Na začiatok februára vám prinášame duchovné zamyslenie Mons. Františka Rábeka, vojenského ordinára, vychádzajúce z nedeľného evanjelia 5. nedele v Cezročnom období.

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii O Cirkvi v dnešnom svete  hovorí, že „väčšia hodnota človeka je v tom, čím je, než v tom, čo má“ (GS 45).  Žijeme v dobe, keď si mnohí ľudia snažia upevniť svoje sebavedomie, kým sú, čo znamenajú nadobúdaním bohatstva, majetku, moci. O toto všetko skôr-neskôr prídu a im sa zrúti svet, neraz to s nimi končí tragicky.

Aby sme mali zdravé sebavedomie, aby sme si boli vedomí toho, že niečo znamenáme, malo by nám záležať na tom, kým sme, aký má význam pre druhých, pre svet.

Práve na tú tému nám hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu. Oslovuje svojich učeníkov, čiže svojich nasledovníkov, tých, čo v neho veria, čo ho počúvajú a snažia sa podľa neho žiť. Teda, oslovuje aj nás. A hovorí nám, kým sme, aký je náš význam pre túto zem, pre tento svet. Bez ohľadu na to aké máme vzdelanie, spoločenské postavenie, akú prácu vykonávame. Jasne nám oznamuje: „Vy ste soľ zeme; vy ste svetlo sveta!“

Zdá sa, že ako veriaci kresťania sme sa ešte stále nezbavili pocitu menejcennosti voči tým, čo majú moc, postavenie., spoločenský vplyv, majetok...Neraz sme boli za posledných tridsať rokov svedkami toho, že veriaci kresťania sa snažili uplatniť vo verejných funkciách – no, nedopadlo to vždy šťastne. Napriek svojej bezúhonnosti a čestnosti nezvládli svoju úlohu; alebo sa dali skorumpovať mocou a bohatstvom. Teda to, že niekto je úprimne veriacim kresťanom ešte nezaručuje, že je schopný zvládať akúkoľvek funkciu či úlohu.

Samozrejme, môžu byť a iste aj sú kresťania, ktorí majú predpoklady aj na verejné funkcie a takí by mali mať odvahu a ochotu prijať takéto úlohy a plniť ich pre dobro spoločnosti ako svoju službu.

Celkom iste to však neplatí o každom z nás. My sa teda máme cítiť zbytoční, bezvýznamní, máme prežívať komplexy menejcennosti?

Ježiš Kristus nám hovorí jednoznačne, všetkým a každému, bez ohľadu na naše schopnosti a spoločenské postavenie: „Vy ste soľ zeme!“ Podstatné teda je, aby sme boli jeho učeníkmi a to v každej situácii nášho života – v osobnom a rodinnom živote, v akejkoľvek práci a službe, vo vzťahoch s ľuďmi. Náš význam je veľký: tak, ako soľ dodáva chuť a zabraňuje skaze, taký bude aj náš vplyv na našu zem, na náš svet. Je to malá úloha? Musíme si byť vedomí tohto povolania.

Ježiš nás však aj upozorňuje, že ak stratíme túto schopnosť soli, stávame sa zbytočnými. Svet nás jednoducho nepotrebuje. Všetky aktivity a funkcie si svet dokáže zabezpečiť aj bez nás. Čo od nás potrebuje, to je práve naša chuť soli.

Možno by sme v tejto veci nesúhlasili s Ježišom, pretože vieme, že čistá soľ nikdy nestráca svoju chuť. Môže zvlhnúť, ale stále zostáva slanou. Pravda je však taká, že v Palestíne sa soľ získavala z Mŕtveho mora, v ktorého vodách je nielen bežná soľ, lež aj rozličné iné prímesi. Takáto soľ môže zvetrať a naozaj stratí svoju slanosť. Táto skutočnosť je pre nás upozornením, aby sme boli bedliví. Aj v nás sú rozličné sklony a pokiaľ si nedáme pozor, ak dovolíme aby na nás vplývali rozličné pokušenia, tak to potom s nami môže biedne dopadnúť. Najmä v súčasnosti sme svedkami toho, ako šliapu ľudia po tých, ktorí sa stali zvetralou soľou nejakými morálnymi pokleskami. Stačí len nejaký náznak, a hneď sa to po médiách nafukuje a šíri. Neraz je to obyčajná zlomyseľnosť a osočovanie, žiaľ, sú však aj prípady smutných zlyhaní a pohoršení. A to sa týka nielen kňazov či biskupov, ale aj radových veriacich. Všetkým nám musí záležať na tom, aby sme boli úprimnými Kristovými učeníkmi vždy a vo všetkom...Sme teda a máme byť soľou sveta!

Druhá funkcia, ktorou sme ako Kristovi učeníci je svetlo: „Vy ste svetlo sveta!“ Ako by vyzeral život na našej zemi bez svetla Slnka, Mesiaca a hviezd i bez elektrického či iného osvetlenia? Ak sa úprimne snažíme byť Kristovými učeníkmi, tak sme svetlom sveta, či si to uvedomujeme alebo nie. Je to malá úloha?

Týmto svetlom máme byť ako spoločenstvo. Ježiš používa obraz mesta na návrší. Je viditeľné a priťahuje pozornosť, Dvíha zrak ľudí smerom hore, k Bohu. Vo svojej modlitbe v predvečer svojej smrti to Ježiš povedal týmito slovami: „Aby tí, čo vo mňa uveria boli jedno, ako si ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás boli jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ Kristovi učeníci zjednotení vo viere a v láske máme byť takýmto svetlom na návrší...

A svetlom máme byť aj ako jednotlivci. Horiaca svieca sa neukrýva, lež sa stavia na svietnik aby poskytovala svetlo všetkým, čo sú v dome. Našťastie, nemusíme sa namáhať s tým, ako chápať tieto Ježišove slová. Povedal to on sám jasne v závere dnešného úryvku: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“.

Inšpirovaní vzorom a slovami nášho Učiteľa snažme sa konať vždy a všade dobro, aj v celkom obyčajných veciach. Nie preto, aby sme pútali na seba pozornosť, lež aby sme dávali najavo naše nasledovanie Krista v tej konkrétnej okolnosti. Kedy a ako to na koho zapôsobí, to nechajme na Božie vedenie. Ale robme všetko preto, aby sme boli svetlom.

Viďme teda hodnotu a zmysel nášho života v tom, aby sme boli, aby sme sa stávali soľou zeme a svetlom sveta. To je naša služba,  ktorá je pre svet nevyhnutne potrebná a ktorú môžeme natoľko poskytovať, nakoľko sa stávame vernými Kristovými učeníkmi. To by nás malo napĺňať aj správnym kresťanským sebavedomím  - bez ohľadu na to, aké máme spoločenské postavenie alebo čo vlastníme.