Keď pápež František pred dvanástimi rokmi, večer 13. marca 2013, absolvoval prvé vystúpenie pred svetovou verejnosťou, každý cítil, že teraz sa niečo zmení. Ohlásila sa nová éra. Prvý pápež z Latinskej Ameriky, prvý jezuita na Petrovom stolci. Bez mozetty, v jednoduchom pápežskom odeve. Najskôr sa poklonil pred Rimanmi – ako biskup Ríma. Pozdravil ich slovami: „Buona sera.“ A potom ešte František. Ani jeden pápež predtým sa nevolal takto.

„Dvanásť“ je biblické číslo. A biblický je aj vek, ktorý František dosiahol: 88 rokov. Teraz, keďže po jednom mesiaci ťažkej choroby pápeža, ktorý sa stal neviditeľným, sú vo všetkých redakciách pripravené nekrológy, mnohí zostavili aj predbežnú bilanciu: Čo zostane z tohto pontifikátu, čo bolo čisto podmienené časom alebo gestom, ktoré zostane v spomienke len ako obraz? V posledných troch vojnových rokoch bol František jediný so svetovým profilom, kto neúnavne vyzýval na umlčanie zbraní. Jeho apely sa ozývali medzi Moskvou a Washingtonom. Teraz, z nemocničného lôžka, možno zažije obrat. No on ho nevyvolal.

Nezmenil chod sveta

Rovnako dôsledne bol František obhajcom migrantov. V tejto oblasti nie je vo výhľade nijaká zmena. Migračné toky sa všade regulujú prísnejšie, hranice sa uzatvárajú a zriaďujú sa deportačné tábory. František zasadil míľnik v dialógu s islamom. Spolu s veľkým imámom mešity Al-Azhar, náboženským vodcom sunnitského sveta, zverejnil Manifest o bratstve všetkých ľudí. Mnohí imámovia dnes vyzývajú na modlitby za chorého pápeža. Ale inde islamisti vraždia s pokrikom „Alláhu akbar“ na perách.

V uplynulých dvanástich rokoch sa Františkovi nepodarilo zmeniť chod sveta. Dokázal však zmeniť katolícku Cirkev – koniec koncov, veď je pápežom. V roku 2013 dôverníci kardinála Bergoglia trúsili, že bude potrebovať štyri roky, pokým dostane pod kontrolu Rímsku kúriu. Vskutku potreboval deväť rokov, kým zverejnil odborníkmi síce kritizovanú konštitúciu k reforme Rímskej kúrie, ale predsa len smerodajnú. „Praedicate Evangelium“ –  „Hlásajte evanjelium“ – takto znie jej názov. To síce nie je najvlastnejšou úlohou Rímskej kúrie. Skôr má pôsobiť ako pevná os, ktorá má držať pohromade odstredivé sily miestnych cirkví, ktorú sú roztrúsené po celom svete. No smer je už jasný.

Skoncovanie s klerikalizmom

Kuriálna konštitúcia Jána Pavla II. Pastor bonus z roku 1988 bola založená ešte výlučne na službe kardinálov. Ich stretnutia, congregationes, prepožičali označenie aj „starým“ kongregáciám. Názov bol zmenený a Rímska kúria bola teraz rozdelená na 16 dikastérií. František chcel zničiť klerikálnu moc najvyšších kuriálov. To, že do vedúcich pozícií vo Vatikáne sa môžu dostať aj laici a rehoľníci, a teda aj ženy, existovalo už aj pred Františkom. A jeho nástupca rozhodne, do akej miery sa bude v tom pokračovať. Orgán príslušný pre evanjelizáciu je teraz prvý medzi dikastériami. No o titulky novín sa stará naďalej Dikastérium pre náuku viery. A to, či Františkom oklieštený Štátny sekretariát znovu nadobudne svoj niekdajší význam, je takisto v rukách budúcich pápežov.

Aj za iného pápeža by sa kardinálske kolégium v uplynulých dvanástich rokoch stalo viac medzinárodným, pretože Cirkev najsilnejšie rastie na perifériách a v mladých miestnych cirkvách, zatiaľ čo v európskom priestore sa neustále zmenšuje. František veľa cestoval na periférie, aby posilnil tamojšie miestne cirkvi. A preto mal menej času pre tradične kresťanské jadrové krajiny Cirkvi. Výnimkou bolo Taliansko. Tu pápež ukázal veľa prítomnosti a talianskemu episkopátu aj smer. No skutočnosť, že mnohí talianski biskupi sa vyhli tlaku z Ríma, ukazuje, že žiadny pápež nedokáže sám zreorganizovať Cirkev.

Pastorácia s dogmatickou nejasnosťou

František je mužom pastorácie. Teológia mu zostala cudzia. Preto niektoré pastoračné gestá – voči znovu zosobášeným rozvedeným alebo voči párom rovnakého pohlavia – zaváňali dogmatickou vágnosťou, čo ešte viac prehĺbilo už existujúci rozkol medzi progresívnejším a skôr konzervatívnym táborom v Cirkvi. Ak však bol František v nejakom ohľade jasný a jednoznačný, tak to bolo v otázkach práva na život a obrazu človeka, od potratov a rodovej rovnosti až po starostlivosť o starých a chorých.

František je predovšetkým pápežom, ktorý prikladá takmer mystický význam „ľudu“. František potrebuje okolo seba ľudí, nie knihy alebo omšové rúcha. Preto zaiste veľmi ťažko znáša samotu, v ktorej žije už jeden mesiac.

Zdroj: https://www.die-tagespost.de/kirche/vatikan-und-papst/zwoelf-jahre-franziskus-art-261504