Celková čiastka
Zostávajúci čas
K dejinám Katolíckej cirkvi patria nielen rozhodnutia (ekumenických) koncilov a pôsobenie pápežov a biskupov. K spiritualite a cirkevnému životu výrazne prispeli aj duchovné hnutia – nielen klasické rehoľné rády, ale aj novodobé kongregácie a až v nedávnej dobe vzniknuté duchovné spoločenstvá.
Počnúc ranou Cirkvou bolo mníšstvo istým druhom meradla vitality duchovného života v Cirkvi. Popri pustovníkoch sa už veľmi skoro vyvinuli koinobitské (spoločné) formy života.
Rozvoj mníšstva na Západe je úzko spätý s menom svätého Benedikta z Nursie (480-547). Benediktínske kláštory boli centrami liturgie a učenosti a boli považované za model spoločného života v Duchu Svätom. Mnohé reformné hnutia v Cirkvi vyšli z prostredia kláštorov, ako napríklad z Cluny vychádzajúca benediktínska kláštorná reforma v 10./11. storočí.
Popri klasických mníšskych rádoch (benediktíni, cisterciáni, trapisti, kartuziáni) mali vážny vplyv na katolícku spiritualitu aj takzvaní regulovaní (rehoľní) kanonici (augustiniáni, premonštráti), ktorých počiatky ležia v spoločnom živote klerikov pri katedrálach. Toto nemenej platí aj pre pod pojmom „žobravé rády“ zhrnuté spoločenstvá (dominikáni, františkáni, karmelitáni), ktoré vznikli v 13./14. storočí ako protihnutie voči zosvetšteným klerikom a podstatnou mierou prispeli k obnove duchovného života v západnej Cirkvi.
Jednako tieto vnútrocirkevné reformné hnutia neboli také silné, aby mohli zabrániť reformácii 16. storočia a tým rozštiepeniu západnej Cirkvi.
V poreformačnom období zohrávali rehoľné spoločenstvá dôležitú rolu pri vnútrokatolíckej reforme. Ústredný význam mala Ignácom Loyolským (1491-1556) založená „Spoločnosť Ježišova“. Jezuiti sa odlišovali od klasických reholí nielen dodatočným sľubom poslušnosti pápežovi, ale aj zrieknutím sa rehoľného habitu, spoločnej modlitby a klauzúry. Po uznaní jezuitov pápežom Pavlom III. v roku 1540 sa venovali kázaniu a katechézam, exercíciám a ľudovým misiám, ako aj vyučovaniu na vyšších školách a teologickému vzdelávaniu.
Veľký význam pre poreformačný vývoj Katolíckej cirkvi mali popri jezuitoch aj kapucíni, ktorí predstavujú vetvu františkánskej rehoľnej rodiny. Zatiaľ čo jezuiti zakladali predovšetkým kolégiá vo väčších mestách, kapucíni išli inou cestou, pretože zakladali malé konventy na dedinách.
Od 16. do 19. storočia vznikli aj mnohé rehoľné kongregácie, ktoré sa venovali vyučovaniu alebo ošetrovaniu chorých či starostlivosti o siroty a postihnutých.
Informácie o rozdiele medzi rádom a kongregáciou a nových duchovných hnutiach vám prinesieme nabudúce...
Celková čiastka
Zostávajúci čas
Info: +421 48/471 0810 Po-Pia 09:00-15:00 Facebook Instagram