinnú priateľku pápeža, ktorá často chodievala za ním do Ríma. 

Pápež Ján Pavol II. ocenil jeho životný príbeh v roku 1991 udelením Rádu sv. Silvestra. 

Ich vzájomnú náklonnosť môžem ilustrovať, keď asi v roku 1995 som bol s ním v Ríme päť dní. Keď sme sa ubytovali, na druhý deň volal jeho tajomníka mons. Dziviša, či sa nemôže stretnúť so Svätým Otcom. Dostal odpoveď, že Svätý Otec je veľmi zaneprázdnený a nie je to možné. Avšak v priebehu jedného dňa sa stretnutie uskutočnilo na žiadosť Svätého Otca v Castel Gandolfo.  

Dnes mnohí ľudia, aj z kresťanského prostredia, Silvestra Krčméryho stále nepoznajú. Ako to zmeniť?

Jedna z možností je dostať sa ku knihám, ktoré napísal Silvester Krčméry: „To nás zachránilo“ (Brainwashing – vymývanie mozgu), vdavat. Charis 1995; „Vo väzniciach a táboroch (Po brainwashingu – vymývaní mozgu“. vydavat. Lúč a vydav. Signum 1995. Obe tieto knižky vyšli ešte roku v roku 2014 vo vydav. Artis omnis pod názvom Pravdou proti moci. Teraz vyšla dotlač, možno ju zohnať v kníhkupectvách.

O doktorovi Silvestrovi Krčmérym vyšla aj knižočka Silvo Krčméry vo vydavateľstve OZ Nenápadní hrdinovia v r. 2012. Možno ju zohnať u OZ Nenápadní hrdinovia (F. Neupauer). 

Druhá možnosť pozrieť si divadelnú hru Nepolepšiteľný svätec. 

Z času na čas je o ňom aj v televízii alebo v rádiu relácia.